Červenec 2013

3. kapitola

29. července 2013 v 20:53 | mončička |  Love me, please :*

"Au." Zakvílila som.
"Dnes si to s pitím fakt prehnala Misi."
"Nehovor mi tak!" Okríkla som ho.
"Je to tvoje meno."
"Ja viem ale pochop, kurwa, znie to tak strašne... nevinne, tak odporne!"
"Haha, tvoji rodičia asi vedeli prečo ti dali druhé meno Roxy."
"Tichšie, tichšie prosííím."
"Tu máš ibalgin."
"Dík." Zapila som to obrovskú pilulu a rychlym pohladom som sa skotrolovala a nahlas preglgla. "M- my sme spolu spali?!"
"Roxy neplaš sa, nie nespali, len ty si včera bola... ehm dosť nadržaná."
"Definuj!"
"Akoby som to..." To ako mu do tváre stúpala krv sa mi ani za mak nepáčila.
"Čo. Som. Vyvádzala?!?!"
"No ... vrhla si sa na mňa ale... nie neplaš sa len si sa .... vyzliekla..." Vypliešťala som naňho oči, "Do naha ako sama vidíš." Šepol celý červený so sklopenou hlavou ani pohlad o mna neoptrel. Chudák Mathy! Chudáčik môj, odhliadnuc od faktu že je teplý vždy patril medzi nesmelých ľudí, musel schytať srdcový infarkt keď som stropila túto scenu! "Myslím že dnes už nejdem do školy, je deväť hodín."
"Hm." To jediné zo seba dostal.
Na ďalší deň ma Engie ingnorovala, vlastne urobila to čo som od nej chcela na začiatku. Tento deň však dopadol omnoho zaujímavejšie než som čakala: "Engie! Nechcela by si dojsť k nám, oslavujeme kamoškine sedemnástiny, bude oslava, ide tam takmer celá škola. Bude to v sobotu o 19 na kýblikovej 6." Videla som jej jemný úsmev na takmer dokonalých perá... Kurwa už zas?! Teatrálne som si povzdychla ale okamžite som zbystrila svoju pozornosť keď jej odpoveď znela áno. Sama pre seba som sa uškrnula a už som vedela že program na sobotu večer mám zariadený.
***
Nemôžem povedať že sa mi tam nejak extravagantne chcelo ísť, ale chcela som sa spoznať s novými ľuďmi. A to sa dalo len ak budem často k spoločnosti a aspoň nebudem mať čas myslieť na Roxy. Prečo to vlastne urobila? Je... ehm, je lezbička? Nepôsobí tak, čo som počula tak spala snáď s celou školu! Teda s chalanmi. Zakrútila som nad ňou hlavou a odmietala to ďalej riešiť. V sobotu to je pozajtra, takže zajtra je piatok čo znamená že aj zajtra budem musieť byť s Roxy v jednej triede. Áno priznávam, som značne nervózna, veď ma... no , no TO! Pomohla mi ja viem, mala by som jej byť vďačná ale kurnik toto sa nednoducho nerobí!
***
Dnešní piatok bol viac ako vtipný, teda Engie bola vtipná, niežeby som si ju nejak extra všímala ale dnes bola fakt nešikovná a kvôli čemu? Musela so mnou sedieť na výtvarka z čoho bola viac ako vyvedená z miery. Vedela som že ide zajtra na tú párty a ona nevedela že aj ja sa tam chystám. A to len kvôli... ale čo trepem, zasexujem si tam, nič viac nič menej, preboha!
Je to tu, dúfam že to bude poriadna kalba. Nasadila som si piercingy, namalovala sa, čierne vlasy do culíku a ne kšiltovku a chystala som sa von. Počula som ako sa naši opätovne hádajú, opätovne pre nič a keby som šla okolo nich opätovne by mi nikam nedovolili ísť a preto som opätovne vyšla oknom. Je tam priveľa opätovne? Je to tak stále, v tejto domácnosti to takto funguje od vtedy čo viem chodiť.
Dorazila som, nebadane som sa dostala do domu a popíjala som pivo. Keď som ju zbadala. Mala mikinu, vyťahané tričko, roztrhané gate, jednoducho sexy! Zatrepala som hlavou a čakala som kedy sa to tu trošku rozprúdi.
***

2. časť

29. července 2013 v 20:37 | mončička x DOMčA |  Tohle ode mne nemůžeš chtít (škola elementov 2)
Soráš, momo slíbila další část už na včera ale momentálne je psychicky v prdeli a já už opravdu nevím co s ní, hmpf, každopádne na vás nezapomnela a napsala mi nech vám jí teda zveřejním, jop tahle kapitola je patřične mimo mísu jako touhle dobou Momo- chan celá ale zistíte neco víc o Alex, jo a taky teď tady MOmo- chan týden nebude takže se nic přidávat nebude z dúvodu toho že já to psát bez ní neumím, so bye bye my lover :*



"Taká romantická idilka až se jdu pozvracet!" Zašvitořil se hlas ode dveří. Překvapene jsem zdvyhla hlavu a bez dechu jsem koukala na holku předemnou., v-vážne je to? "No nekoukej na mne tak Nels, vypadáš hrozne jako vždycky ale to to sis už přece mohla zvyknout no ne?"
"Alex!" Vyhrkla jsem.
"Jo, přímo před tebou." Ironie sní přímo sršela. Přhmouřila oči a promneřila si každý cm, cm2 i cm3 Sasukeho a Adriana. "To spíš s oběma nebo jenom s jedním?"
"A---" Na víc jsem se nezmohla jsem sem studem propalovala přykrívku a snažila se splynout ze stenou ale už jen fakt že jsem celá rudá mi to znemužnuje. "Mám to brát tak že ani z jedným? Nelo, nelo, kam to jenom speješ."
"Nikam, nie kažedý musí mať..." Zasekla som sa vo vete a celá zkoprnelá som sedela na posteli.
"Co? Sex? Nemyslíš vážne doufám že ti delá problém vyslovit tohle slovo, vždyť je to naprosto jednodychi, S-E-X!"
"Nie každý musí byť perverzny ako ty!"
"Říká holka ktorá to delala prvne ve třnácti, jo?"
"Bola to chyba, do paroma a nebol to... no to!"
"Ježíší Kriste," (Hele momo, nepřipomíná ti to neco?)
"Čo?!" (Nás dve? Možno torchu)
"Musím te dostat do pervet nálady." (A tobě by to taky prospělo)
"Pche, si omnoho perverznejšia než ja! (Súhlasím s ňou :*)
"Přeháníš." (Já souhlasím s Alex, přeháníš!)
"Pche!" (Pche!)
"Pche!" Ani som nemusela pozerať čo urobí, urobila to isté, urazene otočila hlavu na stranu a mračila sa, presne ako ja. (Hele! Ty opisuješ nás!)
"Kdo a co...."
"Jo, ahoj, jsem Alexandra, poctata charkry blesk, bývalá ochrankyňa svetla." Takmer som sa zadusila kyslíkom ktorý som vdychovala. "oCHRANKYŇA?"
"Jop, jop, došla mi zpráva od velitela, že to Uchihovci nezvládajú tak som dobehla."
"Ja všetko zvládam!" Zavrčal Sasuke.
"Ale no, keď máš nechápavý výraz si viac sexy než keď sa mračíš!" Okomentovala to Alex.
"Saša..."
"Mno?"
"Som svetlo," Civela na mňa jak na blázna.
"Čože si?!" Skríkla.
"Som svetlo a môj frajer je temnota."
"Tvoj bývalý frajer!" Reagoval Sasuke.
"Kto si ty aby si mi hovoril s kým chodiť?!"
"JE TO TEMNOTA!"
"MŇA TO NEZAUJÍMA!"
"NELA BUĎ PO TICHU!" Okríkla ma Alex tak že som okamžite zmĺkla. "Ach bože vy idioti a to si hovoríte ochrancovia?" Zprdla všetkých čo boli v izbe. "Bolo jasné že temnota bude jej frajer keďže je jedináčik a jej rodičia sú mŕtvy."
"Héé?"
"To ste fakt nikdy neštudovali dejiny svetla a tmy?"

1. časť

26. července 2013 v 12:50 | mončička x DOMčA |  Tohle ode mne nemůžeš chtít (škola elementov 2)

1. Kapitola

"Lumiérie Nela."
"Izba číslo 17." So sklonenou hlavou plnou zahanbenia som vošiel do jej izby. Bál som sa toho čo malo prísť. Nevedel som čo od toho čakať. Každopádne som uprel zrak na jej telo. Cítil som ako mnou pulzuje hnev a nenávisť ale potlačil som to, síce s veľkou námahou ale predca. Došiel som až k nej a s bolosťou v očiach som na ňu upieral pohlad (Momo, není to už moc?) . Sadol som si na sedačku vedľa jej postela a neustále a neoblomne som pozoroval jej tvár. Akoby som čakal kedy sa pohne a úprimne presne na to som čakal. Ale ono... nič. Nehýbala sa, na dýchanie potrebovala prístroj a srdce jej kontrolovali. Vyčítal som si to čo som jej urobil, neskutočne som si to vyčítal, ale vlastne som to ani nemohol ovlivniť, za normálnych okolností by mi povedala asi toto: Ak to budeš riešiť, dlhá odmlka a zamračene by ma prepalovala pohladom, Nakopem ťa do zadku tak že aj keby ti tam niekto srčil tyč takťa nebude tak bolieť ako po tých kopancoch! Hej, moja Nela vedela byť rázna... moja, pche, mám vôbec ešte právo si ju takto privlastňovať? Áno, ja viem že sme si sľubili že spolu budeme navždy, ale toto naberá fakt katastrofálne grády. Smutne som sklopil hlavu ked zrazu... píp, píp, píp... zdesene som sa pozrel na prístroj ukazujúci stav jej srdca. "Nela! Nela nie! NIE, NIE!" Vymrštilo ma na nohy tak rýchlo ako ešte nikdy a zúfalo priam prosiaco som pozeral na ten prekliaty prístroj. "I... ia-i--itachi....."
"No tak nela, no tak, vyrdž, Lubim ťa, počuješ?! Ľubim, nesmieš mi zomrieť."
Slyším ta slova hodna bohů, cejtím silný ruce na mím tele a já vím že pro dnešek jsem zachránena. Ano, jsem zachránena člověkem ktery mne do tehle sraček dostal. Pořád mám potřebu klást si jednu a tu samou otázku: Proč?! PROČ ZROVNA ITACHI?
"Itachi." Chcem jej vysť vústrety, ale bojím sa že to dopadne ako vždycky, že jej zase ublížim. Bojím sa, pretože ublížiť tejto žene je to posledné po čom túžim (momo, ty určite už nemůžeš psát z Itachiho pohledu, určite ne!) Aj tak ale nedokážem zastaviť svoje tela a skôr než sa nazdám ju držím v náručí a sedím na jej posteli. Videl som ako sa spokojne usmiala. Spokojne?! Uvedomuje si vôbec aký som pre ňu nebezpečný?! "Prosím, nechoť preč, nenechávaj ma tu!"
"N-nela, to nejde, musím byť od teba čo najdalej a..." dále už nepokračoval protože ho Nela políbila. (no tak DOMčA trocha života do toho umierania!- Já ti ale dám života, řekni mi kdy se ztohohle stalá takováhle romantická píčovina?!) "Když odejdeš, umřu, ne jen kvúli tomu že jsme samo sebou přišli na to že te miluji ale taky kvůli tomu že když nebudu moct cítit lásku můžu umřít, proto musíš být teď semnou, abych přežila..."
"Dobře, odvedu te zpět , tam budeš cítit lásku.."
"NE! Nic nechápeš! Proč si mne sakra unášel když mne chceš teď dát pryč?!"
"Protože jsem nemnel navíběr chápeš?! Tehdy mne ovládala temnota, rozumíš?!" Vedel že na ní nemnel takhle vybafnout,vedel že jí teťkouns moc ublížil ale on už nemnel sílu v sebě udržet temnotu, musel pryč, musel jinak by jí ublížil a to rozhodne nechtel. "Teď jdu pryč nebo mne to ovládne a pak když ti bude líp tak te zavedu za Sasukem..."
"N---" Nestihla to dopovědet, Itachi byl pryč a pravdepodobne ho zítra uvidí naposledy. Zmocnovala se jí beznadeje. Smutek a jiné potlačované pocity jí šli přetrhat plíce. Vědela že pokud jí teď hned nekdo neuklidní, je po ní. Přhmouřila oči a pocítila neco... neco, neco divnýho. Takovej divnej pocit. Unavene zavřela oči no když je znovu otevřela byla nekde jinde. Nekde... asi nekde v kanálu. Nebo tunel nebo...jednoduše taková chodba, ve které byla voda která jí dočahovala na členky. Šla rovne a rovne- jelikož jinou možnost nemnela- a před ní se objevili mříže a za nimi neco, neco obrovskýho. Bíla záře která obklopavala ... no proste neco. Nedokázala na to zaostřiť neboď zář jí oslepovala. "Nela Lumiére, si v pořadí třetí člověk v dejinách kterému se neco takovýho povedlo."
"???"
"Vedel jsem že budeš silná ale že až tak to jsem netušil... opravdu ne."
"C-co si zač?" A v hlave si premítala kdy si píchla nejaký drogy, protože tohle museli být halucinace. V přemýšlení jí vyrušil ostrý smích. "Tak halucinace, jo? Jsem samotný svetlo osobne. Přebývam v tele vyvolených, upřimne řečeno tvý rozpoltené city mi odebírají sílu!"
"P- prominte p-pane ehm... Svetlo?" Upřimne řečeno vůbec nebyla nadšená z toho že se vysloužila jen ďalší smich. "Jo třeba, každopádne svý city vyřeš nebudu je trpět do nekonečna."
"Jak ste milej."
"Ty taky."
"Myslela jsem to ironicky!"
"A kdo říká že já to myslel vážne?" Nela zaťala ruce v pěst ale když to udelala bíla záře jí nadobro oslepila, zamžourala ale byla spět ve svý nemocniční posteli. Divný :/ "Koukám že už ses probrala." Poplašene otočále hlav ou kolem až zapodla svůj podrý pohled do uhraničených černých očí. "Mohla si dát vědet, hledáme te už docela dlouho." Zívl a přepaloval jí pohledem.
"D-damene."
"Jo, sice neoholenej, unavenej a nasranej -mimo to na tebe- ale jo, jsem to já." Zářivě se na mne usmál a vůbec jí nepřipadal naštvaný, cítila z nej pozitivní energii, přímo blaženou energii. "V- vypadáš šťastne."
"Jo jsem, si neživu a si v pořádku a Adrian už nebude vyšilovat jako náctiletá holka kteŕa zbadá one direction takže jo, jsem v celku šťastnej, říkali že te pustí až o týden kvůlo pozorování, nemýlim se li." Plaše se na nej usmála, pořád nechápala tu poznámku že je na ní naštvaný ale byla sťastná, protože on byl šťastný a to jí dodávalo sílu. "Lu-lumiére." Nela se otočila za zvukem svýho příjmení a překvapene se dívala na spícího Sasukeho, ale to nebylo to hlavní i když se muselo nechat že byl roztomilý, spíše civěla na to jak v jeho náručí hezky chrupká Sabrína!!! To... no byl to skrátka ŠOK!!! Porozhlédla se po nemocničné izbičce a s ůdivem koukala na své kamarády ktorý se pomaloučku ale jiste budili do nového dne. "NELO!" Vykřikli všichni najednou a štastne jí objímali. Není se co divit, báli se o ní, tak hrozne moc!!! Sabrína rozevřela záclony a do pokoje švyhli sluneční paprsky. Tešili se hrozne moc! Když... keď niekto zaklomal na rám dverí. Všetci sa otočili a zdesene prebodávali Itachiho pohľadom iba jedna osoba naňho upierala pohľad alá prosím, nechoť preč, "Ah, som rád že ťa nebudem musieť doprevádzať späť do školy..."
"Ale..."
"Sasuke je tu pre teba a to je podstatné..."
"Ale..."
"Neprerušuj sakra! Takže buď šťastná..."
"NE! Itachi to ne..." Ale skôr ako stihla dopovedať vetu Itachi zmizol. Zmučene si položila tvár do dlaní. Opätovne ju zapĺnňala depresia a nevedela čo si o tom myslieť keď zrazu... píp, píp, píp... všetci jej priatelia stuhli a zdesene pozerali na prístroj a Nelu ktorá privrela oči a potom ich definitývne zavrela. Slunce zablikalo a všichni v pokoji zdešene pokukovali po Nele a přemýšleli co teď. "Jdu zavolat sestřičku." Řekl nakonec Sasuke.
"Není to jejím fyzickým stavem a ty to víš, je nešťastná, její nadeje zhasla!"
"Jdu za tou sestřičkou." Řekl Sasuke nekompromisne.
"Bože, jak si umínený." Zabrblala si Sabrína pre seba.
"NEJSEM!" Vykoukla na ní sesukeho hlava ze dveŘí a pak už opravdu zavolal tu sestřičku
Medzi tím, v Neliném podviedomí:
"Deláš si prdel? Si první v dejinách vůbec kdo je to podruhý a to k tomu v jeden den!!"
"P- prominte ale já... za to opravdu nemůžu!"
"Dobře, ale urovnej si pocity."
"Mám je urovnané, Itachiho miluji a nemůžu být s ním což mne uvádí do deprese, konec."
"A co tak tohle... láska tvých přátel, musíš být šťastná že se o tebe tak zajímají."
"To je sice možné ale zároveň jsem pro to nešťatná protože vím co by udelali kdybych byla v nebezpečí."
"Bože!!! Ty si to nejpesimistickejší svetla jaký sem kdy videl."
"Tak pardon ale už nežiji na rúžovém obláčku, já už vím jaký to je být sám, moje máma zemřela a táta se předrogoval! Jasne že nemám farení brýle sakra!" Zařvala na nej z plných plyc. Pííp, pííp, pííp... "Nela prosííím!" Omámene som otvorila oči a pozrela sa na Adrina. Pôsobil veľmi unavene. "Adrian:"
"N-Nela!" vykríkol šťastne a hodil sa mi okolo kruku. (není nejak zženštilý?- NIE!- že ty z toho udeláš yaoi!- NIE!)
"Zakri, proč tak řveš proboha?!"
"NELA!"
"C-čo čo sa stalo?" Vystrelil na nohy.
"Je živá a zdravá." Usmiala som sa naňho. Aj keď to nerada priznávam, ten pajác v mojom vnútri má pravdu, je mojím poslaním Itachi... I-i tachi ho, z-z-za... Sakra! "Nelo! Ty brečíš?"
"Ne! Snažím sa vytvoriť niagarské vodopády!"
"Nela." Podešel ke mne a objal mne.
"Taká romantická idilka až se jdu pozvracet!" Zašvitořil se hlas ode dveří. Překvapene jsem zdvyhla hlavu a bez dechu jsem koukala na holku předemnou., v-vážne je to?

2. kapitola

26. července 2013 v 12:47 | mončička |  Love me, please :*

***
Prvú hodinu a proslov Roxy mi znel v ušiach ešte dlho po tom. Jasné keď skončila iba som sa na ňu usmiala pretože to jediné na takýchto ľudí platí. Ale ten jej cinycký úsmev ma prenasleduje do teraz, tak nejak ma zamrazilo keď sa na mňa usmiala a okrem toho to bolo nepríjemné. Nikdy som nemala problém sa s niekým zblížiť ale s ňou to bude... zložité :/ Konečne som vypadla z tiredy keď sa mi po sakra dlhých hodinách podarilo vykrútiť sa zo spoločnosti ujačaných kráv a naprosto vypletých chalanov v čele Dávida dákeho už neviem, úprimne som si oddyhchla. Neviem kde som sa to kurwa dostala ale podstatné bolo že preč od ich pozúrov. Pretože ďalšiu prednášku o tom aký lak na nechty je najlepší by som už naozaj nezvládla. Keď odignorujem pár detailov našla som pár fajn chalanov a báb s ktorými by som sa mohla cez prestávky baviť. A teraz závažnejšia téma. Ako sa mám dostať z tohto labyrintu domov. Začala som blúdiť a ako v rozprávke tu nik nebol. No myslela som že ma porazí. Unavene som sa oprela o.... asi šatne a ani si neuvedomovala že sa okolo mňa zoskupilo asi šesť chalanov. Vyzerali nebezpečne s krivým úsmevom na tvári. "Ehm... potrebujete niečo?"
"Jop." Nezaujate som sa ležérne oprela o stenu a prepalovala som asi ich vodcu predo mnou. Bol vedla mňa príliš blízko, vadilo mi to a okrem toho bol celý prepotený. Musela som sa zasmiať. "Niečo k smiechu?"
"Áno, vy."
"Čo si to povedala?!" Naježil sa ako pes. "Pozri si tu nová a... úprimne povedané rádi by sme sa s tebou zabavili." Smiech ma prešiel keď tým svojím nechutným prestom prešiel po stehne. Zaťala som ruky v päsť a naštvane som mu uvalila taká až ustúpil pár metrov do zadu. Ale bránte sa pred šietimi namakanými chalanmi. Znovu som zaťala päsť a uvalila som ďalšiemu to by ma však nemohli chytiť dvaja zo zadu. Ten prvý ku mne podišiel. Roztrasene som zdvyhla hlavu ale ešte stále som dokázala mať v tvári ten vzdorovitý výraz. Napriahol sa a rukou zovretou v päsť mi uštedril jednu do brucha.

***
Práve mala byť hudobná a ja som sa rozhodla stráviť túto hodinu nejak zmysluplnejšie a tak som si išla zafajčiť na wécko vedla šatní kam v tejto dobe chodí fakt máličko ľudí. Apak však pravda. Čumela som ako tela na nové vráta. Zdá sa že Engie má problémy možno by som mala.... eh, a čo mna do nej. Mávla som nad ňou rukou a išla som si užiť nikotínu. Pomaličky som ju vyfajčila a celkom ma prekvapilo že keď som sa vracala ešte stále stála. Možnože zámerne som sa nechcela pozerať do jej očí ktoré určite kričali o pomoc. No, dostávala celkom slušnú nakladašku to sa musela nechať. Ono to totižto keď vám niekto drží ruky a boky a druhý si zvás urobí poxovací pytel tiež to nezvládnete. Avšak všimla som si jej vzdor a to sa mi pozdávalo. Páčil sa mi jej vzdorovitý výraz a odhodlanosť nepokorenia. Pustili a praznámi Andy Onew sa chystal na poriadny kopanec do nej. "Hej, Sralbotky!" Okríkla som ich. "Že ste hovädá viem už dávno ale že sa bijete v pomere 1:6 je už pod vašu úroveň." Zamračili sa. "Teraz zavriem oči a keď ich otvorím tak tu nebude ani jeden z vás, rozumieme si?"Uškrnula som sa a chystala sa zavrieť oči keď na mňa Andy prehovoril. "Myslíš si že máme strach, je nás šesť a ty si len krpatá soplaňa." Usmial sa, za to môj úsmev zmizol, než sa nazdal bola som pri ňom a jediným kopom nasmerovaným na jeho tvár som ho poslala k zemi. "Niekto ti dovolil prehovoriť ty impotentný kretén?!" Zamračila som sa, strčila ruky do vreciek a pozrela sa po ostatných. "Ešte niekto my chce zdeliť nejakú inteligentnú myšlienku?" V duchu som sa smiala strachu v ich očiach. Bez slova zobrali tú bečku sádla zo zeme a odišli. Medzi tým sa Engie postavila a chystala sa niečo povedať. Ja som ju však predbehla. "Tak, vyslobodila som princeznú od zlých ĺupežníkov, čo tak odmena?"Ešte som to ani nedopovedala už som ju prirazila ku stene, schmatla jej boky a chystala som sa dotknúť tých vábyvých perí.

***
Bolestivo som sykla, v boku ma pichalo pri akomkoľvek pohybe. Chcela som Roxy poďakovať ale než som stačila čokoľvek povedať prirazila ma ku stene. Nečakala som takú rýchlu reakciu. Zabolelo to ale aj cez to som na ňu pozerala s mojím stálym vzdorom na tvári. Chcela som niečo odseknúť ale nenapadali ma žiadne slová. Čo ode mňa chce?Nemala som ani silu sa dostatočne brániť, podlamovali sa mi kolená aj keď som si to odmietala priznať. Pozorovala som jej oči a nevedela som či sa nechať alebo sa aspoň trocha brániť. Nakoniec vo mne naštastie prevládla druhá možnosť a celou cilou som ju od seba odstrčila. Bolo jasné že to nečakala pretože ustúpila pár krokov do zadu. Zhlboka som sa nadýchla a zpriama som sa jej pozrela do očí. Odrážal sa v nich hnev. "Chcela som ti poďakovať..." Začala som. "Ale to že ma tu pred chvílou zmlátila banda goríl ešte neznamená že ti budem robiť tvoju osobnú kurwu!" Bola som naštvaná, veľmi naštvaná. "Nájdi si niekoho iného kto s tebou bude ochotný spať a ... dobrovoľne, ja to určite nebudem!" Pozbierala som zvišky síl a dôstojne som odišla. Nechala som ju tam. Ja viem že mi pomohla a nemusela. Ale.... pobozkať ma? Zblánila sa?

***
Keď som videla ako odchádza podvedome som zavrčala. Sakra prečo je tak sexi? Sexi? Boha, čo to trepem, ty vole ja už fakt potrebujem sex! "Nájdi si niekoho iného...Hm, keby si len vedela že čím viac vzdoruješ tým viac ťa chcem Engie." Šepla som jej smerom, ale už ma naozaj nemohla počuť, otočila som sa na päte a kráčala domov. Pche, domov, nepamätám dňa kedy by sa naši nehádali ako o život, ale naozaj, to... to si nepamätám.Keďže mama nemala ani maturitu bolo ťažké ju zamästnať a z toho bol otec značne nervózny, musel nás živiť, mňa, mamu, mladšieho brata a aj seba a to iba z 600 euro
vého platu. "Kde si bola?" Vtrhla do mojej izby mama. "V škole."
"Do tretej?!"
"Mali sme sedem hodín, takže áno do tretej."
"Nebuť drzá!"
"Nie som drzá iba ti vysvetlujem prečo som bola do tretej v škole."
"Čo som to vychovala!" Zanariakala na hlas a pakovala sa do svojej izby. Povzdychla som si. Mala som mamu rada len... v poslednej dobe je viac hysterická a agrasivna než obyčajne.
Totálne bez nálady som vyskočila cez okno na garáž, zoskočila z jej strechy a pádila som si to tmavými uličkami. "Roxy!!" Pribehol ku mne z boku Mathy. "Kde sa túlaš?"
"Ja narozdiel od teba sem tam do školy zabehnem."
"No tak prepáč bol som tak nedávno!"
"Definuj slovo nedávno."
"Mno to bolo pred... hm, pred pár dňami, myslím."
"Upresni počet pár dní."
"Krista netuším bola zima."
"Aha, uvedomuješ si že je pol rok a že sneh bol naposledy pre mesiacom."
"A?"
"Bože,"
"Odkedy veríš v boha?" A chladnými rukami pozdvyhol môj pentagram.
"Keby som bola satanistkou na čo poukazuja pentagram tak by som v boha verila ale uctievala by som Satana, to nevieš?"
"Dobre ty inteligent, tak prečo vzývaš toho tvôjho boha?"
"Ževraj je to múdry, dobrý a spravodlivý muž takže som mu videla nemu prosbu aby si sa polepšil." Povedala som tým nanábožnejším hlasom akým som dokázala. Na čo sa Mathy rozrehotal tak že pár opozdených babičiek sa na nás obzrelo, dokonca to prilákalo našich starých známych. Viete jediný kamarát ktorý nikde nie je tam kde ja nie (až na školu samozřejmne) je Mathy, bol so mnou za tiaľ všade takže ho logicky považujem za najlepšieho priateľa. Tý ostatný sa stredajú, je to väčšinou spoločnosť na menej ako dvadsaťštyry hodín. "Roxy!"
"Ahoj." Úprimne povedané nepamätám si ich mená, na čo? Neočakávala som že sa s nimi ešte niekedy v živote budem baviť. "Nejdete s nami pariť?"
"Nedbám." Povedal Mathy ale aj tak sa na mňa spýtavo pozrel. Nemala som náladu, chcela som sa dnes z Mathym rozprávať ale keď som videla tie jeho iskričky v očiach neodolala som. Nezučastene som pokrčila ramenami. Vedela som že sa zase ožeriem ako... na ako ožran na entú ale bolo mi tak nejak.. fuk! Potrebovala som vyhnať tie modré oči z mojej mysle a to hneď!
-_-

1. kapitola

25. července 2013 v 1:45 | mončička |  Love me, please :*

Love Me, Please... :*
Nikdy som si o sebe nemyslela že som vyslovený cholerik, dokonca mám pocit že som v celku nevytočiteľná ale 
dnešok bol skrátka divný! Ráno som opäť vstala niečo po ôsmej, rýchlo som sinasadila oba piersy,
vzala mikinu, konversy, mame sa vyhla oblúkom a pádila do školy. Dnešný deň však bol niečím zvláštny a nie,
nebolo to len tým že mamu znova vyhodili z práce. Musela som mať určite vražedný výraz v tvári pretože všetci
na škole mi ustupovali alebo sa mi radšej vyhli oblúkom. Prešla som šatňou, a všetci opozdilci radšej rýchlo vypadli.
A tomu to sa hovorí rešpekt dámy a páni. Dofajčila som cigáro a tabulu zákaz fajčiť som so smiechom odignorovala.
Vošla som do triedy, fakt že je hodina som ani nevnímala, moje obľúbené miesto vzadu pri okne bolo síce obsadené
ale stačilo jedno tiché zavrčanie a milo vyzerajúci chlapec si to pádil nevedno kam. Posadila som sa a až potom som
si všimla môjho triedneho, ktorý pravdepodobne zastával ako vždy hovorí: Starý dobrý komunizmus. No nehovorím že
nemal dobrý úmysel ale ja s mojím prístupom by som zomrela medzi prvými, nehovorím že by môj triedny bol
nešťastný ale... ty vole!! Čo je to za dievča? Zarazene na mňa vyvaľovala oči a zdala sa byť ohúrená.
Posmešne som sa usmiala a ona rýchlo odtrhla zrak. "Dobre, tak ešte raz, volám sa Engela Danielsová, mám 17,
valná väčšina ľudí mi hovorí Engie, prisťahovala som sa z Košíc a medzi moje koníčky patrí jednoznačne florbal a iné
loptové hry."
***
Prvý deň v škole bol vždy stresujúci, ani taký profík ako ja to nemal ľahké. Bože 2. A. A znova od znova. Povzdychla som si, zdvihla hlavu a narýchlo sa usmiala. Otvorila som dvere a odhodlane som sa pozrela na svoju novú triedu. Nelíšila sa od ostatných tried. Boli tu nány, šprti, frajery a určite aj pár fajn ľudí. Učiteľ v stredných rokoch ma vyzval aby som niečo povedala. Prezradila som o sebe iba základné veci pretože nový triedny nevyzeral na to že by to chcel predlžovať a nechcela som si to u učiteľov pokaziť hneď prvý deň, síce som bola dobrá športovkyňa v učení som nebola prirodzený talent. Porozhliadla som sa po triede, bolo len jedno jediné voľné miesto. S úsmevom na tvári som si prehodila batoh cez plece a videla som sa k onej lavici. Tak som nechala skĺnuť bágel a vytiahla som si pero a otrhaný starý notes. No hej, nebola som ani vzorový študent. Opäť som sa poobzerala po triede. Známy šum mi bol známy, prvé dni boli vždy také. Príde nová obeť a každý ho začne riešiť. Sa teším. V hlave som nad tým mávla rukou, lebo teraz moju pozornosť pritiahla moja spolusediaca. Znudene sedela za lavicou a neprítomne hľadela z okna. Keď som si ju prezrela lepšie neubránila som sa úsmevu. Sedieť vedľa rebelky.... to sa len tak nepošťastí! "Ahoj, som Engie, ty?" Zazubila som sa a natiahla k nej ruku.

***

Potom čo na mňa prehovorila som sa musela zašklebiť. Ide vidieť že je nová a ešte ako! "Tak pozri, si tu nová takže nemáš najmenšiu páru o tom ako to tu chodí a ja to síce chápem ale aby bolo jasné, volám sa Roxy ale nikto mi tak nehovorí lebo so mnou nikto nehovorí. Budeme predpokladať že dnešní deň s tebou prežijem, som predsa tolerantný a milý človek, ale zajtra sa mojej lavici a mne samotnej budeš vyhýbať oblúkom lebo mi sa ti niečo mohlo stať," Nebezpečne som prižmúrila oči. "Napríklad ten tvoj úsmev bez pár zubov alebo otisk mojej topánky na tvojej tvári.... hm, dúfam že si rozumieme a... keby si niečo potrebovala rozhodne nechoď za mnou." Poslala som jej vzdušnú pusu a opätovne som sa rozvalila sa lavici. Cez to že som sa nikdy veľmi neučila a školu brala skôr ako miesto kde sa môžem v kľude vyspať som mala dobré známky. Zvláštne, moja "milá" povaha tomu asi tiež veľmi nepomáha. Irónia! Keď sa ozval zvonček vyhrabala som sa zo zošitou s otlačeným lícom kde som pravdepodobne mala vytlačených pár písmenok. Ale mala som to na háku. Otočila som sa k odchodu a s nechuťou som pozorovala našu triedu ktorá sa hrnula k MOJEJ lavici!!! Všetci sa jej predstavovali všetci sa podlizovali a zdalo sa že tá malá krpaňa je na to dokonca zvyknutá. Skoro som hodila tyčku keď došiel triedny boss- Peter- natrčil na ňu všetky svoje "prirodzene" prednosti a pokúšal sa o zmyselný tón. Nemôžem uveriť že som kedysy zahodila s niečím takým noci môjho drahocenného života. Počula som ako na ňu spustil s tým jeho hromotĺckym hlasom a plne som očakávala že ešte počas tohto rozhovoru jej povie veľkosť jeho "prírodného" penisu, povie jej aké taktiky by na ňu použil a ešte dnes ju pozve k sebe. Bolo mi z neho zle. Nechápem ako som s ním mohla späť preboha! S úškrnom a s tichým porozumením a dávkou ľútosti vyslanou k Engie som sa postavila a odišla zo školy. Čo budem dnes robiť? Zamyslene som si sadla na moju obľúbenú lavičku v parku ktorá bola celá pokreslená a popísaná. Takže čo? Asi opätovne zapadnem do nejakého klubu a budem si užívať nezáväzný sex. Alebo žeby som uvažovala nad jej modrými oča... čo to kurwa? Od kedy myslím na oči. Ešte k tomu na oči dievčaťa? Oči spolužiačky?! Hlavou som prudko vrazila do steny aby som sa toho chlípneho pocitu zbavila ale modré kukadla stále nie a nie von. PREBOHA! Ja už naozaj potrebujem sex!

Prológ

24. července 2013 v 11:57 | mončička x DOMčA |  Tohle ode mne nemůžeš chtít (škola elementov 2)

Prológ

"Zavolajte záchranku!" Život je smiešny... "Zavolajte niekto pomoc!" Snažila som sa byť podľa Sasukeho predstáv... "Čo sa stolo? Sů už tu?" "Sů na ceste." Ale nepodarilo sa mi to, sklamala som a teraz umieram, sama, nikým nechránená... "Naložíme ju do sanitky!" Nepochopená... "Nedýcha!" Nepotrebná... "500 miligramov," A zranitelná. Keď ma Itachi zobral z tej jaskyne preč, ocitli sme sa niekde v lese. Bola som zranená ale schoval ma do schátralej chatrče kde mi nosil trocha jedla a snažil sa ma ošetriť, nedarilo sa mu to pretože kedykoľvek bol v mojej prítomnosti, temnota v ňom sa prebudila a vždy mi nejak ublížil, dnes ho však temnota premohla inak než inokedy. Dnes v jeho očiach bolo toľko nenávisti až som v nutri svojej duši cítila ako ma trhá na kusy. Jediným machnutím ruky ma odhodilo do centra mesta - a že to bolo poriadne ďaleko!- a ja som ako pytel zemiakov dopadla na zem. Ubolená, doránaná, unavená a hlavne psychicky utíraná. Od vtedy čo sa vo mne prebudilo svetlo reagujem na negatívne pocity veľmi precitlivelo. "Znova!" Čo znova? "ZNOVA!" Cítim ako mi cez hruť putuje elektrocký šok a snaží sa nabyť moje srce, žial niečo také ho teraz nenabije, priam zúfalo potrebujem cítiť lásku, pokiaľ nie, zomriem ale žial nemám ani tolko sily aby som otvorila svoje oči..


V predchádzajůcich častiach ste videli:

"TY si svetlo."
"Deláte si ze mne prdel, tohle je hloupost!"
"Rod Uchihovcov vždy chránil svetlo!"
"Uchiha Itachi je tma..."
"Dlouho sme se nevideli, sestřičko." - "MEDŮSO!"
"Svetlo svieti, Lumiére žije,"
"Ludská populácia klesla o 50%"
"Zvieratá hynu..."
"Milióny štátou je pod vodou,"
"Ako je možné že zmizla najväčšia hviezda?!"
"Svetlo... ZANIKÁ..."

Info o poviedkach

18. července 2013 v 11:35 | mončička x DOMčA |  Moje povídky

TAJOMSTVO VLKODLAKOV

-pARTA TEENEGERŮ,KDYž SE NAJEDNOU JE VšEM Z JEJICH PARTE šPATNE. zVRACí, MAJí TEPLTU, VÝBUCHY HNEVU A TAK DÁLE, NAKONEC SE JEDEN Z NICH PROMNENí VE VLKA, A PAK HO VšICHNI NASLEDUJí, PARTA DECEK PAK OD SVÝCH RODIč=U ZJISTí žE MÁ PRÝ ZABíJET UPíRY, JENOMžE JEDNA HOLKA V PARTE... NECO S Ní NENí POŘÁTKU, MÁ NEJAKÝ POSLÁNí NEBO MÁ JEN NEJAKOU PSYCHICKOU PORUCHU DíKY TEžKÉ MINULOSTI A KTO JE KRUCINÁL kRISTíNA aBERNETTYOVÁ? jEšTE HORší TO BUDE KDYž SE TATO SKUPINKA STRATRí V RUSKU A STŘETNE STAŘENU KTERÁ SE JIM CHYSTÁ ODHALIT VšE TAJEMSTVÝ.
pŘíBĚH PLNÝ ZMATENOSTI, LÁSKY, DOMÁCíHO NÁSILY A MNOHA TAJEMNSTVÝ...

-žÁNR: fANTASY, ROMANTIC, PSYCHO, šKOLNí A PŘíRODNí PROSTŘEDí

-KAPITOLY-18, POZASTAVENÁ POVíDKA

ŠKOLA ELEMENTOV:

- Nela má šestnásť rokov, žije si svoj šťastný a bohatý život vo Francúzsku. Má súkromných učiteľov máfie, takže nemusí chodiť do školy elementov. Jej život však dostane tvrdý kopanec do brucha: Jej mama umiera.
Jej otec to zobral veľmi zle a začal brať drogy. Nelin život sa zrútil ako domček z kariet. Má pocit, že už nevládze. V tej dobe sa jej ujal jej krstný otec a pomohol jej znova sa postaviť na nohy. Nela má ešte vždy sa svojom konte 200 miliónov eur ale aj tak sa rozhodne prestať utrácať a žiť ako každý človek so svojím elementom. Takže sa rozhodla nastúpiť na školu elementov. Lenže najbližšia škola je až v Španielsku. Takže Nelu čaká tvrdý kurz španielštiny. Po dlhom roku sa Nela tento jazyk konečene naučilaa nastúpi do tretieho ročníka. Lenže je toto koniec jej bolesti alebo si na ňu osud opäť niečo vymyslel???
Po niekoľkých dňoch na škole totiž stretne tajomného Uchihu Sasukeho, ktorý jej vyzredí že práve ona je svetlo a musí zachrániť svet. Pre Nelu je to nonsens ale po jej únose mení názor

žaner: fantasy, romantic
Kapitoly: 25+ prolog, epilog DOKNčENÁ

SVET BLÁZNA:


- pŘíBĚH JE O HOLCE KTERÁ TRPí SAMOPOšKODZOVÁNíM, PO DELší DOBĚ KDY DOKONCE STIHLA SEPSAT DENNíčEK VLASTNí KRVí Jí NA TO JEJí RODIčE PRIšLI, sAMANTA NIKDY NEMNELA POCIT žE BY Jí JEJí RODIčE MNELI RÁDI A PROTO NECHÁPALA PROč Jí TEĎ NEKAM POSíLAJí, NECHCE MLUVIT S LÉKAŘI PROTEžE ANI NECHCE PRESTAT S TíM CO DELA, NENí TO TíM žE BY BYLA ZLÝ čLOVEK ALE TíM žE VERILA žE ONA SI TOHLE ZASLOUží, DOKUD NEDOJDE NOVÝ LÉKAŘ PO KTERÉM sAMANTA TOUží JAK PO VODE, JEDNžE ON MÁ PŘíTELKYNI A MOMENTÁLNE JE PSYCHICKY NA DNE PROTOžE JEHO MATKA UMíRA, BUDE MU sAMANTA STAčIT JAKO OPORA A NEBO NE?

ŽANR: PSYCHO, ROMANTIC, LÉKAŘSKÝ PROSTŘEDí
kAPITOLY: 20, dOKONčENÁ

NÁDEJ V SVETLO, JE UŽ MÁRNA?

- Je to vlastne jednorázovka medzi škola elementov a tohle ode mne nemůžeš chtít, má a bude to mať iba jednu kapču, povodne to malomať 7 ale zmenili sa plány

JEDNORÁZOVKY:


- kRÁTKE NEBOLI DLHší PŘíBEHY KTERÉ MONčIčKE PROšLI HLAVOU

TOHLE ODE MNE NEMŮžEš CHTíT:

Nela je svetlo, Itachi temnota, Nevie čo robiť, je nešťastná z predstavy že by mala Itachiho zabiť, to nechcela v žiadnom porípade, našťastie jej pribehne na pomoc stará dobrá priateľka Alex, ktorá pozná rôzne tajomstvá, históriu a fakty svetla a temnoty, avšak neskutočne ju zarazí keď sa dozvie že Elena a Medůsa vyšli ich z tiel. Ako je toto možné, všetkop sa vymyká z rúk, zdá sa že toto svetlo a temnota budu niečím výnimočný, výnimočnejší než prvý, možnože budú posledný....
... a možno nie...
žaner: fantasy, romantic
kapitoly:???, rozpísaná

LOVE ME, PLEASE...

-rOXY JE NECO JAKO TŘíDNí LÚZR A ZÁROVEň SE Jí TAKY VšICHNI BOJí A STRANí-...
... ZA TO ENGIE VšICHNI MILUJOU...
jEDNÉHO DNE SE ROXY SPIJE SKORO Až DO BEZVEDOMí A JEJí KAMARÁT Jí POMÚžE SE DOSTAT DOMU, BOHUžEL SI NA TEN VEčER VÚBEC NESPOMíNÁ A TAK NEVí DO čEHO VšEHO SE NAMOčILA, KAžDOPÁDNE O PÁR DNí NA TO PÚJDE NA JEDNU PARTY KDE SE VšECHNO ZAčNE....

ŽANR: šKOLNí PROSTŘEDí, gIRLS LOVE!!! + YURI- ODPÚRCI NEčíST!!
KAPITOLY:??? ROZPíSANÁ




Pochopila som, že ťa mám nechať ísť

3. července 2013 v 18:04 | mončička |  Jednorázovky

Verča:

Denisa:
Pozerám sa na ňu, baví sa s ostatnými a o chvíľu sa otočí a pozve ma do debaty, býva to tak vždy, vždy to tak robí, vždy sa snaží ma začleniť medzi ostatných.... nedarí sa jej to. Pre mňa existuje iba ona, nikto iný. Žiaľ. Verča Harigová. Moja bff a zárovaň moja tajná... tajná láska? Je to správne povedané? Viem ja čo je láska? Mám 16, je to správny vek na to cítiť niečo také? Je správne cítiť niečo také? Odpoveď od Verči? 100% nie. Mám hladať odpoveď? Má to vyznam, všetci mi povedia akurát svoj názor, nikdy sa nedozviem pravú skutočnosť a toto zistenie ma neskutočne deptá. Čo ma však deptá ešte viac? Fakt toho že Verči nikdy nepoviem čo k nej cítim, dôvod? Je proti buzerantom telom i dušou, zavrhla by ma keby som jej to povedala? Pozerala by sa na mňa inak? Akoby zareagovala? Č- čo si mám o tomto všetkom myslieť? Čo sa to so mnou za posledný rok stalo? Od kedy som takáto? Od kedy moje ruky a nohy zdobia jazvy prekryté púdrom a rôznymi šatkami? Prečo? Prečo toto všetko? Prečo ja? Prečo ona? Prečo toto všetko? Prečo falošnosť? Kde sú tie doby kedy som proti nej bola, nenávidela ľudí s maskami? Kde kurwa zmizli tie časi kedy som sa dokázala usmievať na všetkých, mať úprimnosť vypísanú v očiach mať v nich iskrički šibalstva, bláznivosti.... chcem byť taká aká som bola pred tým ale ono to.... nejde! Nech robím čo robím cítim tú falošnoť ktorá zo mňa priam sála keď sa usmievam, nechcem cítiť ten silený úsmev, nechcem byť taká iná... chcem jej povedať všetko čo cítim, chcem sa jej zdôveriť, jediný dôvod prečo sa nútim usmievať je ona, lebo inak by si uvedomila že sa niečo deje a to ja naozaj nechcem, pretože by nám to dokonale zmenilo život, nie len mne ale aj jej, viem si predstaviť akoby zareagovala. Myslela by si že je to vtip a keby videla vážnosť vypísanú v mojej tvári zbledla by a bez vysvetlenia by utiekla. Poznám ju už 5 rokov a zamilovaná do nej som už rok. Ten pocit že nikdy sa nedozvie kto som je na nič, ten pocit že jej klamem ma sužuje každým dňom viac a viac a pocit že nikdy nebude moja, že nikdy na mňa nebude pozerať ako na dievča je.... mučivý. Zviera to srdce, pučí ho, trhá ho, zabraňuje mu biť.... áno niečo na ten spôsob je to pocit... otázky typu čo mám robiť, ako sa chovať, prečo ja? Každý deň to isté... unavuje ma to, vnútorne ničí a sužuje.... opakujem sa? Skúste si to zažiť vy, nie je to ten spôsob keď vám chalan nechá kvôli lepšej, nie je to ten pocit keď o vás nestojí, je to pocit viny, viny toho že ste sa zamilovali do niekoho kto pre vás ako partner nemá čo existovať, nereálne! "Denči veď už poď!" Ťahá ma za rukáv a absolútne ignoruje moje protesty.
***
Ďalší deň:
Vezmem tašku, desietu a pálim do školy, ako každý deň lenže tento deň bol iný, psychicky milionkrát náročnejší. "Denča!" Vypískla Verča a skočila mi okolo krku ako to má vo zvyku, na chvíľu ma ovanula jej vôňu, vyprskla ma do extázi na pár sekund a malú chvilu som nebola schopná vnímať, ostatne ako vždy. "Denča!" Pozrela som na našu kamarátku. Mala som ju rada aj keď... dá sa to nazvať žiarlivosť? Mala s Verčou taký vzťah ako ja... takže... ehm, je to žiarlivosť? "Stala sa vec." Podozrievavo som sa pozrela na Lauru, vždy keď toto povie znamená to niečo veľmi dôležité. "Verča MÁ FRAJERA!" Zaseknuto som vyvalila oči. Cítila som ako sa mi zviera srdca a zároveň začalo byť ako o život. N- nie, teatráľne si povzdychol môj mozog a moje podvedomie priam cítilo ten pocit rozpadávania môjho sveta. Nechcela som veriť tejto skutočnosti chcela som sa zabudiť z tejto nočnej mory alebo prespať dnešný deň a ďalší a ďalší a... Zistenie kam až zasahuje moja fantázia ma ochromila, samovzražda? Je toto dobrý nápad? Uctieť? Utiecť pred danými pocitmi? Pocit úľavy? 100% ale čo ostatný, čo mama, oco, kamaráti... V- verča. Sklopila som hlavu a aj napriek protestu celému môjho ja som sa žiarivo usmiala. "Ty kokos Verča, ty čertica." Verča sa začervenala a mne sa ako vždy robúchalo srce. Prečo? Prečo musí byť taká dokonalá? "Zvoní."
"Nehovor." Doteperili sme sa do triedy a ja som bola... smutná, možno sklamaná? Verča nikdy nepôsobila tak že by chalana chcela, vždy na všetky veci tohto typu iba prevrátila oči a prehodila svoje oblubené slovo: Fuj! Tak... prečo teraz má chalana. Položila som si hlavu do dlaní a snažila sa predýchať sužujúci pocit ktorý ma nútil vypustiť aspoň pár sĺz. "Minčičová!" Trhla som so sebou a pozrela na učitela. "Čo?"
"Správna odpoveď." Nadvyhla som obočie. Čože? Nechápavo som sa naňho pozerala ale on už mi nevenoval pozornosť
***
"Nika!" Pozerala som sa ako sa Verča obzrela a ako sa jej rozžarujú oči. "Niki!" Skočila mu okolo krku tak ako zvikne skákať po mne. Nepáčilo sa mi to, vôbec sa mi to nepáčilo. Ten Niki sňou zatočil a chvíľu sa jej pozeral do oči, zblízka tak ako ja keď mám príležitosť. So zatajeným dychom som pozerala na to ako zobral jej tvár do dlaní a pobozkal ju. A vtedy prišlo niečo... ochromujúce? Bolelo to viac než akákoľvek rana na mojom tele. Akoby sa mi zarýval ostrý predmet priamo do srdca, akoby s ním krútili aby to bolelo ešte viac, akoby... akoby niekto túžil potom aby som trpela viac než akýkoľvek týraný pes. Štiplavé slzy bolesti mi stekali po tvári a ja som cítila ako ma púšťa aj tá posledná myšlienka dôvodu na život. Svet sa mi rozpadol, posledné základy, priority mizli rýchloťou svetla. Roztrasene som nastúpila do autobusu a nechala som stekať slzy po mojej tvári. Pred očami stále ich výrazy v tvári. Nie, nejde to, musím, musím tú bolesť zmierniť. Vystúpila som o dve zastávky skorej a vošla do parku plného emákov. Vyliezla som na jeden strom. Bol môj, a ostatný to veľmi dobre vedeli. Ležala som na ňom až do večera, až do večera som si kreslila po bruchu žiletkou a dúfala v to že moja psychická bolesť bude opadávať ako vždy ale ono... NIČ! Vzdala som to. Skúmavo som si prezrela svoje zápästia, nemala som na nich jedinú jazvičku, nikdy som nemala v úmysle sa zabiť len... len dnes.
***
"Denisa!" Počula som hlas. Cítila som bolesť ktorá sa mi rozlievala po celom tele, niekto s mnou triasol ale ja som nemala pojem o svete, cítila som len ako zo mňa vyteká všetka ta palčivá bolesť ktorej sa už tak dlho snažím zbaviť. "DENISA!" Niekto ma prevrátil na chrbát. "Denisa, pre boha čo si to urobila, D- denisa prosím! Prosím, prosím, prosím." Cítila som kvapky na svojom tele, slané kvapky. Cítila som vôňu, tak veľmi známu, tak opojnu VERČUNU vôňu. Prudko som otvorila oči a pozerala som sa do jej vydesných uplakaných očí. "V- Verči." Vydýchla som zťažka. "Denisa, preboha prečo?! Prečo?! PREČO?!" Prudko ma objala a zaborila svoju tvár to mojej mikiny. "Ty... ty t- toto nesmieš, nemôžeš, nemôžem predsa o teba prísť chápeš? Nechápeš ako vedľmi si pre mňa dôležitá, nesmieš strácať svoj dôvod žiť Denisa! Denisa počúvaj ma!" Lenže ja som zrazu nemala chuť ju počúvať, nechcela som počuť jej hlas, nechcela som cítiť jej vôňu ani som netúžila po jej dotyku. Chcela som ju mať čo najdalej od seba ale ona to zjevne nepochopila privinla si ma k sebe a brblala o zmysle môjho života. Popritom držala mojej krvavé zapästia a snažila sa zastaviť prúd krvi.
***
Verči sa na mňa pozerá inak bolí to, ale zároveň mám hrejivý pocit že je stále pri mne, aj keď v určitých bodoch sa cítim na obtiaž. Dokonca kvôli mne ruší stretká s Nikim. Žial nedokážem sa z toho tešiť pretože jej ustarané oči sa mi vpíjajú do pamäti (ako inkoust do papiera). Vidím na nej že chce ísť s Nikolasom von, vidím na nej že jej chýba, a preto sa jej musím vzdať, nemať na ňu žiadny nárok pretože mňa nikdy nemala uprednosťovať pred svojím šťastím bohužial mi to došlo až teraz. Bola som sobecká keď som si chcela vziať život a nechať tak všetkých ľudí pre ktorých mám dôvod žiť a áno patrí tam aj Verča. Radšej ju mať ako kamarátku než vôbec. Zmieriť sa s tým že sa budem musieť prizerať tomu ako je s niekým iným. Dokážem to pretože popritom sa budem prizerať tomu aká je šťastná a práve to je pre mňa najpodstatnejší fakt. Už viem, že už nikdy sa napokúsim o samovraždu. Už viem že Verča s Laurou sú moje naj bff, už viem že moja rodina je dokonalá, už viem že Nikolas je súper chalan už viem toľko vecí, zistila som toľko vecí len vďaka nej. Žiť s pocitom že ju milujem? Dokážem to pretože aj ona miluje mňa síce iným spôsobom ale miluje, je to hrejivý pocit, pôsobý to ako balzám na dušu, už nikdy nebudem taká ako predtým ale podstatný fakt je že už sa dokážem usmievať bez vpísanej faloši v mojej tvári!!!