McDonald

27. června 2013 v 20:05 | mončička |  Jednorázovky



-McDonald, po nákupe-
"Dobrý voľná kasa..." Povedala baba keď som vošla, né že by som normálne pristúpila ku kase že ano, ja sa najprv musím pozrieť na menu aj napriek skutočnosti že si dám opätovne McChikens menu malé + majonézu. Keď som ustúdila že naozaj je to známy fakt pristúpila som ku pokladni a somo sebou vyškierajúc sa ako idiot som povedala : "McChiken malé menu. Pitie.... akože to pitie v tom menu... sprite a..."
"Počkajte vy chcete melé menu s veľkým alebo ako...?" Nadvihla som obočie, enávidela som keď som si musela objednávať a ona ma k tomu ešte ani nepochopí? Bože za čo? Taký dvaja chalani sa uchcechtávali a mna to značne znervózňovalo. "D- dobre tak mi dajte veľké menu..." Chcela som to mať za sebou, bola som nervózna, vždy som bola nervózna pri objednávaní. Jeden chalan ktorý asi zbadal naše zúfale pohlady zasiahol. "Chceš malé menu McChiken?"
"_A-ano?"
"Super, na pitie?"
"Sprite a hranolky nie šalát."
"Hm...
"Ešte niečo k tomu?" Spýtalo sa opäť dievča.
"Nie.... teda áno, majoznézu."
"4, 50." Platila som päťkou. Chalan mi ešte povedal kde si môžem sadnuť asi usúdil že som nie len blbá ale aj slepá. "Díky." Zobrala som si stonku k pitiu a počula som ešte ich chichot. Prudko som sa otočila a utrúsila niečo v slov zmysle: "Ja viem že som tajtrlík nemusíte sa mi za to smiať."Urazene som si sadla ku jednému stolu, prešla som si rukou po čela a začala som jesť. Vedela som že sa na mňa tí dvaja chichocú akoby som bola najlepšia komédia, ale na niečo také som už bola zvyknutá. Papkala som si svoj McChiken a užívala si tú chemikáliu. Brácha vraví že do toho 100% dávajú návykovú látku ale je mi to tak nejak jedno, len nech, hlavné je že mi to chutí, botka! "Chutí?" Zamračedne som sa pozrela na osobu ktorá ma vyrušila v rozjímaní papkania. "Nepôsobím tak?" Prepálila som očami chalana ktorý utieral môj stolík a zárovéň sa mi ešte doteraz chechtal za pultom. "Práveže pôsobíš." Stále som sa mračila. Čo chce? A čo ma otravuje? Teatrálne som si povzdychla. "Co cheš?"
"Tvoje číslo." Čumela som naň jak vyoraná myš. Čože chce? Kurwa čo odo mňa chce? Č-Čo?! "Č-čo?"
"Tvo- je- te- le-fon-ne čís-lo," Vyslabikoval. Opätovne som ho prepálila naštvanym pohladom. "Na-čo -ho -chceš?" Taktiež sa zamračil. "Na čo si väčšišnou ľudia pýtajú telefonnne číslo? Chcem ti niekedy zavolať, Bože." Prevrátil očami a mne sa to nepáčilo. Za prvé ich mal pekné tak na čo si ich špatí? A za druhé zo mňa robí idiota! "Nie,"
"Čo?"
"Nedám ti telefenónne číslo."
"Ale..."
"Jednoduchu ti ho nedám, nedám číslo niekomu s kým sa vyprávam ani nie 5 minút."
Ofrkol si a zamračene si ma prezeral: "Zajtra o 20 mi končí smena tak tu buď."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama