Listopad 2012

11. kapitola

25. listopadu 2012 v 20:24 | mončička |  Škola elementov
Čumel som na ňu ako na zjavenie. Uprimne povedané musel som vyzerať ako debil. Oči vypúlené, ústa otvorené líca červené. No vyzeral som ako pako. "Na niečo som sa pý..."
"Ako sa vám podarilo ju prebrať?" Pučul som záchranný hlas nejakej sestry.
"Pomocou chakry som do nej vložil psychickú silu." Pokrčil som plecami.
"Nemožné, to sme skúšali."
"Skášali ste to 7 dni v kuse?"
"Ale, ale ako?! Ovládaš oheň!"
"Oheň sa so vzduchom dobre znášajú, pretože vietor nedokáže zničiť oheň."
"Ale odobranie kyslíka..."
"To že dokážeš odobrať kyslík na určitých miestach je tvoje kekengenkai."
"Čo je do paroma keken genchuj?!"
"Kekengenkaj." Obravil som ju.
"To je fuk!" Okríkla ma.
"Okej, nerozčuluj sa. Je to jednoducho.... ako by som to vysvetlil? Pozri aj scharingan (šaringan) je keken genkai."
"Takže je to niečo čo nikto iný nedokáže len môj klan?"
"Mno... áno."
"To som ale šit, veď to je úplne na nič."
"Pozri Lumiérová, mala by si byť rada že vôbec niečo také máš, okej?" Zagánila na mňa a mrazivo zavrčala. Až sa mi zdvyhli chĺpky na krku.
Ale nebol by som to ja keby som si neodpustil ešte jednu poznámku. "Možnože sa ti tvoje kekengenkai zíde keď po tebe výjde Itachi."
"Imbecil! Dohodla som sa sním na priadeľstve s výhodami."
"Chyba," Vyjavene na mňa pozrela. "To zredukovalo tvoje podvedomie, s Itachim stále chodíš."
"A-aj to s Adriánom?"
"Čo s Adriánom? Keď si bola dať Itachimu jeho mobil zakopla si, spadla si, udrala si hlavu. Zbadal som ťa, zobral som ťa, priniesol som ťa do izby kde si opätovne odpadla. Nič iné sa nestalo."
"Takže si ma nepobozkal?"
"Čože?!"
"Bozkával si ma! Pamätám si to!"
"Nevedel som že o mne premýšlaš takto Lumiére." Povedal som a odišiel som z jej nemocničnej izby. Kvôli nej sa vlastne odložila cesta do Saydney, budem musieť riaditeľke povedať že už sa prebrala. Stále mi vŕta hlavou jedna, jediná vec. Spomenula si na ten prepad?

Sedela som v izbe na nemocničnom lôžku. Nie, toto musí byť vtip! Zaúpela som v duchu. Moje podvedomie si zmyslela že sa mi páči tento... tento imbecil?! Prečo mi vôbec pomohol? Prečo do mňa vložil svoju chakru? "Prosím vás, kolkáteho je?"
"15.11. Slečna." Akoby sa zastavil čas, bola som mimo 2 týždne?! To ale znamená že stále neviem na čom som s Itachim a s naším vzťahom. Čo sním vlastne chcem mať? ˇAno priťahuje ma ale... no dobre je mi s ním celkom fajn ale ako zamilovaná krava sa jednoducho chovať odmietam.
"Sestra? Mohli by ste sem prosim zavolať Itachiho?"
"Áno slečna."

"Chcela si ma vidieť?"
"A-áno. Ja..."
Spýtavo zdvyhol obočie. "Pozri, čo s nami dvoma bude ďalej, mudeme spolu chodiť ale čo máš so mnou v pláne?"
"Úprimne?" Zamračila som sa. "Aha, takže úprimne, neviem. Mám ťa istým spôsobom rád ale ty..."
"Ja?"
"Chceš som mnou mať vzťah?"
"Skúsiť by sme to mohli." Usmiala som sa naňho.

Keď Itachi odišiel premýšlala som nad tým čo všetko som sa vďaka svojmu podvedomiu dozvedela. A až potom sa mi prehrala scénka navretých, bielych očí. Zalapala som po dychu. Adrian. Prečo?! Prečo si to kurva spravil?!?!?

Mno, povedala som si že vám ukážem ako vyzerá Sharingan a Byakugan:

Byakugan:

Sharingan:

10. kapitola

17. listopadu 2012 v 12:04 | mončička |  Škola elementov
Presunul som takmer všetku charku do svojich rúk a snažil som sa ju tým prebrať. Charkra z mojich rúk padala na jej tvár. Väčšina z nás má modrú chakru moja je trocha divná. Je tak trochu do čierna a do zelena. Podstatu modrej samozrejme má ale... Nno čo mám jednoducho divnú chakru. Následovne vám vysvetlím prečo niekto používa taký živel a iný zase taký. Chakra (Čakra) má jednoducho má tendencie. Môže mať tendenciu ohňa, vody, vzdu, zeme a blesku. Blesková tendencia už ale dlho neexistuje. Tieto tendencie sa zisťujú asi vo vašich piatich rokoch. Dajú vám do ruky špeciálny papierik nasmerovaný na chakru. Stačí len maly závan a papier reaguje. Ak máte tendenciu ohňa papier zhorí, ak vzduchu tak sa presekne, ak vody premočí sa a ak zeme rozpadne sa na prach a ak máte bleskovú podsatu chakry papier sa zmuchá. No Uchihovci sú známi silnou tendenciou ohňa, naši učitelia už dokážu svoju chakru rozdeliť na ďalšie tendencie. Ale nikto nemá viac ako dve. A už len objaviť druhú a rozvíjať ju je veľmi ťažké. A dostávame sa k tomu že ja som ten divný. Mám bleskovú chakru ale to nikto nevie. Teda vie, moja orchanizácie, do ktorej som sa dostal ešte ako nemluvňa ale o tom sa dozviete trošku neskôr. "No tak Lumiérová nebuď slaboch a prebuď sa z tej sprostej ilúzie! No tak!" Kričal som na ňu. Narazil som na jej Chakru. Skoro ma to od nej odhodilo. Tak silná chakra. "No tak, zobuť sa!" Keby som aspoň vedel čo jej je. Keby bola chytená v genjutsu tak bola uveznená naozaj v silnom pretože ani učitelia a ani lekári ju nedákazali prebrať. Uprimne povedané som z toho vcelku na nervy. Alebo takto reaguje jej podvedomie na to že som jej vymazal snáď všetky okamihy v škole. Žial Bohu som zistil že som jej toho vymazal omnoho viacej než sm chcel. Možno že sa jej pamäť regeneruje ale ako som povedal bola by to katastrofa. Pokiaľ som to správne pochopil vie respektíve vedela kto ju napadol. Ale ako, bola strašná tma nemohla nič vidieť, do paroma! Ničomu nerozumiem. Ani som si to neuvedomil a do mojej ruky sa priplietla pravá podstata mojej chakry. Elektrické vyboje jej útočili na pokožku. Zistil som to až v tedy keď som sa na ňu pozrel a ona mykala so svojím telom. "Doriti, Lumiérová sorry." Zhrozene som sa počúval ako jej srdce reaguje na elektrinu. Ak jej srdce reaguje bude reagovať aj jej mozog a to pomôže k reagenerácii a to by znamenola ešte väčšiu pohromu lebo ak si táto otravná ženská spomenie na to ako som ju pobozkal tak nielenže zabije ale urobí mi zo života peklo a nakoniec keď budem mať 90 zo mňa zaživa stiahne kožu. A prečo až keď budem mať 90? Pretože už budem starý a nebudem mať silu jej zdrhnúť. "Sasuke..." Vyjavene som na ňu pozeral. Fakt sa preberá?
"Čo chceš?" Bude lepšie sa k nej správať tak ako vždy. Arogantne. Aj keď to nie je môj štýl.
"Prečo..."
"Čo?"
"Prečo si..." To snáď nie, zase zatvára oči?! "Prečo si m-ma..." A zase spí. No super. No nič, na dnes končím, nevládzem, vložil som do nej priveľa chakry. A ani to nepomohlo. Nie je možné aby som bol taký slaby, alebo... žeby ona bola prisilná? Žeby sa Jakuma v nej preberala?

Nela:
Au, moja hlava! "Sasuke?"
"Čo chceš?"
grr, zase ten jeho aragantný hlas. "Prečo..." Do kelu, opúšťajú ma sily. "Prečo sí..." Nie nesmiem zase zaspať! "Prečo si..." Nevládzem to udržať. Padla som znova do spánku. A znovu som videla Sasukeho. Čože? Niečo tu fakt nesedí! Prečo jednoducho... Pred chvíľou som bola v nemocnici a teraz som v kupé s tým imbecilom. "Ahoj." Pozdravil ma.
"Prečo ma zdravíš veď som celú dobu tu!"
"Nie pre chviľou si prišla."
"Ako--"
"Myslím že by sme sa mali vrátiť ku spomínaňiu nemyslíš?"
"A--"
"Prečo si bola naštvaná Adriána?"
"A odkiaľ to mám asi vedieť?!"
"Prečo si nič nepamätáš?" Pýtal sa ďalej kľudne.
"Ty nie si Sasuke,"
"Prečo si vlastne nedokážeš spomenúť na nič čo si zažila v tejto smradľavej škole?"
"Č-"
"No tak mi povedz aký bol tvoj prvý deň v škole?"
"Ja---"
"Áno?"
"Nemôžem sa sústrediť keď ma stále vyrušuješ!"
"Bože, otravná ženská..."

Sasuke:
"Otravná ženská." Zabrblal som si. Len tak si tu spí, a nechá ma nech ja všetko vyriešim za ňu. Jasné, spolahni sa Svetlo. Pche! Ani za svet! Budeš makať aj ty, do paroma! Znova som do nej nechal prúďiť chakru. Nie je možné aby za deň prepískala toľko chakry ako je možné že jej má toľko?! Nemám ani polovicu jej síl. Ale zase na druhej strane, prečo sa divím? Zazubil som sa na ňu. Je silná. Chakra do nej vstupovala, ešte nie ešte nie... A grr, prečo to tak dlho trvá?! Vrčal som nešťastne. Podstata mojej chakry sa prebudiila a prúdila do nej sila bleskov. Nemôžem ju úplne dosíliť pretože nemám podstatu vzduchu a ani z polovice také množstvo chakry koľko by potrebovala.

Nela:
Toto nie je skutočnosť! Nieviem ako si tým môžem byť taká istá ale toto nie je skutočnosť! "Nie je to skutočnosť vravíš? Áno vlastne máš pravdu." Pozrela som sa na miesto kde pred chvíľou sedel Sasuke, vyjavene som sa pozerala na seba. Normálne na seba. Dievča vyzeralo presne ako ja. "K-k-kto si?"
"Ja som ty." Povedala mi s úsmevom.
"Dobre, dobre, to... toto je niejaký zlý vtip!"
"Nie je, som tvoje podvedomie, snažím sa pomôcť ti pri spomínaní.." Nevedomky som otvorila ústa.
"Čože?! Robíš si zo mňa srandu?!"
"Vôbec nie."
"Toto je zlý sen!"
"No v podstate áno, si v kóme."
"Zbláznila si sa?!"
"No ak som sa zbláznila tak si sa zbláznila aj ty, pretože ako som už povedala, ja som ty."
"Si otravná, nemôžeš byť ja! Ja nemôžem byť taká otravná!"
"Mno, no Saske si to nemyslí."
"Ten blb si myslí že sm otravna?" Na moje prekvapenie som to nepovedala vôbec naštvane. Ale kľudne. Úplne v pohode. Asi mi už trošku preskakuje. Predo mnou sa objavilo svetlo. Žierilo stále viac a viac. Obklopilo ma a moje druhé ja sa rozplynulo. Otvorila som oči a pozerala som sa do Saskeho rozžiarenej tváre. "No to ti trvalo!" Omámene som sa naňho pozrela. Všetky spomienky sa mi vrátili. Pamätala som si všetko do najmenších detailov.

Sasuke:
Tá jej rozžiarená tvárička mi naháňala strach. Mala taký víťazoslávny úsmev. A zároveň tatálne nechápajúci výraz v očiach. Akoby mimo si ma celého premerala a položila mi otázku ktorá ma nútila sa po prvý krát v živote sa začervenať a zdrevenieť: "Sasuke... prečo si ma pobozkal???"

9. kapitola

10. listopadu 2012 v 16:58 | mončička |  Škola elementov
Okej, ospravedlňujem sa Sisse, za to že ju stále mýlim ale budem ju musieť mýliť ešte veľmi dlho lebo ma napadlo niečo naprosto dokonalé!

Oukej, zajtra teda odchádzame do Sydney už sa tam celkom teším. So Sasukem sa stále dožierame. Ako malé deti. Najviac mi letie na nervy to ako vyslovuje meno. Pozorne, artikulačne, provokatečne. Najradšej by som toho vagabunta zastrelila ale to žiaľ nemôžem. S Itachim je to teraz tak že spolu vlastne chodíme a zárovaň do seba nie sme bláznivo zamilovaní. Tak mi to vlastne aj celkom vyhovuje. A úprimňe povedané začínam si uvedomovať prečo sa nechcem viazať, jednoducho sa bojím, stratila som ľudí na ktorých mi veľmi záležalo, bojím sa že prídem o ďalších. Už aj tak riskujem že mám priateľov ale ako by som chcela žiť bez priateľov? Veď to by už ani nebol život, len prežívanie. Som naozaj veľmi unavená že filozofujem. Filozofia mi nikdy veľmi nešla vždy mi robilo problém uvažovať o veciach. Na to sa v mojej hlave všetko odohráva až pri rýchlo aby som si stihla čokoľvek premyslieť.

Sasuke:
Ešte stále sa neprebrala...

Nela:
Ale inak všetko v poriadku v nemocnici už nie som takže sa momentálne balím. "Lumiérová?" Počula som za sebou otrávene.
"Sasuke čo chceš?"
"Pomätáš si na to ako ťa napadli?" Pustila som veci z rúk a obrázok v rámčeku sa rozbil. Pomali som sa naňho otočila a pozerala som sa na jeho sharingan.
"A-aké prepadnutie?"
"Ale no tak spomeň si Lumiérová, Sharingan a ešte jedny oči. Hovorísa tomu Byakugan, hovorí ti to niečo Lumiérová? Navreté žily pri očiach, zvláštna farba očí, šedá až modrá, nič ti to nevraví?" Vytreštila som naňho oči. Áno, niečo mi to hovorí, síce len matne ale niečo mi to hovorí...

Sasuke:
.... ak sa nepreberie....

Nela:
"Čo o tom vieš Sasuke?"
"Pozri, vieš kto má tieto oči? Spomeň si no tak, nepoznáš niekoho s takými očami?"
"Neviem si spomenúť."
"No tak sa snaž!" Okríkol sa. "Musíš si spomenúť, poviem ti ako ťa napadli ale spomeň si!"
"Ako ma napadli?" Čo sa vlastne stalo? Ten večer mám dokonale zahmlený.
"Niekto ťa napadol zo zadu, mlátil ťa..."
"A potom si prišiel ty, že?"
"Mno... hej."
"Kto ma napadol, ty to vieš však?! Vieš to, povedz mi to, prosím ťa! Prosím!"
"Nemôžem."
"Ale prečo?"
"Pretože neviem."
"Vieš!"
"Neviem!"
"Vieš!"
"Neviem!"

Sasuke:
Tak potom sa jej podvedomie zregeneruje...

Nela:
"Musiš mi to povedať!" Rozkričala som sa.
"Ale no tak Lumiérová! Ako to mám vedieť?"
"Zamysli sa, no tak Sasuke, prosím!"
"Netuším kto ťa napadol."
"Možno nevieš presne ale niečo musíš tušiť." Pozrel sa mi priamo do očí a chytil ma do scharinganu. Chytil ma do genjutsu. Málokto to vie používať. Dokáže kontrolovať všetky moje zmysli a pomotať mi hlavu. Dostať sa z genjutsu je dosť zložité. Vňčšinou sa používa na to aby ste nepriateľa znehybnili je akoby v inom svete, v ktorom ste vy pánom. Bola som chytená do genjutsu iba raz a to bolelo šialene, toto nebolo. Bolo to zvláštne ale nepríjemné. Z genjutsu (číta sa gendžutsu) sa môžete dostať len dokonalou koncentáciou mysle, upchatím jedným so zmyslov alebo aj narušením vašej chakry vo vašom tele. Ale to je dosť ťažké aj na mňa. Vlastne som nemusela urobiť nič, vypustil ma z genjutsu dobrovoľne. "Prečo si to urobil?"
"Si otravná." Bol na odchode.
"Len chcem vedieť čo sa deje!"
"To keby som bol vedel."
"Prečo to robíš, len ma mýliš, prečo si za mnou prišiel s otázkou či si pamätám na prepad, prečo toto robíš?!"
"Chcem aby si premýšľala."
"Veď premýšľam!"
"Dobre, vzdávam to, nechce sa mi počúvať tvoje ziapanie."
"Có mi prezradíš?"
"Niečo dôležité, bude lepšie keď to budeš vedieť."

Sasuke:
Spomenie si na všetko...

Nela:
"Čo?!"
"Dávaj si pozor na Adriána."

Sasuke:
A to bude znamenať pohromu...
"Do paroma musím ju zobudiť!" Zanadával som a pozeral som sa na to ako Svetlo pokojne spí v nemocničnom lôžku...

8. kapitola

3. listopadu 2012 v 13:33 | mončička |  Škola elementov

8. časť.
Dúfam že ma po tomto výkone nezabijete
Vletela som do jeho izby a totálne kašlala na to že sa práve prezlieka, kašlala som dokonca aj na to, že jeho spolubývajúci na mňa pozerajú ako na ducha, jednoducho som ho schmatla za ruku a ťahala von. "Nela, Nela zbláznila si sa?" Kričal po ceste. Tresla som ho o stenu a zamračila sa naňho.
"A teraz buď taký láskavý a hneď mi povedz čo sa vtedy stalo!"
"Lebo čo Lumiérová?" Mračil sa na mňa a prechádzal po mne pohľadom.
"Mám právo to vedieť!"
"Pozri sa moja zlatá!" Vyletel a vymenil naše pozície. Pritlačil ma ku stene a zúrivo mi hladel do očí. "Opýtaj sa ešte raz a vymažem ti z pamäte úplne všetko a nie len dataily, okej?!"
"Spomínam si na všetko."
"Nemôžeš si pamätať na všetko!"
"Potom, keď som videla Itachiho sharingan a keď som videla znova tie isté oči ako pri tom prepade..."
"Čo, ty nebodaj vieš kto ťa napadol." Hovoril a zadržiaval smiech.
"Prečo sa smeješ?! Čo sa tu ku... nie nebudem tu nadávať! Ale čo sa deje?"
"Lumiére ukludni sa."
"Prečo mi stále hovoríš Lumiére?! Lumiére tam, Lumiére hentam! Čo to má byť?! Mám svoje meno do čerta!"
"Lumiére znamená svetlo. Myslel som si že ako francúzska by si to mohla vedieť."
"Ja viem čo to znamená, viem hovoriť po francúzsky sakra!" Rozčulovalo ma ako sa ku mne choval, Dráždilo ma to! Nenávidím tohoto chalana! "Š-š-š." Povedal rýchlo. Nalepil sa na mňa a nasilu ma pobozkal. Bola som v takom šoku, že som sa ani nezmohla na to ho odtlačiť. Jednoducho som ho nechala. Nenapadlo ma ani použiť vzduch proti nemu, jednoducho som len stála ako prikovaná. Fakt že tam bol polonahy mi príjemný nebol už od začiatku ale keď si to vezmem z druhého pohladu... hm, nie je to zas až také nepríjemné. Zašiel mi rukami pod tričko a prechádzal mi prstami všade kam dočiahol. "Už zase Uchiha." Zabrblal si niekto okolo nás. Čože?! To bolo posledné na čo som si stihla spomenúť. Podlomili sa mi kolená a zložila som sa.
Pohľad Sasukeho:
Začul som kroky. "Š-š-š!" Jediné čo mi napadlo urobiť bolo ju pobozkať ale pri tej predstave som sa otriasol. Nie že by nebola pekná, to netvrdím ale nebola môj typ to za prvé a za druhé bola blázon do môjho brata. Fuj! Čo na tom chalanovi vidí? No ale nemal som veľmi na výber. Celkom sa mi zapáčilo ako reagovala. Tá jej šoknutá tvárička je jednoducho naj! Zašiel som jej rukami pod tričko a skoro som sa zasmial keď zalapala po dychu. Chúďa tá musí byť v šoku. Sústredil som sa na jediné. Vymazať jej z pamäte všetko to čo v hlave mať nemala. Takže ten prepad, to že som jej povedal nech si dáva v noci väčší pozor a na koniec tento bozk pretože naozaj nestojím o tom aby si to pamätala. Asi som jej toho vymazal ale priveľa pretože sa zrútila na zem. Rýchlo som ju zachytil a vyhodil ju do náručia. "Bože Lumiérová, ty si ale nechápavá." Zabrblal som a niesol ju až do jej izby. Zaklopal. "Boha Nela na čo klopeš?!" Počul som namrzený Sabrínin hlas. Zostala stáť ako prikovaná keď sa mi pozerala do tváre. "A ty tu čo robíš?!" Nadvihol som Nelu aby na ňu upozornil. "Preboha čo sa stalo?!"
"Našiel som ju natiahnutú na chodbe, odkial to mám asi vedieť." Položil som ju na posteľ a chystal sa odísť. "Sasuke?"
"Áno?"
"Ďakujem, aj napriek tomu že si kretén, ja... keby si ju sem nedostal..."
"Boh vie kto by ju našiel a robil by to s ňou zatiaľ čo by bola v bezvedomý?"
"Si strašný perverzák!" Okríkla ma Sabrína ale ja som si z toho nerobil ťažkú hlavu. Otvoril som dvere a odišiel som.
Nela:
Aú! Moja hlava! To bolí. Zaúpela som v duchu. Cítila som ako mi niekto prechádza po čele s niečím studením. Slabo som otvorila oči. "Sabrína?"
"Uf-f, dievča, vystrašila si ma!"
"Č- čo sa stalo? Sasuke on..."
"Toho si pamätáš? Áno, priviedol ťa sem, vraj si omdlela! Preboha Nela! Čo bol Itachi nahý že sa ti zakrútila hlava a následne odpadla alebo čo?!"
"Za prvé bol v uteráku a za druhé neodpadla som."
"Nie, len ťa Sasuke priniesol na rukách a v bezvedomý, ale ty si inak úplne v poriadku." Ironizovala.
"Grr," Zavrela som oči a premýšľala som. Prečo mám taký zvláštny počet, že.... Že čo?
"Baby?" Počula som Adrianov hlas. Zdvyhla som k nemu pohľad a usmiala sa. Prekvapene na mňa pozrel a ja som na chvíľu zmrzla. Cítila som, strach. Netuším prečo ale cítila som ohromný strach. "Neli čo je?" Spýtala sa ma opatrne Engi.
"Čo tu robíš? Prečo si tu?" Bola som ako zmyslov zbavená. Kričala som po ňom a z hlasu sa mi dralo zúfalstvo.
"Nela, si v poriadku?" Spýtala sa ma Bonnie ešte opatrnejšie než Engi.
"Tak čo tu sakra robíš?! Vypadni!" Videla som v jeho očiach bolesť. Ale prečo?
"Nela? Si v poriadku?"
"Prečo sa ma to kurva všetci pýtane?! Jasné že som! Nechajte ma na pokoji!" Chytila som sa za hlavu a cítila som ako sa mi slzy tlačia von z očí. Priznávam, som na pokraji psychického zrútenia. Zacítila som úder do hlavy a znova som sa zložila.

Otvorila som oči do tmy. Nič som nevidela, len tmu a v tme malý záblesk svetla. Priblížila som sa. Ale stvetlo bolo stále tak vzdialený ako pred tým. Ticho bolo veľmi strašidelné, keď zrazu sa ozval hrôzostrašný smiech. Nadskočila som od strachu. Svetlo sa priblížilo a ja som v ňom spoznala lepku. Odskočila som od toho. Všade bola krv a mŕtvy. Smiali sa, pozrela som sa na seba, Bola som od krvi. Vykríkla som. "Dosť, dosť, DOSŤ!"

Otvorila som oči. Bola som v nejakej miestnosti, na tvrdej posteli a... nie, som v nemocnici. "Lumiérová, nejak často odpadávaš." Strhla som sa pri tom hlase.
"Čo tu chceš?!"
"Pozrieť sa ako si na tom."
"Myslela som tým čo chceš odo mňa!"
"Mala by si mi byť vďačná."
"Neznášam ťa!"
"Ani ja od toho nemám ďaleko. Musím na miesto teba vymyslieť tú skurvenú helloweensku párty!"
"Jaj, ja ťa milujem Uchiha!"
"Otravná ženská." Zabrblal si.
"Teda nie milujem ako milujem, ale neznášam túto kravinu."
"Ako helloween?"
"Je to kravina."
"Bolí ma z teba hlava."
"Aj mňa z teba tak vypadni."
"Veľmi rád, Lumiérová!" Zavrčal a odišiel. Kretén jeden.

"Ja toho parchanta neznášam."
"Si si istá že ťa ani trocha nepriťahuje?"
"Čo si to trepla?" Vyskočila som na nohy a zazerala som na Engy.
"Okej, môžem sa mýliť."
"Nechápem ako ti mohla napadnúť taká sprostosť." Znova som zaliezla do postele a potom som si na niečo spomenula. "Engela? Mohla by si mi prosím zavolať Adriána?"
"Chceš ho zabiť v tomto stave?"
"Nie... ja sa mu chcem..." Páni po prvý krát niečo také vyslovujem. "Ospravedlniť."

"Neli?"
Zdvihla som pohlad a pozrela som sa na Adriána. "Ahoj."
"Vraj si ma chcela vidieť." To je ale suchý rozhovor.
"Áno, ja by som sa chcela..." Zasekol sa mi dych. V živote som sa nikomu neospravedlňovala. Vždy som robila to čo som cítila a nikdy som neoľutovala svoje kroky ale teraz? Čo môžem robiť? Som zmetenejšia než... aké prirovnanie by som k sebe mohla použiť? "Jednoducho prepáč."
"Ty si fakt nespomínaš prečo si sa na mňa naštvala?"
"Nie, ty to vieš?"
"Povedal som ti že..." Neisto na mňa pozrel. "Keď ti poviem že som ti skoro povedal, že si kurva bude to ospravedlnenie ešte platiť?"
"A-asi áno, neberiem slová späť ale chcela by som vedieť prečo si mi to povedal."
"Neviem, bol som nahnevaný a... ja netuším Nela."
"Dobre, to nevadí, nehnevám sa."
"Takže všetko po starom?"
"Všetko po starom. Adrián?"
"Hm?"
"Môžeš zavolať Itachiho?"
"Mh-hm."

"Ahoj."
"Itachi? Ja by som sa chcela porozprávať ohlade hm, toho čo je medzi nami." Zdvihol ku mne pohlad.
"A to myslíš tam, že?"
"Pozri chodiť so mnou pravdepodobne nechceš, alebo sa mýlim?"
"Je mi s tebou fajn, neber to osobne ale nerád sa viažem,"
"To je... super." Hladala som správne slová.
"Super?"
"Ani ja sa nechcem viazať zvlášť ak sa ešte ani poriadne nepoznáme."
"Takže?"
"Čo takto.... priateľstvo s výhodami?"
"Priateľstvo s výhodami." Zopakoval po mne. "To by mohlo byť. Len otázkou je čo pre teba znamená priateľstvo s výhodami?"
"Žiadne žiarlivé scény. Či nejaké hlúpe vyznania lásky, jednoducho normálne kamarátstvo len trochu..."
"V hriešnejšej podobe?"
"Hm, hriešnejšie, to slovo sa mi nepáči ale v podstate.... v podstate to sedí."
"Okej, vyhovuje mi."
"Aj mne."

úvod

2. listopadu 2012 v 11:48 | mončička |  Prosím, spomeň si na mňa
"Niki!" Vyskočila som mu na chrbát.
"Samy, čo tu robíš?" Natošil hlavu aby na mňa videl-
"Prišla som ťa pozrieť samozrejme! Chýbal si mi!"
"Nemáš tu čo robiť, vieš o tom?"
"Takže nie si nadšený z toho že ma vidíš?" Spy´tala som sa ho umrnčane.
"Som, jasné že som Sam, ale nechápem ako si sa dostala do Nemecka."
"Pozri ty mudrc! Som už dospelá! Vieš o tom?!"
"No tak sa nerozčuluj, zbytočne si míňala peniaze na lietadlo."
"Lenže ja som nešla lietadlom!"
"To mi chceš povedať že si sem zo Slovinska prišla peši?"
"Nie, miláčik tým ti chcem povedať že som išla desať dní autobusom."
"10?"
"No zastavovala som sa v rôznych štátoch a pozrela som si pamiatky..."
"Aha."
"Hej, poď už domov, prosííím!"
"Ty si naozaj blázon."
"Hej, z psychiatrie som sa dostala tak ma nechaj! A teraz robím asistentku psychologičke a som tretiačka v..." Umlčal ma bozkom. Achjóó! Ako mi toto chýbalo, celých desať dní! "Takže si odišla v ten istý deň čo ja a išla si za mnou?"
"Presne tak Nikolas!" Vyskočila som a dala mu pusu na nos. "A teraz odchádzame!" Zobrala som ho za ruku a ťahala do hotelu. Keď sme dorazili jeho som hodila na gauč a ja som začala baliť. Cítila som ako sa na mňa pozeral. Neprekážalo mi to. Práve som zobrala všetky veci z kúpelne keď prehovoril. "Samy, mám tu zostať ešte dva dni."
"Čože?!" Vyletela som a veci ktoré som balila mi vypadli z rúk.
"Prosím, povedz že je to vtip."
Podišiel ku mne a chcel mi dať pusu. "Nie je, ale môžeš tu zostať so mnou." Nebezpečne mu zaiskrilo v očiach a diabolsky sa na mňa usmial. "Hm... beriem!" Vyskočila som naňho a objala som ho nahomi okolo pásu. "Ozaj, začali sa mi páčiť azijati!"
"Až tak veľmi že by som mal začať žiarliť?"
"Nie! Ale sú taký, taký malý vieš? Je to úplne super že nie som jediná kto má len 155 cm! A najhoršie je na tom to že ty máš 180 centimetrov čo znamená že musím stále chodiť v opätkoch ako taká barbie!"
"Nerozčuluj sa." Chlácholil ma sadol si sa mnou na gauč.

"Ochádzame!"Skočila som na spiaceho Nikiho.
"Samy! Ja chcem ešte spať!" Zamrnčal, stiahol ma vedla seba a spokojne odychoval.
"O chvíľu mi ide autobus! Makaj!"
"Samanta ideme lietadlom!"
"Tak to teda nejdeme." No čo, asi nikdy v sebe nezpriem strach z lietadieľ.
"Mala by si to aspoň vyskúšať."
"No jasné! Keď som mala tri mala som ísť lietadlom, ochorela som takže sme nikam nešli a? Hádaj čo sa stalo? Lietadlo spadlo! Mamča prežila len kvôli tamu že bola zavretá na záchode."
"A keby sme sa zabreli na záchode?"
"Perverzák!"
"Ale? A tebe to vadí? Lebo ak áno, môžem spať doma v inej izbe aby som sa ťa náhodou nechytil."
"Nie!" Pípla som po tichu. "To by si mi nespravil!"
"Stavíš sa?"
"Ty mučiteľ!"
"Ale no..." Pritiahol si ma k sebe a maznal sa s mojiím krkom.
"Odchádzame Nikolas."
"ešte chvíľu mi dovol hrať sa s tvojím telom, prosím."
"Nikolas, nie! Nestihnem autobus!"
"Tak ho nestihneš, to nevadí! Aspoň budeš dlhšie so mnou." Odtiahla som sa a on nesúhlasne zamrnčal. "Zlatko!" Kolísal hlasom. "Nemôžeš mi odopierať svoje telo!"
"Ale môžem miláčik. Uvidíme sa za päť- dni."
"Určite?"
"Áno. Nebudem sa nikde zastavovať."
"Určite?"
"Áno."

"Som doma." Vydýchla som a Bleky s Tyrou sa mi vrhla do náručia. Nie, ešte s Nikim nemám deti. Sú to naši psi.
(obrázok)
Zvláštne, už by tu Nikolas mal byť dávno. Tak asi je u otca alebo čo. Idem tam tiež, už dlho som nebola v tom blázinci kde som ich spoznala. Nasadla som do auta a išla som. "Dobry."
"Samanta."
"Čo sa stalo cvokárik, prečo ten smutný hlas?"
"Ty to ešte nevieš?"
"Čo ešte neviem?" Spýtala som sa vydesene.
"Myslým že by si mala ísť ďalej." Povedala mi Nikolasova mama Agnes.
"Č-čo sa deje?"
"Nikolas no on, vieš on..."
"Có sa to čerta deje?!" Vykríkla som a buchla som po stole.
"Lietadlo v ktorom bol nikolas havarovalo." Jediné slovo ktoré sa mi opakovalo v hlave. Havarovalo. Ako ozvena. Stratila som rovnováhu a spadla som na zem. Ako omráčená som tam sedela a chcelo sa mi zomrieť, hneď teraz okamžite.