Pochopila som, že ťa mám nechať ísť

3. července 2013 v 18:04 | mončička |  Jednorázovky

Verča:

Denisa:
Pozerám sa na ňu, baví sa s ostatnými a o chvíľu sa otočí a pozve ma do debaty, býva to tak vždy, vždy to tak robí, vždy sa snaží ma začleniť medzi ostatných.... nedarí sa jej to. Pre mňa existuje iba ona, nikto iný. Žiaľ. Verča Harigová. Moja bff a zárovaň moja tajná... tajná láska? Je to správne povedané? Viem ja čo je láska? Mám 16, je to správny vek na to cítiť niečo také? Je správne cítiť niečo také? Odpoveď od Verči? 100% nie. Mám hladať odpoveď? Má to vyznam, všetci mi povedia akurát svoj názor, nikdy sa nedozviem pravú skutočnosť a toto zistenie ma neskutočne deptá. Čo ma však deptá ešte viac? Fakt toho že Verči nikdy nepoviem čo k nej cítim, dôvod? Je proti buzerantom telom i dušou, zavrhla by ma keby som jej to povedala? Pozerala by sa na mňa inak? Akoby zareagovala? Č- čo si mám o tomto všetkom myslieť? Čo sa to so mnou za posledný rok stalo? Od kedy som takáto? Od kedy moje ruky a nohy zdobia jazvy prekryté púdrom a rôznymi šatkami? Prečo? Prečo toto všetko? Prečo ja? Prečo ona? Prečo toto všetko? Prečo falošnosť? Kde sú tie doby kedy som proti nej bola, nenávidela ľudí s maskami? Kde kurwa zmizli tie časi kedy som sa dokázala usmievať na všetkých, mať úprimnosť vypísanú v očiach mať v nich iskrički šibalstva, bláznivosti.... chcem byť taká aká som bola pred tým ale ono to.... nejde! Nech robím čo robím cítim tú falošnoť ktorá zo mňa priam sála keď sa usmievam, nechcem cítiť ten silený úsmev, nechcem byť taká iná... chcem jej povedať všetko čo cítim, chcem sa jej zdôveriť, jediný dôvod prečo sa nútim usmievať je ona, lebo inak by si uvedomila že sa niečo deje a to ja naozaj nechcem, pretože by nám to dokonale zmenilo život, nie len mne ale aj jej, viem si predstaviť akoby zareagovala. Myslela by si že je to vtip a keby videla vážnosť vypísanú v mojej tvári zbledla by a bez vysvetlenia by utiekla. Poznám ju už 5 rokov a zamilovaná do nej som už rok. Ten pocit že nikdy sa nedozvie kto som je na nič, ten pocit že jej klamem ma sužuje každým dňom viac a viac a pocit že nikdy nebude moja, že nikdy na mňa nebude pozerať ako na dievča je.... mučivý. Zviera to srdce, pučí ho, trhá ho, zabraňuje mu biť.... áno niečo na ten spôsob je to pocit... otázky typu čo mám robiť, ako sa chovať, prečo ja? Každý deň to isté... unavuje ma to, vnútorne ničí a sužuje.... opakujem sa? Skúste si to zažiť vy, nie je to ten spôsob keď vám chalan nechá kvôli lepšej, nie je to ten pocit keď o vás nestojí, je to pocit viny, viny toho že ste sa zamilovali do niekoho kto pre vás ako partner nemá čo existovať, nereálne! "Denči veď už poď!" Ťahá ma za rukáv a absolútne ignoruje moje protesty.
***
Ďalší deň:
Vezmem tašku, desietu a pálim do školy, ako každý deň lenže tento deň bol iný, psychicky milionkrát náročnejší. "Denča!" Vypískla Verča a skočila mi okolo krku ako to má vo zvyku, na chvíľu ma ovanula jej vôňu, vyprskla ma do extázi na pár sekund a malú chvilu som nebola schopná vnímať, ostatne ako vždy. "Denča!" Pozrela som na našu kamarátku. Mala som ju rada aj keď... dá sa to nazvať žiarlivosť? Mala s Verčou taký vzťah ako ja... takže... ehm, je to žiarlivosť? "Stala sa vec." Podozrievavo som sa pozrela na Lauru, vždy keď toto povie znamená to niečo veľmi dôležité. "Verča MÁ FRAJERA!" Zaseknuto som vyvalila oči. Cítila som ako sa mi zviera srdca a zároveň začalo byť ako o život. N- nie, teatráľne si povzdychol môj mozog a moje podvedomie priam cítilo ten pocit rozpadávania môjho sveta. Nechcela som veriť tejto skutočnosti chcela som sa zabudiť z tejto nočnej mory alebo prespať dnešný deň a ďalší a ďalší a... Zistenie kam až zasahuje moja fantázia ma ochromila, samovzražda? Je toto dobrý nápad? Uctieť? Utiecť pred danými pocitmi? Pocit úľavy? 100% ale čo ostatný, čo mama, oco, kamaráti... V- verča. Sklopila som hlavu a aj napriek protestu celému môjho ja som sa žiarivo usmiala. "Ty kokos Verča, ty čertica." Verča sa začervenala a mne sa ako vždy robúchalo srce. Prečo? Prečo musí byť taká dokonalá? "Zvoní."
"Nehovor." Doteperili sme sa do triedy a ja som bola... smutná, možno sklamaná? Verča nikdy nepôsobila tak že by chalana chcela, vždy na všetky veci tohto typu iba prevrátila oči a prehodila svoje oblubené slovo: Fuj! Tak... prečo teraz má chalana. Položila som si hlavu do dlaní a snažila sa predýchať sužujúci pocit ktorý ma nútil vypustiť aspoň pár sĺz. "Minčičová!" Trhla som so sebou a pozrela na učitela. "Čo?"
"Správna odpoveď." Nadvyhla som obočie. Čože? Nechápavo som sa naňho pozerala ale on už mi nevenoval pozornosť
***
"Nika!" Pozerala som sa ako sa Verča obzrela a ako sa jej rozžarujú oči. "Niki!" Skočila mu okolo krku tak ako zvikne skákať po mne. Nepáčilo sa mi to, vôbec sa mi to nepáčilo. Ten Niki sňou zatočil a chvíľu sa jej pozeral do oči, zblízka tak ako ja keď mám príležitosť. So zatajeným dychom som pozerala na to ako zobral jej tvár do dlaní a pobozkal ju. A vtedy prišlo niečo... ochromujúce? Bolelo to viac než akákoľvek rana na mojom tele. Akoby sa mi zarýval ostrý predmet priamo do srdca, akoby s ním krútili aby to bolelo ešte viac, akoby... akoby niekto túžil potom aby som trpela viac než akýkoľvek týraný pes. Štiplavé slzy bolesti mi stekali po tvári a ja som cítila ako ma púšťa aj tá posledná myšlienka dôvodu na život. Svet sa mi rozpadol, posledné základy, priority mizli rýchloťou svetla. Roztrasene som nastúpila do autobusu a nechala som stekať slzy po mojej tvári. Pred očami stále ich výrazy v tvári. Nie, nejde to, musím, musím tú bolesť zmierniť. Vystúpila som o dve zastávky skorej a vošla do parku plného emákov. Vyliezla som na jeden strom. Bol môj, a ostatný to veľmi dobre vedeli. Ležala som na ňom až do večera, až do večera som si kreslila po bruchu žiletkou a dúfala v to že moja psychická bolesť bude opadávať ako vždy ale ono... NIČ! Vzdala som to. Skúmavo som si prezrela svoje zápästia, nemala som na nich jedinú jazvičku, nikdy som nemala v úmysle sa zabiť len... len dnes.
***
"Denisa!" Počula som hlas. Cítila som bolesť ktorá sa mi rozlievala po celom tele, niekto s mnou triasol ale ja som nemala pojem o svete, cítila som len ako zo mňa vyteká všetka ta palčivá bolesť ktorej sa už tak dlho snažím zbaviť. "DENISA!" Niekto ma prevrátil na chrbát. "Denisa, pre boha čo si to urobila, D- denisa prosím! Prosím, prosím, prosím." Cítila som kvapky na svojom tele, slané kvapky. Cítila som vôňu, tak veľmi známu, tak opojnu VERČUNU vôňu. Prudko som otvorila oči a pozerala som sa do jej vydesných uplakaných očí. "V- Verči." Vydýchla som zťažka. "Denisa, preboha prečo?! Prečo?! PREČO?!" Prudko ma objala a zaborila svoju tvár to mojej mikiny. "Ty... ty t- toto nesmieš, nemôžeš, nemôžem predsa o teba prísť chápeš? Nechápeš ako vedľmi si pre mňa dôležitá, nesmieš strácať svoj dôvod žiť Denisa! Denisa počúvaj ma!" Lenže ja som zrazu nemala chuť ju počúvať, nechcela som počuť jej hlas, nechcela som cítiť jej vôňu ani som netúžila po jej dotyku. Chcela som ju mať čo najdalej od seba ale ona to zjevne nepochopila privinla si ma k sebe a brblala o zmysle môjho života. Popritom držala mojej krvavé zapästia a snažila sa zastaviť prúd krvi.
***
Verči sa na mňa pozerá inak bolí to, ale zároveň mám hrejivý pocit že je stále pri mne, aj keď v určitých bodoch sa cítim na obtiaž. Dokonca kvôli mne ruší stretká s Nikim. Žial nedokážem sa z toho tešiť pretože jej ustarané oči sa mi vpíjajú do pamäti (ako inkoust do papiera). Vidím na nej že chce ísť s Nikolasom von, vidím na nej že jej chýba, a preto sa jej musím vzdať, nemať na ňu žiadny nárok pretože mňa nikdy nemala uprednosťovať pred svojím šťastím bohužial mi to došlo až teraz. Bola som sobecká keď som si chcela vziať život a nechať tak všetkých ľudí pre ktorých mám dôvod žiť a áno patrí tam aj Verča. Radšej ju mať ako kamarátku než vôbec. Zmieriť sa s tým že sa budem musieť prizerať tomu ako je s niekým iným. Dokážem to pretože popritom sa budem prizerať tomu aká je šťastná a práve to je pre mňa najpodstatnejší fakt. Už viem, že už nikdy sa napokúsim o samovraždu. Už viem že Verča s Laurou sú moje naj bff, už viem že moja rodina je dokonalá, už viem že Nikolas je súper chalan už viem toľko vecí, zistila som toľko vecí len vďaka nej. Žiť s pocitom že ju milujem? Dokážem to pretože aj ona miluje mňa síce iným spôsobom ale miluje, je to hrejivý pocit, pôsobý to ako balzám na dušu, už nikdy nebudem taká ako predtým ale podstatný fakt je že už sa dokážem usmievať bez vpísanej faloši v mojej tvári!!!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Naya Naya | 9. července 2013 v 9:10 | Reagovat

Pekne,smutne :) alee pekne. Sikovna :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama