Říjen 2012

7. kapitola

29. října 2012 v 20:16 | mončička |  Škola elementov
7. časť

Tak na začiatok hovorím že Kača29 asi nečítala celú kapitolu, pretože z nej jasne vidieť že Adrián je zlý.

"Čo sa tu deje?" Vošla sem učiteľka dejepisu. Vydesene som sa ňu pozrela a znova som sa zahladela na Adriánove oči. Už boli zase normálne. Mračil sa na mňa a ja na neho. "Vypadni z mojej izby!" Sotila som doňho všetko silou do rúk sa mi zasekol vzduch a on prerazil stenu. Do kelu to som... nechcela? No chcela som mu oplatiť tú bitku čo mi spôsobil ale. "Slečna Lumiere, prepáčte mi, neviem čo tu tento nevychovanec robí, hneď to dám do poriadku, potrebujete niečo odo mňa?"
"Ani nie." Sladko som sa usmiala.
"Prečo si to Adriánovi urobila toto? Veď... ja viem že to prehnal ale nemôže to byť zase také ako to bolo predtým? Nely, Nely prosím aspoň sa nad tým zamysli!" Počula som Sabrínin zúfalý hlas.
"Adrián nie je ten za koho som ho mala." Povedala som ľadovo a odišla som z izby.

"Nela?"
"Damen, čo chceš?"
"Počul som že si môjho brata zmlátila, má dolámanú ruku."
Nereagovala som, na čo aj? "Hej, Nelááá!"
"Nehaj ma Damen, nemám na teba náladu."
"Lenže ty v poslednej dobe nemáš náladu na nikoho."
"Okej, dobre, prepáč."
"V pohode, odpúšťam ti. Môžem sa na niečo spýtať bez toho aby som sa ťa naštval?"
"Naštvaná už som takže o čo ide?"
"Naozaj chodíš s Uchihou? A ešte k tomu Itachim?"
"Neviem?" Znelo to skôr ako otázka než odpoveď. "Neviem." Povedala som tentoraz oznamovacou vetou. "Nebavili sme sa ešte o tom či spolu chodíme alebo nie."
"A ty s ním chceš chodiť?"
"Čo to má byť? Nejaký výsluch na polícii, alebo čo?"
"Niečo na ten spôsob to asi vyzerá, ale ja som v skutočnosti len zvedavý." Pokrčil plecami.
"Aha, jasné."

"To je Lumiere," Počula som okolo seba hovoriť ľudí. Bože, niéé! Prečo všetci okolo mňa musia vravieť o mne?!
"Lumiere! Nela Lumiere." Zdvihla som pohlad a zarazene som pozerala na Sasukeho. Zamračila som sa naňho.
"Lumiere!" Počula som zase niekoho. Otrávene som sa otočila a pozerala som sa na tvár Paida.
"Hej, to je Lumiére, vidíš?" Zazerala som na Daidaru, ktorý to práve hovoril babe ktorá išla okolo. "A je to baba nášho Itachiho." Chechtal sa. Sčervenala som.
"Daidara nechaj ju! Privádzaš ju do rozpakov, nevidíš?" Ozval sa Paid. Ozval sa smiech a ja som sa otočila na päte. Odišla som. Nemienila som s nimi debatovať. Keď sú raz sprostí tak sú sprostí, s tým nič neurobím. Vošla som do svojej izby a namosúrene som sa do nej hodila.
"Lumiére." Pozrela som sa na osobu za mnou. Obzrela som sa a pozerala som sa do čiernych očí.
"Itachi?"
"Hm, hm, som rád že si ma spoznala a teraz by si mohla ísť ku mne." Postavila som sa a podišla som ku kreslu v ktorom sedel. Zohla som sa aby som mu videla do očí, potiahol ma za ruku až som stratila rovnováhu a spadla som naňho. "Hm, takto sa mi to páči." Pritiahol si ma k sebe a začal ma bozkávať. Nechala som sa. "Čo je?"
"Mne? Nič." Odpovedala som a pozrela som sa mu do očí. Nadvihol a obočie. "Že mi ešte raz ukážeš sharingan?" Šklblo mu kútikom úst a aktivoval si ho. Pozerala som sa na tie červené oči.
"Wau," dotkla som sa jeho tváre a premýšľala som nad tým čo sa stalo včera. Prepadli ma, prepadol ma Adrián, ale prečo? Prečo to urobil?! A potom ma zachránil Itachi. Prečo mi o tom nič nepovedal. Prečo si na to spomínam tak skreslene. Akoby sa mi niekto pohrával s mysľou a nútil ma zabudnúť. Ale prečo? Prečo by to niekto robil? Prečo sa toto všetko vôbec deje?!
"Neli... si v poriadku?" Spýtal sa ma Itachi opatrne.
"Čo?" Spýtala som sa neprítomne. "Áno, som, prepáč, som dnes trochu mimo."
"Vidno, hm, ako by som ti len mohol zlepšiť náladu a donútiť tvoju myseľ aby sa sústredila na mňa?" Neviem ako to urobil ale zrazu som ležala na posteli, ruky mal pod mojím tričkom a prechádzal mi prstami pod prsiami. Zakúsla som si do pery len aby mi neušiel vzdych. Uškrnul sa keď sa mi pozeral do očí. Pobozkal ma a donútil moje telo aby sa zvíjalo v rôznych polohách od rozkoše. "Myslím, že sa mi to podarilo." Šepol mi do ucha a ďalej ma bozkával. Od ucha sa dostal až k pupku. "Pírsing?" Spýtal sa ma udivene. Nadvihla som sa na lakťoch a pozrela som sa na svoj pírsing. V pupočku. "Nepáči?"
"Páči, a veľmi." Až potom som si vlastne dokázala uvedomiť že už na sebe nemám tričko. Bola som tam v teplákoch a podprde. Ja sa teda prekonávam. Možnože by sme aj zašli ďalej ale ozval sa rozhlas. : Všetci ľudia tu prítomní nech sa dostavia v spoločenskej miestnosti prosím, Zavrčala som. Ani Itachi z toho nebol nadšený. Navliekla som na seba tričko a odišla do spoločenskej.
Nelin piersing:

Pozerala som sa na zástupkyňu riaditeľa. Bola znepokojená "Ako už učiteľia určite vedia. Naša škola sa dočasne zatvorí. A preto pôjdeme 30.10. do Sydney. Očakám od vás disciplínu. Učitelia a starší žiacu budú dozerať na mladších žiakov. Takže pani profesorka Mckarfová, Uchiha Itachi a Paid Slaziský budú dozerať na tretí ročník." Čiže na mňa. Pomyslela som si. "Sakura Huranu, Deidara subaku a profesor Stariglánsky budú dozerať na druhý ročník. Profesor Parchuindný, Tsunade Gaasu a Gaara Gibsenský prvý ročník. Profesorka Figerová, Ino Mesónska, Shikamaru Imbotosský štvrtý ročník."

"Páni Neli, čo myslíš, čo sa stalo že ideme preč?" Spýtala sa Sabrína.
"Netuším a ani to nechcem vedieť, len by som sa dostala do problémov."
"Pozri Nela ja viem že sa asi naštveš," Začala opatrne Bonnie. "Ale nie je toto Uchihi?" Zdvihla mobil. Vytreštila som na ten obrí obdĺžnik oči. "A-a-asi áno."
"Kokos dievča jak sa červená."
"No lebo ty by si sa nečervenala Engi že ne?" Spýtala sa Sabrína.
"Idem mu to zaniesť." Vzdychla som si.
"Dievča, je po večierke!"
"No a?"
"Stále zabúdam na to, že pri tebe pravidla neplatia, pokús sa vrátiť čo najskôr a keby k tomu náhodou došlo nevzdychajte veľmi nahlas."
Odišla som celá červená. Zaklopala som na Itachiho dvere. "Zabudol si si..." Zasekla som sa v polovici vety a prikovane som naňho pozerala. Červeň mi stúpala po celej tvári. Mal len jeden, jediný uterák na sebe. To je všetko. "Ďakujem." Zobral si ho a obzrel sa za seba. "Pozval by som ťa ďalej ale je tu Daidara a Paid a..."
"Myslím že ďalej nepôjdem." Pobozkala som ho na líce a vybehla preč skôr než som sa stihla totálne zblázniť. Narazila som do osoby predo mnou. "Lumiére." Zarazene som sa vpíjala do čierno čiernych očí. "Sasuke, čo tu robíš?"
"Idem na izbu ale čo ty robíš v časti pre chlapcom hm?"
"Nič, len..."
"Aha, takže sa nemám pýtať?"
"Buď taký láskavy." Prešiel okolo mňa a potom som za krkom cítila ľadový dych. "Nabudúce keď pôjdeš po tme sama, dávaj si lepší pozor." Zostala som stáť ani prikovana a Sasuke odišiel. Takže to bol predsa len on?!

6. kapitola

23. října 2012 v 18:27 | mončička |  Škola elementov
6. časť!
Takže, väčšina z vás napísala že by chcelo vidieť Nelu s Itachim alebo s Adrianom, ale čo keď sú práve títo dvaja tí zlí? Ha! Možno to urobím dokonca tak že Nelu dám do kopy s Oskarom kto vie? Ja teda nie!

Unavene som sa zdvihla z postele. To bol celkom pekný sen. Počkať, ešte raz! Sen?! Mne sa o ňom snívalo?! Zbláznila som sa! Ja som sa zbláznila! Zhrozene som sa pozrela na hodinky. Čože?! To už je toľko hodín?! Rýchlo som sa zdvihla z postele a nakoniec som sa zarazila. Som vôbec vo svojej izbe? A do paroma! Čo som to preboha vyvádzala! Pozrela som sa na svoje oblečenie, mala som na sebe to isté oblečenie čo včera takže som s nikým spať nemohla. Obzrela som sa a pozerala som sa ako Itachi spí. Mrvil sa do vtedy do kým nezacítil moju ruku na svojom pleci. Bol zaujímavý keď spal, akoby bol hore. Zobral moju ruku zo svojho pleca a pritiahol si ma k sebe. Bola som uväznená medzi ním a posteľov. "I-itachi, udusíš ma." Povedala som pridusene, žial to nepomohlo, spal ako zabitý. Podarilo sa mi nás trocha pretočiť. Udýchane som sa pozerala do jeho krásnej čistej tváre. Hm, by ma zaujímalo čo všetko som vlastne vyparatila. Zamyslela som sa a začala som sa trošku rozpamätávať:

"Chceš vidieť fontánu?"
"To tu je aj fontána?" Vypískla som.
"Pochybuješ?"
"Vôbec nie, len sa čudujem!" Bránila som sa.
"Aha, jasné."
"To ty teraz pochybuješ!" Obvinila som ho a skočila som mu na chrbát. Zaskočilo ma a že zadržal moje nohy a držal si ma na chrbte ako malé decko na koníku. "Pusť ma." Zavrčala som.
"Hmm, počkaj popremýšľam." Zamračila som sa a on tiež. "Nie madam, nepustím." Povedal so smiechom.
"Ty! Hneď ma pusti!" Kričala som a búchala ho päsťami do chrbáta.
"Au." Povedal.
"Ako to že ťa to ani len trochu nebolí?!" Vyletela som.
"Zabúdaš na to že mám mladšieho brata."
"Ten ťa bil?"
"Keď sme bolí malí," Začal s rozprávaním a ja som sa tešila že sa o ňom znova niečo dozviem. "Vždy sme sa hádali kto má krajší hrad s kociek." Musela som sa ovládať aby som nevypukla v smiech. Tak toto je veľa. Jasné bol malý, kto sa predsa nehral s kockami ale aj tak si mi tá predstava zdala celkom milá. "Sasuke bol vždy dosť... no povedzme že bol dosť precitlivený. Ak nebolo po jeho, mno ako to povedať, vždy sa na mňa vrhol a začal ma škriabať a biť. Jasné mohol som sa brániť, lenže to by potom začal plakať a ja by som ešte schytal od rodičov." Uchechtol sa.
"Je ti to smiešne?"
"Keď si teraz na to spomeniem." Povedal. "Je mi s tebou fajn." Zaskočilo ma to. Aj mne bolo s ním fajn, ale mám mu to povedať? Čo mám ku°°va povedať?
"Aj mne s tebou." Dostala som zo seba. Pustil ma na zem a sadol si do trávy. Pozeral pred seba pozrela som sa tiež a očarene som sa pozerala na fontánu. Už bola tma. Hviezdy žiarili a mesiac v splne. Sadla som si vedľa neho a pozerala som sa na tú krásu. Po chvíli som si oprela hlavu o jeho rameno a tam som pravdepodobne zaspala. (dúfam že to nie je priveľmi gíčové)


Pozerala som sa oka Itachi spí. Vyzeral byť veľmi unavený. Veď bodaj by nie, boli sme ho cez 36 hodín. Ale ja by som si mala švihnúť, veď už teraz ma budú baby vypočúvať kde som bola a keď k tomu nestihnem školu, no to je úžasný začiatok Nela! Ty sa prekonávaš! "Nela?" Počula som rozospatý hlas.
"Hm?"
"Koľko je hodín?"
"Bude 8 ty spáč."
"Mala by si si švihnúť inak nestihneš prvú hodinu."
"To mi došlo." Povedala som a zberala som sa preč.
"Nela?"
"Áno?" Spýtala som sa vo dverách.
"Včera sa mi to páčilo." Usmiala som sa vybehla som na hodinu. No čo, tak tam budem len v teplákoch.

"Kde si bola?" Spýtala sa Sabrína.
"Šla som sa prejsť a tak nejak som zaspala vonku na tráve." Vlastne som hovorila pravdu, klamať som veľmi dobre nevedela takže na čo riskovať.
"Báli sme sa o teba." Vyčítala mi ale nakoniec to nechala tak, pretože začala hodina. ANATÓMIA! Sabrína tento predmet nenávidí, učila som sa to s ňou ale je pravda že je na to drevo.

"Bóóóže! Už som vravela že tento predmet nenávidím?!"
"Minimálne sto krát." Povedal Oskar. Zase sme boli my šiesti.
"Hej, Nela, dopočula som sa že si sa bozkávala s Uchiha Itachim."
Obzrela som sa za hlasom. Sakura. Hm... zaujímave. "Poznám ťa?"
"Áno, už sme sa videli." Zarazene som sa pozrela na Paida a Daidaru.
"Hm... Aha! Už si spomínam. Tešilo ma ale musím ísť na Ďalšiu hodinu." Vyhla som sa rýchlo odpovedi a odišla som.
"Ty si sa fakt bozkávala s Uchihov?" Vypískla Sabrína.
"Môžem dosvedčiť." Zavrčal Adrián. Zamračila som sa naňho a on na mňa.
"Čo máš kurva za problém?!" Vybuchla som.
"Vieš ty vôbec čo je to za chlapa keď už mal to potešenie ti strkať do úst?! Nič o ňom nevieš! Chováš sa ako taká ku..." Zasekol sa v polovici slova. Tak toto prehnal! Nenávidím ho! Ruka mi vystrelila a dala som mu facku.
"Áno! A o tebe či o kom koľ vek inom viem všetko že?!"
"Hej vy dvaja--" Začala Engi opatrne.
"Sklapni!" Okríkli sme ju naraz a dali hlava do hora. Otočili sme sa jeden druhému chrbtom a odkráčali preč.
"Dement, dement, dement," Brblala som si keď som do niekoho narazila. "DEMENT!" Povedala som riadne na hlas.
"To hovoríš mne?" Rýchlo som zdvihla hlavu a pozerala som sa do červených očí.
"Choď niekam s tým svojím sharinganom!"
"Čo ti je, hm?"
"Ten blbý dement mi povedal že som ľahká pinda!" Soptila som.
"Kto?"
"Ten magor ktorého meno nevyslovím do konca svojho života!" Soptila som ďalej.
"Typnem si Adrián Zakre?"
"Grr!" Zaškrípala som zubami.
"Ale no, mám ho zabiť?"
"Môžeš, máš moje povolenie!"
"To ťa až tak naštval?" Spýtal sa ma udivene.
"Áno! Zničil mi celý deň! Myslela som si že sme kamaráti zatiaľ čo on si mne myslí toto." Jasné, bola som z toho smutná, veď kto by nebol keby mu kamarát povedal niečo takéto a myslel to smrteľne vážne? Objal ma. Jáj, ako tento človek vie, čo kedy potrebujem. "Mala by si ísť na hodinu."
"Ešte chvíľku." Zamrnčala som. Cítila som ako sa zachechtal.
"Dobre, ale zvoní o dve minúty."
"Grr, to je ale otrava tá škola." Zavrčala som.
"Moja reč, poď. Ďalšiu máte hystóriu nie?"
"Áno."
"Budem tam."
"Čo?"
"Budem rozprávať o scharingane."
"Ahá, no jasné, tak sa tam uvidíme."

Je tma ako v pytli, mesiac skoro vôbec nejde vidieť. Nikto nie je vonku len ja sa potulujem. No vlastne nikto nie je vonku pretože je vyučovanie ale ja som na chvíľu zdrhla. Vlastne chvíľu po histórii. Keď ma zrazu niečo napadlo zo zadu. Omráčilo ma to ale nie ta toľko aby som necítila bolestivé kopance mierené na moje brucho a hruď. Útočník ma schmatol za tričko a pritisol ku stene. Zatlačil mi na čerstvé podliatiny. Zasyčala som od bolesti. A jedna päsť do mojej tváre. Zbadala som hrozivé oči. Žili okolo očí boli totálne navreté a farba tých očí, to bolo niečo neskutočné. Žiadna zornička len šedá farba. Počula som úder ale už som ho necítila znova som trocha pootvorila oči. Svietili len oči. Červené oči a šedé. Dve postavy spolu pojovali. Jedna vyhrala a potom som už nechala viečka ochabnúť. Pokiaľ vyhral šedo okí naozaj nechcem byť pri vedomí...

Prebrala som sa vo svojej posteli. Nič ma nebolelo. Bola som v poriadku, asi sa mi to len snívalo. S úľavou som si vydýchla. Zaliezla som do kúpeľne a premýšľala som nad snom. Červené oči. Určite to bol Sharingan. Bol to Itachi či Sasuke? Ale na druhej strane prečo by sa mi snívalo o Sasukem a keď už sme pri tom tak prečo by ma mal práve on zachraňovať?

"Nela vylez už." Počula som prosiť Sabrínu už asi sto 50ty krát.
"Je tam aj ten dement?"
"Adrián tu nie je, ak je reč o ňom."
"Neverím, cítim ho v ovzduší."
"Boha tvojho, dobre, Adrián vypadni!"
"Do paroma Nela vylez." Počula som dementov hlas naštvane.
"Lebo čo ty imbecil?!" Vyletela som a zrazu vyleteli dvere. Rozzúrene som sa naňho pozrela. Neviem ako to urobil ale vyrazil dvere. Sabrína sa naňho zarazene a aj trošku vystrašene pozrela. Zhrozene som sa pozerala do jeho očí vyzerali desivo. Ako tie oči čo boli v mojom sne. Nebol to len sen???

POKRAČOVANIE NABUDÚCE!!!

Tak čo, ešte stále si myslíte že Adrián je ten pravý?

Vyjadrite sa prosím... :D

5. kapitola

19. října 2012 v 22:53 | mončička |  Škola elementov
5. časť!

"Čo tu robíš, do paroma!" Ozvalo sa za mnou. Otočila som sa a pozerala som sa do Saskeho tváre. Nikdy sme sa nemali v láske ale za to že ma teraz vyrušil ho budem až do konca svojho života nenávidieť. "Prišiel som pomáhať s učením."
"Ty odporný bastard!"
"Prestaň tu vrieskať ako malý chlapec." Udivovalo ma to ako kľudne to hovoril. A tak sa zdá že práve to Sasukeho vytáčalo najviac. Akoby mu bol úplne ukradnutý.
"Tak prečo?!"
"Pretože ma zavolali sem a úprimne povedané dosť ma unavuje sa s tebou vybavovať." Sasuke zavrčal. Nepáčilo sa mu ako s ním jeho starší brat jednal a vlastne ani mne by sa nepáčilo keby som mnou niekto takto jednal. "Ehm..."Mala som potrebu niečo povedať, ale bála som sa toho čo zase zadriem. "A ozaj, vyrušuješ ma, keď už sme pri tom." Povedal Itachi. Udivene som sa naňho pozrela. Sasuke sa na mňa udivene pozrel. Jasné, nemám poňatia čo mu vírilo v hlave ale asi.... no dobre, naozaj nemám poňatie. Pozerala som sa na to ako sa Sasuke otočil na päte a odišiel. "Otrava." Zabrblal Itachi.
"Začína mi ho byť trošku ľúto."
"Toho parchanta?!" Pozrel na mňa urazene. "A mňa ti nie je ľúto, že s takým parchantom musím žiť až dva dni za rok?"
"Óóó! Dva dni! To musí byť námaha." Myslené ironicky samozrejme.
"Vieš aká?!"
"ľutujem ťa."
"Tak ma nejako poľutuj." Poprosil.
Zaklonila som hlavu premýšľala som nad tým ako. Lenže len čo som hlavu zaklonila som opäť cítila jedny dokonalé pery na mojich. Hmm, to je dobre... "Hej, nechaj ju!" Ďalší rozzúrený hlas. Bože, to nás musí stále niekto rušiť?! Pomyslela som si urazene. "Daj Nel pokoj lebo..." Udivene som sa pozeral na Adriana. To nemôže myslieť vážne! "Lebo?" Spýtal sa Itachi.
Adrian sa naňho zhrozene pozrel. Mal z neho strach to bolo viac ako vidieť. Prečo majú všetci z Itachiho taký strach? "Jednoducho ju nechaj!" Vykríkol, schmatol ma za ramená a pritiahol k sebe.
"Óoo, nebodaj je to tvoja frajerka Zakre?"
"Nie som jeho frajerka!" Okríkla som ho.
"Chová sa tak k tebe." Pokrčil ramenami. Udivene som sa otočila na Adriana. Si zo mňa robíte srandu že sa do mňa rachol. Adrian pokrútil hlavou. Uf, takže to nie je pravda. Nie že by nebol pekný ale takt som nad ním v živote nepremýšlala.
"Hej, čo sa tu deje?" Objavil sa Damen. Zarazene sa pozrel na Itachiho a potom na svoje dvôjča. Čo sa tu do pekla deje? Čo je Itachi zač že sa ho všetci naokolo boja?
"Uchiha Itachi." Šepla Engi. Trhla som sebou a pozrela naňu. Uchiha. Už zase ten pocit deja vu. Už som to meno niekde počula. Ale v inom kontexte než v tom že dokážu používať Sharingan. V úplne inom. Sakra, ale kedy? Neviem, neviem si spomenúť!
"Hej, čo tu robíš?" Spýtal sa jeden chalan okolo. Zaostrila som pohlad na jeho amulet. Vzduch. Podišiel k Itachimu a radostne ho objal.
"Paid, ako sa máš?"
"No geniálne keď ťa vidím."
"Kde máš Daidaru?"
"Experimentuje so zemou, už zas." Dodal otrávene.
"A Sakura?"
"Tá sa zase voľakde fláka a vyrába vodné gule, veď ju poznáš."
"Poznám, našu dokonalú štvorku, kto by na ňu mohol zabudnúť?"
"Itachi!" Počula som zvýsknuť ženský hlas. Odolávala som nutkaniu si zapchať uši. Dobehlo k nemu a hodilo sa mu do náručia. Bola to blondína s rúžovými melírmy. Fuj, to je ale presladené.
"Sakura," Vydýchol a pevne ju objal. Bonnie ktorá neviem kde sa vzala si za mojím chrbtom odfrkla.
"Rúžová." Vyslovila kyslo.
"Máš s tým problém?!" Vyprskla na ňu Sakura.
"V celku?" Pozerala som sa na to ako sa Bonnie zamyslela. "Ááano." Zatiahla.
"Ty odporná mrcha!" Ohukla ju Sakura.
"Takže ja som mrcha hej?!" Do nitky sme všetci premokli. Začalo strašne pršať, blesky sršali okolo nás a ja som nevedela či to spôsobuje Bonnie a či Sakura.
"Bonnie dosť!" Povedal Damen.
"Stačilo Sakura." Sak sa udivene pozrela na Itachiho. "Už stačí." Povedal ľadovo. Sakura pred ním cúvla. Aj keď boli priatelia mala k nemu rešpekt.
"Ideme," Zavelil Adrián a vliekol ma preč.
"Nechytaj sa ma!" Okríkla som ho. Otáčajúci sa Itachi sa po mne prekvapene obzrel. "Nehaj ma!"
"Do ryže Nela, úplne si zblbla z toho imbecila?!"
"Nebudeš ma ťahať ako takú bábiku ty... ty ty ty... A grrr!" Otočila som sa n päte a zamierila som do svojej izby. Zabila by som toho magora! Naštvane som odkráčala do svojej izby. Zatresla som za sebou dverami a rozhodla sa je... pardón kašlať na celý svet. Mám toho už fakt plné zuby.


"Chystáš sa tú okenicu rozdrtiť?" Mykla som zo sebou. Takmer som vypadla z okna. Väčšinou- vždy- keď mám nervy si sadnem do otvoreného okna a pozorujem noc, hviezdy, rozoznávam jednotlivé súhvezdia, ale tu? Tu sa to nedá! Toto žiaľ nie je vidiek. Vzdychla som si. Zarazene som sa pozrela na osobu vo dverách. "Som priehľadný alebo špinavý?" Spýtala sa ma osoba.
"Nie, ja len... č-čo tu robíš?!"
"Smiem ťa pozvať von?"
Prikovane som sa pozrela na svoje spolubývajúce. Spali a to poriadne tvrdo, len ja som bundošila. "Veď už je po večierke!"
"Stále zabúdaš na to že som Uchiha?"
"A ty stále na to že som Lumiére?"
"Nie, to skôr ty na to zabúdaš, môžeš si robiť čo chceš a ty by si to mala vedieť."
Pozrela som sa na to čo mám na sebe. Mala som na sebe čierne tepláky a upnuté tielko. Postavila som sa a oprela som sa o takmer rozdrvenú rímsu. "Kam von?"
"Po okolí."
"Kam?"
"Do záhrad, keby si chcela."
"Sú tu záhrady?"
"A ešte aké." Zahundral.
"Ideme!" Povedala som nadšene. Itachi sa zachichotal a otvoril mi dvere.
"Zamilovala som sa do záhrady." Povedala som rozčarovane. Bolo svetlo, keďže sme boli hore cez noc.
"Do záhrady?"
"Ja sa zamilujem do všetkého." Zabrblala som. Živo si pamätám na tú scénu keď mi trebalo ísť na záchod, keď som myslela že to nevydržím som sa tam dostala. A zadrela som takú koninu, že: Milujem ťa záchod. Ha, teraz keď si na to spomeniem!
"Prečo je slávna Lumiére v takejto diere?"
"A prečo slávny Uchihovský klan je v tejto diere."
"Sasuke je tu pre to, lebo verí v to, že sa tu stane lepší a ja... vám mám objasniť Scharingan."
"Ako vlastne vyzerá taký Scharingan?" Spýtala som sa.
"Vážne chceš vedieť?" Prikývla som celá stŕpnutá od napätia a zvedavosti. Itachi zavrel oči a potom otvoril. Pozerali na mne nie čierne ale červené oči.
"Páni!" Opäť zavrel oči a znovu sa na mňa pozerala čierna farba.
"Udrieš ma keď ťa teraz pobozkám?"
"Mala by som?"
"Nie," Vzal ma za bradu a pritisol svoje pery na moje. Dokonale do seba zapadli, ohýbali sa v najrôznejších vzorčekoch a ja som bola v siedmom nebi. Obtočil si ruky okolo môjho pásu, čím si ma k sebe ešte viac pritisol a zakvačil si ruky do mojich zadných vreciek na teplákoch...

Ozaj, mám na vás otázky!

S kým by ste chceli vidieť Nelu ako v páre:

A. S Adriánom

B. Damenom

C. Itachim

D. Sasukem

!!!Odpovedzte prosím!!!

POKRAČOVANIE NA BUDÚCE!!!

4. kapitola

16. října 2012 v 13:58 | mončička |  Škola elementov
4. kapitola
"Mňa z tej prekliatej telekinézi porazí!" Fňukala Bonnie.
"Z telekinézi? Veď tá je najľahšia zo všetkého." Spýtala som sa jej udivene.
"Pre teba je všetko jednoduché Nell." Povedala Engi.
"Hej! To nie je pravda!"
"Ktorý predmet ti nejde?" Spýtala sa Sabrína.
"No... no dobre žiaden ale..."
"Ale?"
"Ste strašné!"
"Poďme von, o dve hodiny je večierka, tak si to ešte poďme užiť." Navrhla Sabrína.
"Baby! Tu sme!" Kričal Oskar.
"Ahojte!"
"Máme obrovský problém!" Zafňukal Tomáš. Bol to spolubývajúci Adriana Damena a Oskara.
"Aký?"
"My, podotýkam že len my šiesti máme zhotoviť Helowensku párty."
"Čo prosím?!" Zhúkla som. Odjakživa som neznášala túto sprostosť! Vyvolávanie duchov, strašidelné kostýmy... nech si Američania hovoria čo chcú, neznášam tento prostý zvyk ktorý zaviedli.
"Ehm, Nela? Si v poriadku?" Pýtal sa ma opatrne Adrian.
"Jasné že som!" Hučala som.
"Si celá červená. A tvoja krv naberá poriadnu teplotu."
"Hej, daj mi pokoj s tým že dokážeš zhodnotiť každú tekutinu, okej?! Fakt na tom nemám náladu!" Kričala som.
"Bože Nela upokoj sa. Mali by sme popremýšľať akú výzdobu použijeme a tak..."
"Čože?! Ja toho riaditeľa zabijem!"
"Nela..." Začal Adrian opatrne.
"Nehovor na mňa!"
"Dobre, dobre, upokoj sa!"
"Nehovor mi čo mám robiť!"
"Myslím že by sme ju mali nejako ukludniť." Šepla Engi Damenovi.
"Prečo všetci pozeráte na mňa?!" Spýtal sa zdesený Adrián.
"Do toho! Ideš!"
"No jasné, a riskovať že mi odtrhne hlavu za živa."
"Alebo aj niečo iné."
"Damen si nechutný!" Ozvala som sa.
"Nemám ten pocit láska."
"Č-čo... ako si ma to nazval?!"
"On tak hovorí každej." Snažil sa ma niekto upokojiť.
"Tak mne tak nehovor, jasan?!"
"Okej, okej! Nepaprč sa!"
"Čože sa nemám?!"
"Hej vy dvaja! Stačilo by už!"
"Okej, fajn, už som ticho, ale som mnou na tú prípravu nepočítajte."
"Ale riaditeľ---" Spražila som Bonnie pohladom.
"Okej, pravda, na teba riaditeľ neúčinkuje."
"Žeby som nebol jediný?" Ozvalo sa za mnou až ma zamrazilo. Obzrela som sa a pozerala som sa do hrozivo čiernych očí. Chalan mal čierne vlasy, trocha ostré línie a povedala by som že je odo mňa starší.
"Itachi!" Okríkla ho Sabrína naštvane. "Vypadni!"
"Lebo čo, hm?"
"I-itachi Uchiha?!" Dostala som zo seba. Už som o ňom počula. Bol majstrom v genjutsu aj v ninjutsu. Išla z neho hrôza ale bol celkom príťažlivý, to sa musí nechať.
"Teší ma..."
"Nela, Nela Lumiére!" Povedala som nadšene.
"Počul som už o tebe, to čo sa stalo tvojim ro..."
"Nechaj tak." Zahovorila som rýchlo. Fakt že moji nový priatelia ešte o rodičoch nevedia som nechcela meniť.
"Nechceš sa ísť prejsť?"
"Rada,"
"Oni nevedia o tvojich rodičoch, že?"
"Ako---"
"Prečo by si ma inak nenechala dohovoriť, si v celku ľahko čitateľná."
"To mi hovoria všetci, ale málo kto má tu česť zistiť kto v skutočnosti som."
Zarazila som sa pretože sa zasmial. "A ty vieš, kto v skutočnosti si?"
"Jasné, som neotesaná, hysterická, bláznivá vorkoholička, ktorej záleží na štúdiu."
"Vorkoholička?"
"Málo kedy mávam dni kedy by som najradšej nič nerobila."
"A keď tie dni máš?"
"Pche! Tak som v posteli celý deň!"
"Myslel som si."
Od úžasu som zastavila a nemo som naňho pozerala. On to fakt vedel. "Myslel si si."
"Pôsobíš tak! Si plná energie ale raz alebo dvakrát za sebou potrebuješ dobiť baterky či nie? Si úplne ako môj malý brat."
"Malý brat?"
"Hej, Sasuke Uchiha, počul som že už si mala to "potešenie" sa s ním stretnúť."
"Imbecil jeden." Ušlo mi.
"Vraj ho kvôli tebe poslali do riaditeľne, doma mal z toho peklo."
"Hej!" Bránila som sa celá červená. "Ja som mu nekázala aby mi nadával do buzikov!"
Ten jeho rehot sa ozýval snáď cez celú školu a areál. "Bože, ako to robíš, že trepneš hocakú debilinu a musím sa na nej zasmiať?"
"Akú debilinu? Chceš ma uraziť?!"
"Nie, to by som si nikdy nedovolil."
"A čo by si si teda dovolil?" Čo to sakra robím?! Bola som pri ňom dosť nebezpečne blízko a úpri mne povedané vôbec sa mi nepáčilo ako sa mi zimomriavky šírili po celom tele.
"Hm... toto?" Vzal moju tvár do dlaní a pritisol svoje pery na moje....
Pokračovanie nabudúce!!!

Škola elementov, ospravedlnenie!

15. října 2012 v 16:07 | Mončička Žuvačka
Prepáčte mi, milí čitatelia! Naozaj sa nedá skôr!
Naši mi prišli na zlé známky, dnes som vymyslela o čom bude ďalšia časť ale novú kapču nestíham skôr ako zajtra!
Ešte raz sa ospravedlňujem! Dúfam že mi odpustíte, vaše komenty ma veľmo petešili takže dúfam, že aj zajtra také uvidím pri novej kapitole,
Ešte raz pardón
Mončička Žuvačka!

3. kapitola

7. října 2012 v 17:45 | mončička |  Škola elementov

3 časť:

Vošla som do svojej izby a baby tam už boli. "No sláva, Nela sa uráčila prísť. Myslím, že nám dlžíš vysvetlenie."

"Vysvetlenie čoho?" Nerozumela som.

"Nehraj sa, že nevieš Nela!"

"Lenže ja naozaj neviem o čom to hovoríte!"

"No tak fajn, prečo riaditeľ o tebe hovoril ako o pocte a ja neviem ako ešte?"

Začala som premýšľať na plné obrátky. Čo im poviem??? "No, pokial viem, tak som prvá kto prestúpil zo súkromnej do tretieho ročníka no nie? A potom ešte ako ste sami minulý rok povedali, že nikto nemá jednotku z anatómie. To teda znamená, že sa dobre učím a preto je rád." Dokončila som svoje vysvetlenie. Na Sabríninej tvári sa odrazil zahanbený výraz a zmĺkla. "Nepôjdeme už spať? Som unavená."

"Veď si spala celý deň!"

"Akože celý deň?"

"No veď celú cestu."

"Keď som sem išla prvý krát tak to trvalo len päť hodín."

"Čože? A to čím si išla?" Jaj ja blbá, zabudla som, že som išla súkromným lietadlom. Do čerta!

"Ééé... ja som, no krstný mi zaplatil letenku na lietadlo." Vlastne som hovorila pravdu.

"Wau! Aj ja chcem, kokos!" Pokrčila som plecami.

"Ale vážne, poďme spať!"

"Počkaj spala si celý deň a si unavená?"

"Ale no tak Sabrí asi mala nejaké búrlivé sny." Poznamenala Bonnie.

"Áno, veď určite, veď celú dobu odmietla Adriána pustiť čo i len na krok!" Smiala sa Engi.

"Vy ste blbé!"

"No jasné, veď mne sa zdalo, že ste na tom záchode nejako dlho, no? Čo ste tam robili Nela? Hovor! Preháňaj!"

"Preboha nič sa nestalo, len sme sa rozprávali!" No rozprávali. On rozprával a ja som smoklila a tárala dve na tri ako opitý buran.

"No jasné, túto výhovorku som už počula..." Smiala sa Bonnie.

"No čo? Hovor! Chodíš s ním?" Spovedali ma asi až do jednej ráno. Až ich to nakoniec omrzelo a došlo im, že sa naozaj nič nastalo.

Ubolene som zalahla do postele a premýšľala som nad týmto školským rokom. Mojim príchodom sa veľa zmenilo. Už nijaké súťaženie medzi konkrétnymi živlami. Vďaka môjmu úžasnému nápadu sa umožnilo spájanie živlov, už žiadne komory len pre jeden živel. Všetko je teraz pospájané. Dokonca aj hodiny mágie a všetkých ostatných predmetov.

"Nééélááá!" Na hlasitosť mikrofónu som až spadla z postele. Sabrína na mňa udivene hladela a potom len zabrblala: "Ty si ale nemehlo..."

"No tak to ti teda pekne ďakujem!" Povedala som Sabríne a postavila som sa zo zeme.

"Ale no tak! Poď, postav sa, cez skype som síce len buzerovala tvoj look ale teraz ho aj zmením, moje vyhrážky sa stanú pravdou!"

Zhrozene som sa na ňu zahladela a potom aj na Bonnie a Engi. Šance, že sa mi zdrhnúť sú minimálne. A potom som s i všimla niečo, za čo by som bola schopná vraždiť. Bolo päť hodín ráno. Zobudili ma o piatej ráno a pustili ma spať o jednej! Ja ich ZABIJEM! Stiahnem z nich kožu. "Ak si myslíte, že ma donútite vstať z postele o piatej ráno tak ste na o..." Do izby vtrhli chalani a ja som rýchlo skočila do perín. Naozaj som netúžila po tom aby ma niekto videl len v gaťkách a tielku.

"Ešte nie ste hotové?" Spýtal sa nás zhrozený Adrian.

"Čo tu robíš?! Veď sem nesmieš liezť!" A hodila som po ňom najbližší vankúš. No dobre, podvádzala som, trafila som ho len vďaka vzduchu.

"Au! Nela asi by si potrebovala studenú sprchu!" Zhrozene som pozerala ako sa v jeho rukách tvorí voda.

"Nie, nie to neurobíš!" V samej panike som dokonca vyliezla z postele a cúvala som pred ním.

"Ale, že nie?"

"Nie, Adriánko, prosím nie, prosím ťa!"

"Ale no táák Nela, aspoň sa viac preperieš a budeš už aj vysprchovaná." Narazila som do steny a vôbec som nebola nadšená tým, že zdvihol ruky a spustil na mňa ľadovú vodu..

"Ááá!" Kričala som a ako splašený kôň som bežala pred prúdom vody. Pošmykla som sa na mokrej dlážke a zletela som dole.

"Adrááán!" Zvrieskla som a pomali som sa chcela postaviť. Lenže to nešlo. "Au! Do čerta moja NOHA! Ty blázon! Kvôli tebe som si dolámala nohu!!!" Všetci ku mne vystrašene dobehli a skenovali moju nohu. "No?! Dúfam, že si spokojný!" Oborila som sa naňho.

"Nela ja som nechcel aby si si zlomila nohu."

"To je síce pekné ale to nič nemení na tom, že je zlomená!"

"Upokojte sa obaja!" Zvrieskla na nás Bonnie a menila rozliatu vodu na vodnú paru. "Sabrína?" Sabrína len prikývla a sadla si vedľa mňa. Dotkla sa mojej nohy a ja som slabo zaskučala. Pozerala som na to ako sústredene napína svoj element. Bolo mi to jasné pretože jej element začal až neprirodzene žiariť. "Sabrína čo to robíš? Zabije ťa to okamžite prestaň, vyčerpáš všetok svoj element!" Vrieskala som ale nikto ma nepočúval. Len zrazu bolesť v nohe ustála a Sabrína sa len bezvládne usmiala. "Ty si... ty si ma uzdravila. Sabrína!" Vykríkla som so silným francúzskym prízvukom keď som uvidela ako bezvládne spadla na zem.

"Preboha Sabrína!"

"Sabrína!"

"Sabrína! Proboha proč nedejcha? Ha? Proč, prohoha ne, ja jí zabila, ne tohle né!" Slzy mi tiekli po tvári a nikto mi nerozumel ani slovo. Nie, nezabila som ďalšieho človeka, to nie. Stačí, že kvôli mojej tvrdohlavosti zomrela maminka, Sabrína kvôli mne nezomrie. Dotkla som sa jej nosa a potom mi niečo napadlo. Vzduch som do nej jej plúc začala stláčať a potom som vytláčala oxid uhličitý. Prvú pomoc pomocou mágie som sa učila na konci druhého ročníka a ešte v živote som ju nepoužívala ale všetko je raz po prvý krát. Jej srdce nebilo takže som začala pomocou tlaku hýbať s jej srdcom a celkovo ma to vyčerpávalo tak, až som myslela, že aj ja odpadnem a to všetko len kvôli mojej zlámanej nohe! Sabrína sa pomaly nadýchla a ja som sa spokojne usmiala. "Kočenky, ste v poriadku?" Spýtal sa Damen, ktorý práve vošiel. "Ty kokos!" Vydýchla Engi a Bonnie naraz. "Prvú pomoc pomocou elementov sa budeme učiť až tento školský rok, tak ako si vedela..."

"A ako mohla Sabrína vedieť ako mi uzdraviť nohu?"

"To je o inom, pred pár rokmi sa to videla a vždy to chcela vyskúšať ale nikto z nás to ešte v živote neskúšal."

"Veď aj ja som to dnes urobila prvý krát!" Bránila som sa.

"To hej, ale ty už si sa to učila však?"

"Ako vieš?"

"Presne si vedela čo máš robiť." Pokrčila plecami Bonnie.

"By ma zaujímalo prečo sa to učíte až v tretiaku, ja som sa to učila na polroku v druháku."

"Súkromný učitelia majú asi iné osnovy." Pokrčil nakoniec Damen plecami.

"Mám otazku, nebudete mať problém, že ste tu?"

"Nie, Oskar nás kryje."

"Aha, a keď sem niekto príde?"

"Učitelia vstavajú zásadovo o šiestej."

"No tak to v takom prípade dovidenia a dobrú noc!" Postavila som sa a mierne som zakolísala, pretože som bola ešte vždy slabá. Všetci sa na mne smiali a ja som nechápala prečo, no tak som bola unavená, na to nemám právo alebo o čo ide. "Nesmejte sa, za chvíľu je šesť hodín a za hodinnu musím vstávať do školy!" Všetci vybuchli v hlasný smiech a ja som nemala najmenšie poňatie čo sa im porobilo. "Nemám zavolať na psychiatriu?"

"Ona fakt nič nevie?"

"Neviem čo?!" Spýtala som sa ich naštvane.

"No že tu je opačný režim!" Vyčarila som dokonale nič nechápajúci výraz, čím som spustila ďalšiu lavínu smiechu.

"Adrááán! O čom to trepeš?!" Povedala som mierne hlasnejším tónom.

"Tu je to totiž tak, že... že sa učíme cez noc a ked je den tak spíme."

"To my chceš povedať, že o ôsmej večer pôjdem do školy a pôjdem spať o tretej?!" Vrieskala som.

"O štvrtej." Krčil sa Adrian.

"Adriááán!" Schmatla som ho za tričko do výšky. No jo, zdvihla som len vďaka vzduchu.

"Veď ja za to nemôžem, tak ma nemláť!" Bránil sa a ja som ho pustila na zem. Dopadol a trel si ruku, na ktorú spadol. "Dobre," Povedala som na oko kludne ale v skutočnosti to vo mne poriadne vrelo. "môžem vedieť kedy ste mi toto chceli povedať?!"

"No, náhodou bola sranda pozerať na to, ako sa chystáš môjho bratríčka zmasakrovať za živa." Smial sa Damen.

Vydala som naštvaný zvuk a rukami som robila gestá, ktoré vyzerali ako škrtiace ruky. "Ja sa z toho zbláznim!" Zaľahla som do postele a pokúsila som sa zaspať. Bola som mokrá, slabá a moje veľké ego bolo urazené a ponížené.

"Ale no tak Nela, pre nás je teraz pol šiestej večer tak poď von."

"Ale ja som úplne grogy." Povedala som ospalo.

"No a? Ked pôjdeš spať teraz v noci/ ráno nebudeš vládať do školy.."

"Och, ste neznesiteľní." Zahundrala som a vstala som z postele. "Dobre, idem von, ale vy teraz vídete z mojej izby a ja sa prezlečiem do suchého oblečenia."

"Dobre, čakáme ťa pred tvojou izbou."

Došla som k zrkadlu a skoro som dostala panický záchvat. Vyzerala som ako zmoknuté kura. Moje dlhé čierne vlasy som mala ako vrabčie hniezdo, ktoré sa ťahalo až po zadok, moje tielko sa mi lepilo na kožu, aké bolo mokré a no, že dovi do po! Rýchlo som zobrala najbližšiu kefu a začala som sa o dušu česať. Vytvorila som horúci vzduch a sušila si tielko, telo aj vlasy. Zobrala som si čierny top a na to som si dala koženú bundu. Ešte som na seba narvala tmavo modré priliehavé nohavice a vyšla som von. Chalani otvorili ústa a Sabrína im ich čo najrýchlejšie zaklapla. "A ideme..." Začal Adrian napínavo. "Kam vlastne ideme?" Všetci sme si povzdychli a mňa niečo napadlo.

"Už ste niekedy špehovali v riaditeľni?"

"Čože?!" Dostali zo seba pridusene.

"No že či ste už niekedy..."

"Ja som ťa počul, len nemôžem uveriť, že ťa napadla taká stupidnosť."

"To není stupidnosť!" Obraňovala som svoj nápad pred Adrianom.

"Za takýto prehrešok sa vyhadzuje zo školy."

"No a?" No, jasné to som bola celá ja.

"No a? Prepána Nela, ja nechcem byť vylúčená!"

"Dobre Bonnie, bol to len nápad." Povedala som a ruky som už mala zdvihnuté nad hlavou.

"Podľa mňa by to bol dobrý nápad." Zastal sa ma Damen. Všetci naňho vypliešťali oči. "Pozrite, Nelu si z nejakého zvláštneho dôvodu vážia, takže keď nás nechytajú, zhodíme to na ňu a ju zo školy nevylúčia."

"To si hovoríš chlap?" Spýtala som sa trochu urazne. "Ale dobre, ja som za." Vedela som, že ma nevyrazia ani keby som podpálila všetky záclony v škole takže som sa vôbec nebála. "Mne sa to nepáči, kde máme záruku, že ťa nevyrazia Nela?"

"Adrááán." Po prvý krát som predĺžila jeho meno a popritom som naňho nevrieskala. "Neboj sa, ja viem, že ma na toľko miluješ, že by som ti tak veľmi chýbala a dokonca viem, že by si to tu bezo mňa neprežil, ale neboj sa, mňa nevyrazia." Všetci sa išli ušúľať od smiechu.

"Vtipné Nela, fakt vtipné." Povedal naštvane a urazene sa otočil preč.

"Ale veď počkaj ty urážlivec!" Schmatla som ho za ruku a ťahala ho zase k nám. "Poď, dáme do riaditeľne odpočúvadlo aby sme vedeli čo sa deje." Bola som rada, že sa nechal ťahať pretože sa mi teraz vážne nechcelo napínať element. "Nelááá." Prekvapilo ma, že aj on mi pretiahol meno. "Prečo chceš mať problémy?" Pýtal sa počas toho ako som ho ťahala do riaditeľne.

"Pretože je to sranda, ale keď sa bojíš tak..."

"Ja som nepovedal, že sa bojím!"

"Že nie?"

"Hej vy dve hrdličky!" Adrian sa škaredo zamračil na svoje dvojča ale bol ticho, za to ja som ticho nezostala. "Damen, tým, že pútaš pozornosť na nás sa snažíš odpútať od seba a tým zakryť fakt, že sa stále naklánaš k Bonnie a balíš ju všetkými možnými spôsobmi?" Pýtala som sa ako stelesnený anjelik. Damen na mňa čučal ako na zjavenie a v jeho tvári sa odrazila červeň, no teda nie len v jeho aj Bonnie bola celá červená. Sabrína s Oskarom a Engi zmetene pozerali raz na mňa, raz na Adriana, raz na Bonnie a raz na Damena. Až potom mi došlo do akej trápnej situácie som ich dostala a tak som sa začala rýchlo smiať, síce trochu na silu ale lepšie to než keby sa na mňa Damen nahneval. Videla som ako si Bonnie aj Damen vydýchli a všetci sa začali uvoľnene smiať. Uf, ale aj tak som si všimla ako ma Damen prebodol pohľadom. A jajaj.

Nakoniec nás teda nikto nechytil a my sme to nejako zvládli.