Neznámi svet blázna- 12.kapitola

19. září 2012 v 20:53 | mončička |  Svet blázna
Na dvere niekto zaklopal. "Smiem?"
"Jasné." Dostala som zo seba. Povedzte mi že toto je len zlý sen! Vošla sem nejaká sestrička aj s Nikolasovým otcom. Postavila som sa a bez slova som išla do svojej "izby". Nemohla som tomu uveriť. Vážne chce dať svoj život za život svojej matky? Rozzúrene som tresla do steny. Búchala som do nej až do vtedy do kým som pre slzy na ňu ani len nevidela. Hodila som so sebou na postel, lehla som si na chrbát a cítila som ako mi slzy stekajú po lícach. Počula som zaklopanie. Prečo ma nemôžu nechať na pokoji? "Choďte preč." Šepla som potichu a nachráplosť môjho hlasu ma prekvapila. Opäť niekto zaklopal. "Jednoducho vypadnite!" Zvrieskla som, neschopná kontrolovať svoj trasúci sa hlas. Zase ma niekto ignoruje. Dvere sa otvorili. Otočila som sa dotyčnému chrbtom a nemala som v umýsle komunikovať s kýmkoľvek. "Sam..."
"Nehovor na mňa." Zavrčala som. "Nechaj ma na pokoji, okej?"
"Idem tam zajtra, na tú opéráciu."
"Prečo mi to hovoríš?" Spýtala som sa a prudko som sa posadila.
"Ja... neviem, mám potrebu ti to povedať."
"Teda máš potrebu ma ničiť."
"Nie! Preboha Samy tak to nie je, ja len..."
"Len?! Do paroma! Len?! Uvedomuješ si vôbec čo chceš urobiť?!"
"Áno."
"Ty si vážne vôl!"
"Prečo? Pretože som ochotný dať svoje srdce mojej mame?"
"Áno preto a teraz buď taký dobrý a vypadni!"

O 3 dni.
Niki tu už není. Zaujímalo by ma, či je mŕtvi? "Musíš jesť Sam." Povedal mi cvokár. Už som nejedla celý deň. Bola som hladná ale nechcela som jesť. Nemala som na nič chuť. "Počuješ? Takto nemôžeš zostať." Dohováral mi. Stále nič. Zostala som ticho. Nemala som potrebu rozprávať. "Samanta!"
Nič. Hlasno si povzdychol a odišiel. Nikolasov otec má dovolenku, takže jeho som tiež už odvtedy nevidela a Lola? Préde kedy len môže. V prvý deň zo mňa všetko dostala ale potom si všimla že už pomaly vôbec nerozprávam a dnes som už prestala rozprávať úplne. Nerozumela som tomu čo sa deje. Keď vošiel do izby človek ktorého som tu ani v nejmenšom nečakala. Sadol si vedla mňa a tiež zameral svoj pohlad na stenu. Mlčal a potom prehovoril. "Vieš ja to tiež dokážem. Tiež môžem mlčať celé hodiny a tupo zízať na stenu. Ale to tvoje problémy nevyrieši Samanta." Nič. "Dobre, tak mlč, ako chceš. Tvoj pobyt tu sa predžuje." Zavrčala som ale zostala som ticho.

Zamyslene som otáčala v ruke žiletku. Naozaj som premýšlala nad tým aký nápis si urobím na tele. Nevedela som aký, pretože som nemala pocit, že som urobila niečo zlé. Len som cítila strašnú bolesť a... prazdnotu. Pozrela som sa na svoje ruky. Už skoro nikde nebolo miesto až na... priblížila som si k očiam svoje zápästie. Zavrela som oči a prešla po ňom žiletkou. Zapästie mi krvácalo. Otočila som sa na bok a pokúsila som sa zaspať. Pripravovala som sa na väčšný pokoj...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama