Neznámi svet blázna- 5.kapitola

12. září 2012 v 19:09 | mončička |  Svet blázna
Dobre, dobre, dobre! Hlavne zostať kludná. "Slečna..."
"Čo zas?!"
"Ehm, pán..."
"Môžete mi povedať čo odomňa chcete?"
"Máte pohovor. Tu." Aha, mno... tak idem spať.
"Ja viem že nespíš." Bol to ten z minula, lenže jeho hlas znel strašne unavene.
"Čo ti je?"
"Čo by mi malo byť?"
"Niečo ti je... vyzeráš dosť..."
"Mám taký pocit že ja mám hrať rolu psychijatra."
"Možno, ale vôbec nevyzaráš dobre." Čo to so mnou je? Vážne sa zaujímam o to ako sa cíti. Nie, robím to len preto že ho chcem vytočiť! Presne. "Do čerta ženská, nepotrbujem rady od nejakej 17 ročnej nány, ktorá si myslí, že vie všetko najlepšie, potaji sa reže, neznáša svojich rodičou a odháňa od seba ľudí ktorí jej chcú pomôcť a záleží im na tebe!" Rozkričal sa. Obarene som na naňho pozrela. "Prosím ťe, cvokári ma neznášajú."
"Ja tiež nehovorím o nich."
"Tak potom o kom?"
"V minulosti si sa veľmi pohádala so svojou najlepšou priateľkou doteraz to ľutuješ."
"Ako..."
"Každý večer máš depresie z minulosti..."
"A--"
"Ó a aby som nezabudol, žiješ po taji svoj vysnívaný svet." Nevedomky som otvorila ústa a čučala som naňho. To nie je možné, odkial to vie?! "Vy viete čítať myšlienky alebo čo?!"
"Na nohe máš vyrezané najhoršia kamarátka na svete, túto jazvu máš úplne novú takže každý večer sa porežeš, každý má dôvod prečo to robí. Niektorí pretože im to pomaha a niektorí aby upútali pozornosť, mám pocit, že prvý krat si sa začala rezať lebo si chcela upozorniť rodičou na to že sa s teboui niečo deje a potom..."
"Dosť, prosím, mlčte, nechcem to počúvať, nechcem počúvať moju minulosť, prosím!" Hovorila som cez tú hrču ktorú som cítila v hrdle. Slzy sa mi tisli do očí a ja som naozaj premýšlala o tom, kedy zase budem sama a budem sa môcť porezať. "A prečo? Bolí ťa to? Ako veľmi? Hm? Bolí to ešte viacej než tá dolámaná ruka, ktorú si si len tak mimochodom zlomyla úmyselne?" Vyjavene som naňho zízala. To nemôže byť pravda. Naštval ma. Ako to môže vedieť?! Prehltla som hrča a nahodila svoj kamenny výraz. "Prosím vás, neviete o mne nič, hovoríte cez svoju dedukciu, ale hovorím vám že je to blbosť! Chcela som len vedieť čo vás trapi, keď sa tvárite ako kyslá uhorka. Ale dobre, fajn, do toho! Hovorte si čo chcete, zapadnete medzi psychiatrov, ste presne taký istý imbecil ako všetci ostatný! Možno že som drzá nána, ale niečo som sa zase cez moju úžasnú pubertu naučila takže viem čo to znamená trpieť, neželám vám to zažiť, nehovorím, že som prežila všetku bolesť sveta ale áno máte pravdu! Aj kosť vytŕčajúca z mäsa, aj také zranenie bolí menej než to čo cítim ja!" Okríkla som ho a chcela urazene odísť, och ako som sa mílila, samozrejme bolo zamknuté takže som sa zase hodila na postel a ležala som. Neviem či odišiel alebo nie. Viem že sa dvere otvorila a zase zatvorili. Potichu sm vydýchla a snažila som sa ovládnuť bolesť ktorá sa mi rozširovala po celom tele. Nie, nie som zbabelá ani slabá. Som iná než ostatní, nie sm ako oni, budem silná a nebudem plakať! "Sam, ja- ja som to tak nemyslel." Počula som hlas za sebou. Trhla som sebou. Nie, nehovorte mi, že ešte stále je tu. "Čo ty tu robíš?!" Okríkla som ho.
"Mám s tebou byť, dokým sa neupokojíš." Rozzúrene som sa mu pozrela do očí. A potom som to zbadala. Zakríval v nich strašnú bolesť. Bože, čo sa mu mohlo stať. Ešte včera to tam nebolo, alebo bolo a ona si to nevšimla. Aj to je možné. "Čo sa ti stalo?" Spýtala som sa po chvíli. Nebola som schopná ani len určiť akej farby má oči,t eda skôr som si farbu nevšímala, zaujímal ma len ten cit,ktorý som videla len v mojich priateľkách keď som sa s nimi pohádala a v sebe keď som sa pozerala do zrkadla. "Nič, doparoma čo by sa mi malo stať?!" Vybuchla som do nekontrovatelného smiechu.
"Vieš o tom že sme úplne rovnaký?" Smiala som sa ďalej. "Pýtame sa jeden druhého čo nám je ale keď máme odpovedať, vybuchneme." Smiala som sa. Naozaj, ja som sa smiala a nebol to len taký nútený smiech. Ja som sa chcela smiať.
"Nie, nie sme, ja sa dokážem rozprávať o svojich problémoch, príjmem ľudí ktorí sa mmi snažia pomôcť."
"Ááále čo?" Zatiahla som. "Tak potom prečo sa mi nezdvôveríš?"
"My sme sa dohodli na tykaní?"
"Myslela som si že podľa etiky sa mám spýtať ja."
"Lenže ty si sa nespýtala."
"Lebo som vedela že povieš nie."
"Si strašná."
"Ja viem. Ďakujem za kompliment."
"Fajn, vzdávam to, som Nikolas."
"Hm... môžem ti hovoriť Niki?"
"Pre mňa za mňa."
"Tak mi povedz čo sa stalo." Žobronila som. Ja som naozaj bola zvedavá?
"Zajtra máme skúšky a ja som z toho úplne dutý, vôbec sa neviem sústrediť."
"To sa dá nejako vyriešiť. Dones si učebnice sem a budem ťa to skúšeť."
"Čože?!"
"Mno... ak môžeš samozrejme. Ale pochybujem že to je to čo ťa trápi." Povedala som. Kvôli skúškam ľudia nemôžu mať depresie? Či áno? Ja osobne s tým skúsenosti nemám, na školu som vždy kašlala. "Ehm, nechce, sa o tom rozprávať." Nadvyhla som obočie a čakala čo povie ďalej. "Dobre, poviem ti to... zajtra."
"Do vtedy si stihneš vymyslieť nejakú blbosť."
"Možno áno možno nie, ty to aj tak rozpoznáš či nie?" Usmiala som sa a pozerala som ako odchádza.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Vicky Vicky | Web | 13. září 2012 v 19:17 | Reagovat

teda, řezat se po noze... huh to jí nebolí? :D Už mlčím! Moc pěkná kapča! =)

2 mončička žuvačka mončička žuvačka | Web | 13. září 2012 v 19:29 | Reagovat

[1]: Ľudia ktorý trpia samopožkodzovaním to síce bolí ale prevyšujú tým bolesť nad psychickou bolesťou, alebo niektorí tiež pociťujú rozkoš pri pocítení fyzickej bolesti, niektorí na tom dokonca až tak zle, že od rozkoše ktorú cítia nie sú schopní si spomenúť ako k zraneniu prišli

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama