Neznámi svet blázna- 11.kapitola

18. září 2012 v 21:49 | mončička |  Svet blázna
"Žiariš," Podotkol.
"No a?"
"Čo sa stalo?"
"Lola, ona prišla!" Hovorila som ešte stále trošku mimo.
"Lola Ferdinézová?"
"Ako?"
"Nikolas niečo s tým dievčaťom vybavoval."
"Čože?!?!?!" Vyjavene som sa naňho pozerala neschopná slova.
"Ja o tom nič neviem ale..."
"Kde je?!"
"Kto?"
"No Nik..."
"Vy dvaja si tykáte?"
"Veď čo? Je odo mňa starší o 6 rokov, to nie je tak veľa."
"Mám ti s ním vybaviť pohovor?" Nevedomky som otvorila ústa a civela som naňho. "Ako som povedal, ty jediná mu dokážeš pomôcť."
"Pomôcť v čo..."
"Otec," Trhol do kancelárie Niki. Pozrel na mňa a potom na otca. "Hm, prídem neskôr."
"A prečo? Bojíš sa pred Samantou priznať čo za hlúposť chceš urobiť?!"
"Akú hlúposť? O čom to hovoríte?"
"Prečo ju do toho sakra pletieš? Nič s tým nemá!"
"Iba ona sa vyzná v ľudoch na toľko aby ti dokázala pomôcť."
"Nepotrebujem pomoc! To ona potrebuje pomoc! To mama!" Okríkol ho.
"Čo sa tu, kurva, deje?!" Prehlušila som ich rev.
"Čo teba do toho?!" Oboril sa na mňa.
Zaseknuto som sa naňho pozrela. "Neviem, nechcem aby si robil hlúposti." Ozvala som sa po tichu.
"Nechám vás, nech si to vydyskujete."
"My si nemáme čo vydyskutovať."
"Pochybujem." Sledovala som ako sa zdvyhol zo stoličky a odkráčal k dverám. Niki sa naňho zarazene pozrel a potom na mňa. Prižmúrila som oči a prepalovala som ho pohladom. "Nechceš mi niečo povedať?"
"Ani nie."
"Okej, tak sa tvárme že sa nič nestalo." Nadhodila som. "Ďakujem za..." Nadvyhol obočie. "Za Lolu."
"To nič nebolo."
"Ale aj tak... Ďakujem. Som rada že som sa s ňou konečne udobrila, po tých 4 rokoch!"
"Hej, všimol som si nápis na tvojej ruke, je už asi veľmi starý." Inštinktívne som si zakryla nápis: Najhoršia kamarátka na svete A neodvážila som sa mu opäť pozrieť do očí. "Je vtipné, že si to vie vždy dokonale načasovať." Povedala som pridusene. Neznášala som, keď som nevedela ako sa chovať a to sa vo mne práve teraz odohrávalo. Ako sa k nemu mám správať po tom čo sa stalo? No ona sa vlastne nestalo nič ale aj tak. "To si tak časuje vždy?"
"Vždy príde v momentke." Pokrčila som ramenami. Prepaloval ma pohladom. Bolo to zvláštne. Príjemné aj nepríjemné. Mrazilo to ale aj rozpalovalo. Podišiel ku mne. Sedel som na stoličke, čupol si ku mne a chytil ma za ruky. Pozrela som sa naňho a čakala som čo urobí. Tento krát som si dávala až priveľmi pozor na sebaovládanie. Natiahol sa ku mne a ošuchol svoje pery o moje. Známy ohňostroj vo mne vybuchol. Hejno motýlov sa mi rozpŕchlo po bruchu. Keď v tom.... ZASE NIEKTO ZAKLOPAL! Grrr! "Zlatko? Neruším?" Primrznuto som pozerala na to ako sa Niki postavil a kŕčovito sa usmial na barbienovú blondýnu. "Ani nie." Skoro som otovorila pusu dokorán. Vyšiel s ňou von a ja som stále sedela ako pribrzdená. "Chýbaš mi, v poslednej dobe ťa skoro vôbec nevídavam." Počula som cez pootvorené dvere. Potichu som k nim podišla a pozerala sa na tých dvoch. "No, teraz je toho veľa."
"Áno zlatko, tvoja mama, je mi to ľúto, ale to čo mi povedal tvoj otec, to nie je pravda."
"ON ti to povedal?!" Vyletel.
"Ale no zlatko, podstatné je, že to nie je pravda." Zavesila sa naňho a žiadostivo ho pobozkala. Po po dlhých piatich rokov som zažila žiarlivosť. Bolo zvláštne opäť cítiť tieto absorudné city. "Natalia, mám ešte pocientku, dojdem keď budem môcť."
"Vyzerala dosť retardovane a asi vám skáče po hlavách ako pavián, ale to je jedno. Chýbaš mi." Zamrnčala. "V noci je to nuda." Odtúpila som odo dverí akoby mi niekto vrazil facku. Stála som tam neschopná. Zošuchla som sa po bielej stene a bez pochybu svalu som tam sedela. Nevnímala som. A zrazu som precítila. Ruky som uvolnila a prišôa som na to čo som práve urobila. Moje nechty, zaryté v mojich dlaniach. Z rúk mi vytrisklo pár malilinkatých pramienkov krvi. Schovala som ruky za chrbát a snažila sa myslieť na to, že to mi nepomôže. Dvere sa otvorili a v nich stál. "Idem." Rozhodla som sa. Postavila som sa zo zeme. A prešla okolo neho.
"Sam, ja ti to vysvetlím." Začal na mňa opatrne.
"Nie je čo." Povedala som rýchlo ale on ma chytil sa ruku a znemožnil mi prístup k dverám.
"Ja som tu psychiater, mňa máš počúvať."
"Aha, áno takže ja by som mala byť tá retardovaná." Povedala som mrazivo. "Ktorá skáče po hlavách ako pavián, nie?" Zmrzol, asi mu došlo že som počula úplne každé slovo. "Ale stále nerozumiem tomu čo máš v pláne."
"Momentálne?"
"No, Natália povedala že to nie je pravda a tvoj otec hovorí že len ja ťa dokážem pochopiť a... ako ťa mám pochopiť keď neviem o čo ide?"
"Jednoducho nič nevrav." Povedal potichu.
"Ale prečo..." Položil mi ruku na pery, pozrel sa mi do očí a potom uku nahradil perami. Zastonala som po tou rozkošou. Milovala som jeho chuť. Nechala som ho nech so mnou robí čo len chce. Prešiel mi rukou po vnútornej strane stehna, musela som si kúsnuť do pery aby som nezakvílila od pôžitku. Postupne som začala zabúdať na to, že som na psychiatrii a v ambulancii. Postupne som dokonca ani nevedala ako sa volám či koľko mám rokov. Vyzeralo to tak, že tento chlap odjakživa nerobil nič iné než sa bozkával. Vysadil ma na stôl a natisol sa na mňa, moje nohy som mala obkrútené okolo jeho pása. Ani neviem ako ale už som bola bez nohavíc. Vášeň neustupovala, ba čo viac bola čoraz silnejšia. Prechádzal mi perami po krku a rukami po celom mojom tele.

Cítila som ako sa na mňa pozerá. "Vidíš niečo čo sa ti páči?"
"A vieš o tom že aj hej?"
"Čo nepovieš? A čo? Nemala by som začať žiarliť?"
"To by si ale musela začať žiarliť sama na seba."
"Ale nie, teraz vážne? Čo so mnou plánuješ robiť?"
"Chcel som to urobiť pretože..."
"Pretože čo? Úprimne sa necítim dobre za to že som sa vyspala so zadaným."
"Pozri moja mama má problémy so srdcom, potrbuje nové, musí tam byť absolútna zhoda DNA a to znamená..."
"To nemyslíš vážne!" Vykríkla som.
"Sam, nechaj si to vysvetliť."
"chceš aby som si nechala vysvetliť to, že svojej mame chceš darovať srdce? Veď preboha! Vieš ako sa bude cítiť keď zistí že jej bije v hrudi srdce jej syna?!"
"Chcem aby žila."
"Ale takto ju len viacej zničíš."
"Nebude o tom vedieť."
Zaškrípala som zubami. "To nemôžeš myslieť vážne." Povedala som. Hlas sa mi triasol a oči mi začali vlhnúť.
"Myslím," Povedal a nežne mi prešiel po tvári. "Chcel som byť ale predtým s tebou." Zatrel mi z líca slzu a pobozkal ma na čelo.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 mymuffins mymuffins | 18. září 2012 v 21:54 | Reagovat

Ahoj!
Vzhledem k tomu, že máš supr blog, určitě budeš mít i kreativní nápady. Máš ráda sladké nebo i slané dobroty? Míváš někdy nápady na nejrůznější kombinace chutí a nemáš možnost je realizovat? Já jsem momentálně přesný opak. Jestli tě napadá jakákoli kombinace, budu ráda, když mi ji napíšeš tady: http://mymuffins.blog.cz/1208/mate-napad
A když se mi bude líbit, uvidíš na těchto stránkách i jeho realizace.
Měj se hezky a nepřestávej blogovat.
Mm. :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama