Neznámi svet blázna- 6.kapitola

13. září 2012 v 21:45 | mončička |  Svet blázna
Prečo neviem kurnik zaspať? No ako by som vlastne mohla zaspať, že? Mať pokojný spánok, ja? Dobre uznávam že si ho nezaslúžim ale pravdepodobne si nezaslúžim ani také strašné nočné mory. Už je jedna hodina ráno, bez rozmyslu som zabúchala na dvere. Otvorila ich úplne unavená lekárka. "Môžem telefonovať s našimi?"
"Je jedna hodina ráno."
"Prosím, urobte výnimku a ja vám dám zvyšok noci pokoj."
"Zvyšok dvoch nocí." Vyjednávala. Júj chúďa, tá musí trpieť.
"Dobre,"

"Mami?"
"Samanta, je jedna hodina ráno..." Začala hneď.
"Ja viem, preto to vybavím hneď. V skrini pod takou vysúvacou doskou mám jednu knižku, nečítaj ju prosím, mohla by si mi ju doniesť? Najlepšie hneď ráno."
"Saman..."
"Prosím a dám ti pokoj." Žobronila som. Nakoniec som ju prehovorilaa išla som spať. Bože môj, čo ma to napadlo? Môj starý denník z obdobie 13 rokov a 14 rokov...

"Samanta, máte návševu."
"Mama?"
"No," Vybehla som a išla sa kuknúť.
"Tu máš, nečítala som to a ani som ju neotvorila."
Fú, to som si vydýchla. "Ďakujem," Zobrala som jej knihu. "Tak sa maj, nech sa ti dárí v práci." Fakt som na ňú bola milá? Fakt som s ňou bola v jednej miestnosti a nedostala som po papule? Wau!

Sedím, nie som schopná ničoho iného len si pospevujem pesníčku ktorú som práve vymyslela a uvažujem o tom, prečo som vôbec mame povedala aby mi doniesla môj denník. Vysvytlo, že zobrala vaiacej mojich denníkov. Z obdobia 12-13-14 a 15 rokov. A ešte pár kníh ktoré som čítavala. Čo sa so mnou vlastne stalo? Napadlo ma. Veď som bola normálna. A to ma privádza ešte k niečomu. Ja vlastne nie som blázon, len si ním prajem byť. Zvláštne však? Keď človek túži byť šialený. Možnože som aj bola šialená, možnože ešte stále som ale teraz som si to začala uvedomovovať. Ano, uznám že nie som jediná kto sa reže, to určite nie. Možonže existuje veľa ľudí, ktrí sa snažia prebiť bolesť ktorú cítia vo svojom srdci, ale dopekla kedy som sa tak zmenila? Samozrejme nemala som problé,m keď mi niekto povedal že jednoducho nemám na to aby som si nožnicami doriadila ruku, dokázala som to. Bolelo to, ale dokázala som to. Potrebovala som si niečo dokázať. Potom som sa snažila mojim rodičom signalizovať, že som tu, že mi chýbajú, že ich potrebujem, potom som chcela potlačiť bolesť ktorú som cítila kvôli Lucii a Lole. Ale teraz? Veď už dôvody nemám. Áno, porežem sa v tedy keď mám depku z toho že mám pocit že sem nepatrím, ale to je dôvod? Koho chcem oklamať, veď to nie je žiadny dôvod. Len... možno že sa predsa len trochu cítim byť osamela. Pomaly som otvorila svoj prvý denník. Pozrela som sa na to uhladené modré písmo a potichu som začala čítať:

1.9.
Bože, som taká šťastná, mám ťa denník, počuješ?! Mám! Hihihi, dnešok bol v škole katastrofálny. No jo, bavila som sa trošku s mojimi spolužiakmi, nie sú taký sprostí ako vyzerajú. A vieš čo ti poviem?! Vieš čo je to comenius?! Jasné že nevieš, veď nemáš ani len rozum ale ja som tam bola vybraná a pôjdem do španielska! No nie je to úžasné...

Pobavene som čítala svoje vzrušenie z toho že pôjdem do tejto krajiny. Živo si pamätám, že v tedy som bola v tedy bola šťastná. V tej doby som letela na Rebeloch, skupina RBD ktorá už žial nefunguje. Strašne sa mi páčil Diego Bustamante. Dulce Maria v tedy bola môj veľký idol. Otočila som na ďalšie strany.

17.9
Bože môj, až sa mi klepú kolená! Moja prvá pusa! Wáu! Nemôžem uveriť že sa o mňa zaujíma Andrej Sakinar! Bože a pozval ma zajtra von!

Zastavila som sa. Nemohla som čítať ďalej. Zočí mi vytriskli slzy a ja som nebola schopná už ničoho. "Do riti prečo?! Prečo?!" Kričala som. Moje otázky zostali bez odpovede a bez povšimnutia. Lahla som si na zem a nechala som stekať slzy. Trasľavo som sa natiahla po denník a otvorila som ho. A odhodlala som sa k tomu otvoriť túto kapitolu môjho života, o ktorej nevie nik okrem Loly a Lucky.

15.1.
Bože, nemôžem uveriť tomu že je to pravda, prosím ťa bože povedz mi že je to len nejaká nočná mora. Išla som von a... bože môj uvidel ma Andrej, rozbehol sa za mnou a v tom? Vtom ho zrezilo auto...

Viacej sa už ani prečítať nedalo, všetko bolo rozmazané mojimi slzami a krvou. Pamätám si že v ten deň som sa porezala prvý krát. Nebolo to hlboké ale aj tak to bolelo. Ale akonáhle som videla svoju krv ktorá mi stekala po bielej pokožke som sa cítila byť uvolnená. Zvláštne, však? Ale nezačala som s tým. Vedela som že Andrej by s tým nesúhlasil ani za Boha, nechcel by aby som trpela. Povedala som to Lole a Lucke. Držali pri mne, dávali na mňa pozor aby som si neč neurobila a ako som im to oplatila ja, ha?! Ako? Len som im ublížila a zradila som ich.

28.4.

To že som mala pred 5 dňami narodky si nikto nevšimol samozrejme až na Lolu a Lucku. Tie si vždycky spomenú. Som taká šťastná že ich mám, neviem si predstaviť čo by som robila bez nich.

Zhlboka som sa nadýchla a zistila som že už ani nevládzem dýchať. Odložila som denník, toto je na mňa už príliš. Som slabá. Zobrala som knižky a z jednej vypadla malá ostrá žiletka. Pozrela som sa na ňu, bez slova som si ju zobrala a zarezala som si s ňou tak hlboko ako len šlo. Mala som čo robiť aby som nevikríkla od bolesti ale aj tak som sa opäť cítila byť doma.

Keď som sa prebrala z oparu rozkoše pozrela som sa na svoje telo. Zhrozene som sa pozrela na tú spúsť, okej, mala som dorezané celé brucho a nad pupkom sa črtal nápis: Prečo som sa tak zmenila?!?!?
Vyjavene som sa na to pozerala. To nie je možné, nepamätám si to! Niekto zaklopal, rýchlo som si navliekla na seba tričko a kašala som sa na pulzujúcu bolesť v mojom bruchu.

"Dobrý, nemal tu byť..."
"Nikolas dnes nemôže, musí sa učiť."
"Aha..." Divila som sa. Myslela som že sme sa dohodli. "Super, čo bude dnes robiť?" Nadhodila som. Nechcelo sa mi zase počúvať o sebaúcte atd ale tak čo. "Nakresli to čo cítiš." Povedal mi a podal mi ceruzky s papierom. Nadvihla som obočie ale budiš. Nakreslila som pekné tornádo ktoré ničilo domy aj ľudí. To tornádo malo znázosrňovať moje zmiešané pocity zúrivosti a viny a zároveň znázorňoval to, že ja všetko zničím. Psychoš sa na to pozrel a potom pozrel na mňa. "Cítiš hnev, smiem vedieť na koho?" Zaťala som sa. Nebudem sa zdôverovať nejakému cvokovi. "Samanta, chcem len jednu jedinú odpoveď." Zamračene som sa naňho pozrela. Bože, mal presne také isté oči ako Niki, aj v nich bola tá istá bolesť. Únava, strach, bolesť. Čo sa im do pekla stalo?! "Prečo sa bojíte, o koho sa bojíte?" Dostala som zo seba priškrtene.
"Samanta, chceš pomôcť mne a môjmu synovi, ty nie si zlý človek, si normálne dievča ale vyzeráš na to, že si si prežila svoje. Vyzeráš na to, že si prežila peklo, možnože ho ešte stále prežívaš ale prosím ťa, ja ti chcem pomôcť, aspoň na toto mi odpovedz a môžeš odísť."
Váhala som a le nakoniec som sa zamyslela. "Cítim hnev k sebe, nenávidím sa za to čo všetko som urobila v minulosti." Povedala som. "Prosím, môžem už ísť na izbu?"
"Prečo tá nenávisť saba k sebe?"
"Nebojte sa, netrpím samovražebnými sklonmi, iba sa režem. Nechcem zomrieť, ja sa... bojím sa zomrieť pán doktor. Môžem vám prisahať že sa v najbližších dňoch nezabijem, som unavená. Prosím, môžem ísť?"
"Choď,"

Keď som sa dostala do svojej izby, rozplakala som sa. Vážne mi to dosšlo až teraz? Nie som jediná kto na svete trpí, neviem prečo trpí Niki a jeho otec a zistím to. Neviem ako ale zistím to. A... pokúsim sa prestať rezať sa a čeliť svojej minulosti!
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Barbara Barbara | Web | 18. září 2012 v 14:06 | Reagovat

Úžasné.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama