Srpen 2013

kecy, kecy kecy

20. srpna 2013 v 13:46
ahoj lidi, mno jo opäť sa hlásim blog bude na istú dobu (2- týždne) pozastavený, dík sa pochopenie ;)

3. časť

14. srpna 2013 v 22:34 | mončička x DOMčA |  Tohle ode mne nemůžeš chtít (škola elementov 2)

"To ste fakt nikdy neštudovali dejiny svetla a tmy?" Nechápavo na nich pozrela a potom si len zmučene pár krát tresla dlaňou do čela. "Temnota je vlastne osobnosť presne ako svetlo. Svetlo si vždy vyberie najčistejšiu bytosť a temnota sa podla toho zariadi. Ľudia ktorých si svetlo väčšinou vyberie sú síce silný ale ľahko manipulatívny. A preto si temnota väčšinou vyberie osobuna ktorej svetlu najviac záleží. V tvojom prípade to bol tvoj frajer, prvé svetlo malo za nepriateľa svoju sestru keďže malo iba šesť keď ju svetlo "posadlo" . Od vtedy si svetlo vyberalo väčšinou mužou až po veľmi dlhej dobe v sedemnástom storočí sa stala svetlom žena lepšie povedané dievčatko, sirota, malo iba päť rokov, filozofia hovorí že nemalo nijaké pevné citové väzby a to svetlo využilo, lenže temnota si dala v tedy na čas, keď sirôtka dovŕšil sedem rokov ujal sa jej jeden zámožný pán, ktorého po pol roku nadobro posadla temnota a sirota tak musela zabiť svojho nevlastného otca a ísť za to znova na ulicu kde o pár dní umrela a tak ďalej, je veľa milostných či rodinných príbehov z tejto oblasti, Nela, nie si prvá ani posledná, ale z toho ako z teba vyžaruje aura posudzujem že už si bola vo vnútri, že? Podarilo sa to iba tej sirote, prvému svetlu a ešte jednému chalanovy z 18. Storočia."
"Počkaj, neobjavuje sa svetlo raz za 5sto rokov?"
Jej hlasitý smiech ma zarazil. "Samozrejme že nie, lenže ochrancom sa raz za 500 rokov podarí svetlo nájsť vieš?"
"Ako toto všetko môžeš vedieť?" Vbehol jej do reči Adrina.
"Mám cez tisíc rokov."
"Čože?" Vypleštila som oči.
"Cítila som z teba istú auru, už pri tvojom narodení, vživote som necítila niečo také silné tak som si to chcela overiť lenže keď sa stále nič neobjavovalo vzdala som to aj tak to bolo skoro na nové svetlo ale ty... si ním naozaj. Je to zvláštne veď svetlo bol pred 6O rokmi, nemala by si byť svetlom po takej krátkej dobe!"
"Pred 60 rokmi?"
"Hm, domnievam sa že svetlo chcelo temnotu obalamútiť a mám taký pocit že sa mu to nepodarilo." Pokrčila ramenami.
"Ako o tom môžeš hovoriť len tak?"
"Teraz sa pýtaš na sex alebo na svetlo a tmu?"
"Alex!"
"Veď dobre, dobre, vzdávam sa." Zdvýhala ruky na znak porážky. "Každopádne ťa musíme odtiaľto dostať, zvolať ochrnacov a spriaznené živly, našla si už všetky?"
"Áno len, mám taký pocit že vietor nie je dosť dosť no, akoby mu chýbala nejaká čiastka a..." Neisto som sa pozrela na sasukeho. "Ani pri blesku to nie je... ehm, ono." Videla som ako sa Sasuke zmaračil.
"Prečo si nič nepovedala?!"
"Lebo by si sa urazil."
"Neurazil!"
"Veď aj teraz si urazený." Špitla jsem potichu.
"Nejsem!" Zavrčel a podíval se na Alex. Když dorazila Sabrína. Překvapene kulila oči na Alex. Pak tekala očima na ní, na mne a pak na Sasukeho, ktorý pořád nepříttomne civel na Alex. "Co se tady deje?" Zeptala se.
"Nic moc." Řekl Damen který tady doposud sedel a nic neříkal. "Jen došla nejaká holka s velkýma prsama."
"Všímaš si nekdy taky neco jinýho?!" Vyběhla po nem sabrína.
"Hele, je to první vec co člověka upoutá ne?"
Videla jsem jak se Alex špatne usmála. "Gayové ne." Musela jsem se zasmát. Znala jsem Alex dlouho. Vždycky byla taková. Nikdy se nekoukala na morálku. A nebo lépe řečeno nikdy se na ní nechtela koukat. Ne že bych mnela neco proti gayum, to NE, v žádným případe ale já se na morálku nekdy podívam. "Hele Nels, nefilozofuj a dávej pozor. "C-co?"
"Bože ty seš nemožná, pokud sis zas představovala nejaký gay porno tak..." Sčervenala jsem až po kořínky vlasú. "Co to meleš, to spíš ty pořád myslíš na orgasmus a já nevím na co ješte všechno!"
"Ale no tak, neurážej mne..."
"Mohli by ste toho už kurwa nechat?!" Vyjel po nás Sasuke. Překvapene jsem se na nej podívala. Málokdy mu ruply nervy. "Nelo, jde o tebe, poslouchej co ti chce Alex vysvetlit!"
"Alex, co ješte víš?" Zeptala se Bonnie.
"Z historie nebo z faktů?"
"Z oboch." Predbehla som ostatných. Síce fakty boly najdôležitejšie zaujímalo ma ako mám riešiiť svoje city k Itachimu. Hovorila že tieto prípady sú uplne bežné, takže... chcem vedieť čo môžem a čo nie.
"Takže... asi od začiatku, prvé svetlo a tma. Elena a Medůsa..." Zarazila sa bo zbadala naše výrazy. Môj a Sasukeho. "Čo je?"
" vieš čo... pokračuj, potom ti poviem." Prehodila som neisto.
"Oky, takže svetlo ju "posadlo" v šietich, z premeňov som sa dozvedela že v tedy neexistovalo niečo ako vy." Prestom ukázala na mojich priateľov. "Spriaznené živly neboli. Niekto v tej dobe neovládal živly. Udialo sa to rýchlo. Bola to stará osada. V Elene sa prejavovalo svetlo len málo. Nebolo to také že by ovládala, teda že by mala nejaké mega schopnosti. Boli to len začiatky, zrodenie svetla," Alex mávla rukou a pred nami sa začali hmotniť jej predstavy, znalosti................
Malá holčička v bíle látce, s blond vlasmi, vydesene zírala na svou starší sestru jak stojí za mrtvými telami jejich rodičú. "Nee-chan, niekto zabil našich, k-kto to len mohol byť?" Dievča sa však pozastavilo nad výrazom jej sestry. "Kto to urobil, a prečo?" Hlas sa jej triasol ako vlastne celé jej telo. Bola vydesená na smrť. Mala byť doma už pred hodinou ale jeden starý pán juz držal a keď išla štvťou kde prebývala jej rodina v tme vydela len zbrane a krv. Vtichu ktoré vonku panovalo počula svoje rýchlo bijúce srdce. Bála sa o rodičou a preto sa ponáhlala domov. Pred dverami sa však zastavila. Bála sa, až priveľmi. Ruka ktorú mala na klúčke sa nie a nie pohnúť, akoby jej telo zabudlo ako sa otvarajú dvere. Pohni sa, pohni sa! Prikazovala si v duchu.A nakoniec ju jej telo poslúchlo. Vrazila do domu a uvidelo toto. Pohľad na mrtve telá jej rodičou bol desivý a traumatizujúci. Avšak nechápala postoj jej sestry. Stála tam bez pohnutia svalu, odetá v čiernych šatoch. "Doste, Nande?" Naliehala otázkami. Avšak príval otázok zastavila železná ostrá hviezdica ktorá sa zaborila do dverí za ňou. Medůsa mohla priam počuť ako kolieska v jej hlave šrotujú a náhle zapadli do seba. "T-to, to tys je zabila." Hlesla omámene. Nepatrné, sotva viditelní přikývnutí ze strany její sestry do dokazovalo. "A- ale proč?! Nande?! Nende? Nande?!" Křičela. Byla zoufalá, slzy jí stékali po tvářích ale s Medůsou to nehlo. "Abych si ověřila čeho všeho sem schopná." Pravila tak pokojným hlasem že to Elinu rozzuřilo do nepříčetnosti.
"J-jenom prote si je všechny zabila?" Šeptala do ticha naplneného hrúzou a krví.
"Ano, byli to nutné oběti." Tak tohle bylo moc.
"BYLY TO NUTNÉ OBĚTI?!" Řvala. "BYLI TO NAŠI RODIČE! RODINA! VÍŠ TY VÚBEC CO TO ZNAMENÁ?!"
Ako prikovaná som sledovala vývoj udalostí. Bolo to smutné. Ale hlavou mi vŕtala otázka, z kade má Alex takéto informácie. Takéto podrobné informácie. Celé toto všetko ma omamovalo a pomáhalo zabudnúť na zmetené, smutné, zdrvujúce a zúfalé pocity.
Bála se, bála se svojí sestry, bála se natolik že se otočila na nahou a začala utíkat. Nechtela umřít, ješte NE! Cítila že nemůže, že ješte... tok jejích myšlenky zastavila až omamná bodavá bolest hlavy. Zastavila a chytila se jednou rukou za zátylek a druhou se opírala o zem aby při kleku nestratila rovnováhu. No když zvedla svuj pohled zamrzla, skamenela... koukala kolem sebe. Jakoby ani nebyla na zemi. Obloha byla červená, zeme byla červená a vše ostatní zahaleno v černém mraku. Elena vydesene hledala oporný bod, nebo neco co by jí pomohlo se zorientovat. Když se ale koula na jednu věž její krev v tele se jakoby zastavila. Stála tam, nehybne jako skála na tý věži. Elena vydešene skonovala její postavu, když ale medusa zvedla svuj zrak na ní, prerezali jí dva páry ostrých červených očí. Byla zdesená. Když se totiž dívala do jejich očí.... její oči jí ukazovali všechnu tu hrúzu. Jak zabila strejdu, bratránka, svýho milýho, táto, mámu.... Bože, byl to des a Elena rozřesene spadla na kolena. "C- co si to jen udelala." Šeptala. "Co, co si TO ZA ZRÚDU?!" Zařvala už do normální tmy, ale už nikde Medůsu nevidela....
Otřesene jsem se koukal na tohle... video spomínek? Jo asi neco takovýho. Bylo do desivý a bolestivý, připomínalo mi to smrt mojích rodiču, jak je Itachi zabil a pak... je to zvláštní že by ho už tehdy ovládala tma.
Neverila som vlastným očiam, bolo to ako... ako v tedy v tej chatrči s Itachim, tie oči, tá krv, výjavy mŕtvych tiel... Bože, je možné že by Medůsa bola Uchiha? "Alex? Čo znemenalo to Tose a Nendy?"
"Doste a Nande." Prebodola ma pohladom akoby som urazila niečo veľmi vzácne. "Znamená to prečo, v ich rodnej reči."
"Takže to boly prisťahovalci?"
"Mno... dá sa to tak povedať, boly z niekadial ale ich rodina bola kočovná, čiželi cestovali. Okrem toho čo si mi to chcela povedať?" Chvílu som musela popátrať v pamäti aby mi doplo na čo že sa ma to vlastne pýta.
"Aha, Medůsa a Elena ony vlatne... my sme ich videli, že Sasuke... Sasuke? Haló? SASUKE!" Okríkla som ho nakoniec ale on nie a nie reagovať. Naštvane som s ním zatriasla lenže jeho reakcia ma viac ako vydesila.

4. kapitola

14. srpna 2013 v 22:33 | mončička |  Love me, please :*

Vošla som, priam ma prepadol pach cigariet a iných výparov o ktorych som radšej nechcela počuť zdroje, moje uši boli ohlušené hlasnou hudbou a ja som mala nutkanie z tadeto vypadnúť. Nemala som chuť na disku. Dneska fakt nie ale premohla som sa. Mala som v ruke vodku a s ňou som si sadla za jeden stôl.
***
Po dvoch hodinách sa táto šaškaráda začala meniť na slabý odvar poriadnej disko. Niekoho zbeliť nebolo ťažké, ešte pred tým než som išla s Adamom na izbu som sa obzrela po Engie. Sedela tam a nejaký chalan ju už dobrú hodinu nechcel nechať na pokoji. Ten jej zúfalí výraz ma naozaj pobavil.
***
Ten idiot fakt nedá pokoj? Aj napriek jeho hlasných protestom som sa zvyhla a vyšla schodami na druhé poschodie. Sedla som si vedla schodou a zaspala. Moja schopnosť zaspať kdekoľvek a kedykoľvek je vraj výnimočná a dokazuje aký som flákač. A... a nech! Som! Seriem na život a snažím sa si ho užiť s touto myšlienkou som zaspala dokým ma nejaký inteligent nezobudil hlasným. "Enfííí! Enfelinka! Enfííí!"
***
"Áááá, bože... Roxy...." Veľké napätie a vyvrcholil aké neočakávané, bez slova som sa zdvyhla a chcela odísť. "Ty už ideš?"
"Hej,"
"No ták láska nechceš zostať ešte na jedno kolo?" Vyprskla som od smiechu. Láska? On ma vážne nazval láska? "Pozri, viem že som bola tvoja prvá ale vedel si čo som zač, keď nebudeš pod vlivom Peťa potom sa môžeme porozprávať ale na základe toho že si len malý idiot čo urobí všetko čo si peter zamanie nemám o teba záujem, mala som chuť na sex a ty si bol po ruke, takže Bay, bay my lover." So smiechom a "mierne" pripitým krokom som išla ďalej. Flaška v ruke a drala som sa ku schodám a potom už len domov!! Bola som už pri schodoch keď som sa o niečo potkla. Udivene a hlavne nechápavo som zdvihla hlavu. Kukala som ako osôbka pomaličky pootvára oči a keď sa v nich zablesla modrá hneď som vedela komu patrí za zatracene známa vôňa. "Enfí!" Zašišlala som opito. "Enfela! Enfííí!" Skočila som jej okolo krku a nadšene som ju objímala. "Č- , Roxy?!"
"Enfí, Enfelinka, tak strašne si mi chýýýýbala!!"
"Ty si sa doriadila." Postavila sa a mne pomohla na nohy "Poď musíš sa prespať."
"Ale ja nie šom unaveňá, vieš?" šišlala som na ňu.
"Mňa to nezaujíma!" Okríkla ma, chytila ma za ruku a ťahala preč od schodov.
"Všetko sa tak pekne krúúti!"
"Pokiaľ ma ovraciaš, tak ti beda!" Okríkla ma a ťahala ďalej.
Engie sa snažila nájsť nejakú prázdnu izbu ale vzhladom na to že toto bola párty ktorá bola už v pokročilom stave nájsť prázdnu izbu bolo dosť obtiažne a ja som jej to tiež nejak veľmi neulahčovala. Akýkoľvek pár som videla: "Enfí, Enfelinka, poďme sa pridať, pozli jaký sú klásny!"
"Roxy poď!!!!!" Na veľa na veľa sme našli prázdnu izbu, na treťom poschodí...
***
Vyčerpane som ju sotila na posteľ a ja som sa úľavne oprela o dvere. S námahou som sa znova postavila na nohy a išla som skontrolovať ako je na tom. S očami do korán pozorovala strom rozvalená na posteli ako žaba. Povzdychla som si, smykla som perinou a znažila som sa ju aspoň nejak prikryť. "Enfí?"
"Hm?"
"Neľahneš si, škyt, ku mne?"
Zarazene som sa na ňu pozrela, vykúkala s perín a napoly sedela. "Enfí? Chcem ti niečo pošuškať!" Ukázala na mňa prstom a naznačila mi nech idem bližšie. Neviem prečo som ju v tedy poslúchla možnože som dúfala v koniec aký nás potom daleko potom postihol. Podišla až úplne k nej a nastavila som jej uško. Objala ma okolo krku a potichúčky ako malé dievčatko mi šepla: "Vieš o tom Enfí že vypadáš ako