Neznámi svet blázna- 7.kapitola

14. září 2012 v 22:18 | mončička |  Svet blázna
Opäť som otvorila svoj denník, otvoril sa na strane kde bolo všetko rozmazaná. Keď som písala túto pasáž veľmi som plakala, cítila som vinu, strašnú vinu. Presne som si pamätala čo sa v ten deň stalo. Pozerlaa som sa na rozmazané písmo a prepadla sa do spomienok:
"Andrej! Nie!" Kričila som. Zhrozene som sa pozrela na kamion, ktorý sa rútil naňho. Všetko bolo ako spomalené. Ako keď sa pozeráte na hrozivú spomalenú časť z filmu. A potom sa všetko dalo do pohybu. Kamion nestihol zastaviť, prešiel ho a ani sa nezastavil. Nikto si to ani nevšimol. Nikto si nevšímal že kričím. Že Lola sa ma snaží udržať na mieste. Že bežím za ním a nech niekto zavolá záchranku. "Nie, tyniesmieš zomrieť."
"Sam--- Samy, mám ťa veľmi rád."
"Nie, prosím zlatko toto mi nehovor, zvládneš to, musíš bojovať." Šepkala som. "Zavolajte niekto záchranku!" Okríkla som ľudí ktorý sa prizerali...
Zhlboka som sa nadýchla a snažila som sa prežiť tú bolesť ktorú mi spôsobili spomienky.
Sme v nemocnici. Andrejova mama odišla na toalety a ja sa bezradne pozerám naňho. Ešte vždy tomu nemôžem uveriť, ešte stále dúfam v to že je to len nočná mora a ja sa zobudím šťastna. Celých 8 hodín som ho držala za ruku buďto ja alebo jho mama, z premýšlania ma však vytrhol jeho slaby stisk. "Andrej?"
"Chcel som ťa ešte vidieť." Vydýchol. Oči sa mi rozšírili a potom som zaregistrovala ako zatvoril oči a ten prístroj ktrý udával ako často mu bije srdce prestal ukazovať a... nie, nie, nie! Rýchlo som zavolala sestričky, začalo oživovanie ale nič... jednoducho nič nepomohlo. V tedy nastalo peklo. Lola s Luckou sa mi snažili pomôcť so všetkým s čím len mohli. Spávali u mňa, dávali na mňa pozor, snažili sa ma rozveseliť a ja som len potichúčku trpela svoju bolesť.
Dobre, dosť, dosť! Stačí, už nevládzem čítať. Povzdychla som si a lahla som si na posteľ. Musím to nakprv poriadne predýchať až potom budem schopná čítať ďalej...

Opäť som otvorila denník:
Ako sa človek cíti keď umiera?
Smutne? Bojí sa? Zúri? Alebo čo cíti?
Ja necítim nič. Som ako keby prázdna akoby... som bola pripravená. Ale ja smrť nemám istú, mám len podozrenie, že mám
1. Rakovinu žalúdka
2. Rakovinu čreva
3. Zápal výdutiny
Jedno z týchto troch pravdepodobne mám.
A ako to viem?
Predstavte si, mám krvavú stolicu.
No dobre, mám trochu strach, pretože čo ak mám naozaj rakovinu? Čo ak umriem? Budem niekomu chýbať? A ak áno ako veľmi? Problém je v tom, že neviem čo mám cítiť. Neviem, mám mať strach? Alebo sa mám tešiť? Mám svoje podozrenie niekomu povedať, alebo to mám v sebe dusiť, alebo čo mám robiť, sakra?!

Zamyslene som čítala túto kapitolu môjho života, hm, kto by to bol povedal? Nakoniec vysvytlo že mi nič nie je, takže všetko v poriadku.

Všetci mi to vraveli. Hovorili mi aby som sa od nich držala ďalej, ale ja som ich nepočúvala. Až včera mi došlo čo som to vlastne urobila. To, že som sedávala som Samom a Aďom na lavičke s cígou v roku mi nepripadala až také zlé. Dokým sa to v utorok nezmenilo. V ten deň mnou prešla hrôza keď om videla ako Mišo mláti Igora. Začinala osm mať strach. Do čoho som sa to zaplietla? Ale najhoršia vec čo sa stala bola tá že som Lukášovi povedala že s ním budem chodiť. Prečo som to urobila? Áno, chcem urobiť za Andrejom hrubú čiaru, už nežije musím to prekonať ale jeho nemilujem, ha a čo viac, nič pri ňom necítim iba odpor sama k sebe a aj k nemu. Lenže ja neviem nikomu povedať nie, nedokážem mu povedať že s ním nechcem chodiť keď som mu len včera povedala že s ním chodiť budem. Bože tá zmetenosť ma zabije! Bojím sa že urobím niečo čo budem ľutovať ale cítim sa ako na križovatke. Rozum mi vraví: Veď čo vyskúšam, nadobudnem skúsenosti. Lenže takto to nejde, chcem byť s niekým z lásky a nie pre skúsenosti!

Usmiala som sa. Naozaj som v tedy premýšlala tak nevinne? dobre, na dnes už stačí, to s Lukášom bolo totálne fiasko, bol to prvý chalan po Andrejovi. Pol roka po jeho smrti. Rozišla som sa s ním s ťažkým srdcom, necítila som sa dobre, mala som pocit že som ho využila. Zavrela som tie knihy- denníky a zalahla som. Idem spať som unavená...
"Sam?"
"Niki?"


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama