2. kapitola

30. září 2012 v 9:14 | mončička |  Škola elementov

2 časť:
S úsmevom na perách som spomínala na svoj prvý deň v škole. Zajtra idem na ďalší školský rok. Už idem do tretiaku! Zo spomínania ma prebralo hlasné hučanie mobilu. "Nela, kde toľko trčíš?!" Vrieskal do mobilu Sabrínin hlas. No jasné, Sabrína. Zapla som počítač a prihlásila sa na skype. Boli tam už všetci. "No konečne Nela!" Povedali všetci na raz.
"Kto sa teší? Zajtra sa ide do školy!" Povedala Bonnie natešene. Výsledkom bolo, že som skoro ohluchla, pretože do sluchadiel zahromelo pár hlasných výkrikov: Nie! Od ľaku som spadla zo stoličky a všetci sa začali smiať. Vyplazila som im jazyk a vypla som skype. Pobalila som si veci a vošla na chodbu. Už ma tam čakal môj krstný. "Ahoj, odvezieš ma na nádražie?"
"Áno zlatko, poď." Nastúpila som do auta a prezerala som si dráhu. Keď sme prišli nemohla som sa vynadívať na ten vlak. Školský vlak som ešte nevidela ale vyzeral tak... staro? Nie to nie, vyzeral staro ale pôsobil novo. No... no čo už, v našom svete je divné snáď úplne všetko. "Nela, tu sme!" Počula som zakričať Sabrínu
"Ahoj krstný, odchádzam a nezabudni mi napísať aspoň tucet listou." Dala som mu rýchlo pusu. Tašku som nadvihovala pomocou vzduchu a došla som ku svojim kamarátom.
"A Nela, keď bude zima tak maj čiapku." Zakričal na mňa môj ustráchaný krstný.
"Áno, jasné!" Povedala som s úsmevom.
"A vieš, že nemáš používať kúzla!" Povedal a ukázal na môj nadnášajúco sa vak. Previnilo som sa naňho usmiala a on sa rozosmial. Pozerala som ako odchádza a potom sa pozrela na svojich nových kamarátov: "Prekvapenie!" Povedali mi naraz a Adrian na mňa vylial vodu.
"Ty!" Vyprskla som vodu z nosa a vypľula ju z úst.
"Len pokoj." Upokojoval ma Damen. Zdvihol ruku a vysušil mi oblečenie.
"Ďakujem, som rada, že aspoň ty máš rozum a slušné správanie."
"Ha, a čo za to dostanem?"
"Postačí... pusa na privítanie?"
"Beriem!" A priblížil sa ústami k mojim. Otočila som mu tvár a dala mu pusu na líce.
"Ty si z kláštora?" Na túto jeho nevychovanú poznámku sa všetci začali smiať.
"Nesmej sa!" Povedala som trochu červená. "Z kláštora nie som, ale mám slušné vychovanie na rozdiel od teba!" Všetci sme nastúpili do vlaku a sadli si do kupé. Bola som so Sabrínou, Engi, Bonnie, Adriánom a Damenom. "Sabrína už si dohodla to z tými izbami?"
"Áno, prehovoriť riaditeľa bolo dosť ťažké, zvlášť keď zoberieš do úvahy, že rozdelenie izieb podľa živlov je tu už dobre dlho. Ale keďže sa dopočul, že to bol tvoj nápad súhlasil. V jednej izbe musia byť štyri elementy takže to presne vyšlo." Zatlieskala Sabrína. Áno, presne to vyšlo. Sabrína ovláda zem, ja vzduch, Engi oheň a Bonnie voda. "Hej kočenky aj nám to v celku dobre vyšlo. Ja mám oheň, Oskar má vzduch a môj milovaný malý braček má Vodu!"
"Ja nie som malý!"
"To nič nemení na tom, že som starší."
"Bože! O dve minúty a päť sekúnd!"
"Chalani!" Okríkli sme ich zborovo.
"Počuj Nela, ten chlap čo ťa sem doviezol je tvoj otec?" Spýtala sa ma zrazu Bonnie. Zamrzla som. Nie... nie, NIE! Slzy nie! "Nie, krstný no... ospravedlňte ma." Povedala som rýchlo a narýchlo som vyšla z kupé. Vrazila som na záchod a tam sa to spustilo. Už dlho som v sebe dusila všetky pocity ale dnes som to už nevydržala, dnes už... asi je čas na to aby som si priznala ako veľmi mi moji rodičia chýbajú. Veď len pred troma dňami vlastne zomrel aj otec. Spravil samovraždu, nezvládol niesť svoju závislosť od metanfetamínu. Smutne som si povzdychla. Vyrušilo ma zaklopanie na záchodové dvere. "Obsadené." Povedala som chrapľavo ale dotyčný to odignoroval a vrazil do dverí.
"Neli, si okej?"
Udivene som sa pozrela na Adriána. "Načo si sem došiel?"
"Báli sme sa o tebe, prečo vždy keď narážame na tvoju minulosť zdupkáš, hm?"
"Pretože to... pretože to bolí." A rozplakala som sa na novo. Momentálne som so vôbec neuvedomovala, že práve teraz pred niekým ukazujem svoju zraniteľnosť= minulosť. "Prečo to tak strašne bolí?"
Adrian ma tíšivo objal a nechal ma zamokriť mu tričko slanou vodou. "No tak Neli, povedz mi čo sa deje, dôveruj mi, okej?"
"Ale keď to strašne bolí!"
"Len kľud." Povedal mi ukludňujúco a tíšivo ma hladil po hlave a chrbáte.
"Prečo tá bolesť neprestáva?" Bolo mi jasné, že nemá najmenšie potuchy o čom to trepem ale ja som už raz taká.
"Povedz mi to Nela... hm? Možno ti to pomôže."
"A v čom mi to ako má pomôcť?" Spýtala som sa zúfalo.
"Nela prestaň, už od začiatku ide vidieť, že ťa niečo trápi. Cítiť to, niekedy cítim prítomnosť slanej vody, hlavne pri tebe. Takže v sebe dusíš slzy, tak mi nehovor, že ti nič nie je. Celé leto som nad tebou uvažoval ale na nič som neprišiel. Riaditeľ ťa má v úcte, pretože inak by to rozhodnutie o delení izieb neschválil a ty to vieš, si z Paríža, mala si súkromných učiteľov mágie. Toto som ešte nikde nevidel, nehovor mi, že ti nič nie je. Vôbec to nedáva zmysel. Na čo si minulý rok prišla na dva dni? Prečo teraz nemáš už súkromných učiteľov, čo sa stalo? Čo sa stalo tebe?!"
Celú dobu sa mi podarilo držať svoju nehybnú masku. "Skončil si?"
"Prečo mi neveríš?" Dostal zo seba po chvíli.
"Nie je to tak, že by som ti neverila Adrián je to skôr celé o tom, že... že sa bojím..."
"Čoho?"
"Nepochopenia." Vydýchla som.
"Nela, možno to nepochopím, možno ti nebudem môcť, alebo vedieť pomôcť, ale keď sa vyrozprávaš tak to vždy, počúvaj ma, vždy pomôže."
"Lenže mne nie! Ja sa vyrozprávam svojmu plyšovému macovi a bude pokoj."
"Nela!" Jeho hlas znel už pekne nahnevane.
"Ja o tom nechcem hovoriť a ty sám si mi raz hovoril, že ma nebudeš do ničoho nútiť!" Vybalila som naňho poslednú vec čo mi napadla. Na to už nič nepovedal. Jeho vôňa ma upokojovala a pevné objatie mi dodávalo pocit bezpečia, ktorý ma postupom času aj uspal.
Pocítila som ako ma niečie ruky niesli a potom položili na... asi to bola drevená lavička. Oči som nechala ešte stále zatvorené, bola som veľmi unavená. "Zistil si čo jej je?" To bol Damen. Odpoveď neprichádzala, takže som usúdila, že Adrián len pokrútil hlavou. Niečie prsty mi prechádzali po lícnych kostiach a zastavili sa v mojich vlasoch. Moja zvedavosť na to kto si to dovoľuje rástla a tak som pomaly otvorila oči. "Nela," Vydýchol Adrian úľavou.
"Čo, bola som mimo dve minúty a už som ti stihla chýbať?" Pokúsila som sa žartovať a na tú udalosť s mojim plačom čo najrýchlejšie zabudnúť.
"Oprava, spala si celý zvyšok cesty a odmietla si Adriána pustiť čo i len na krok." Oznámila mi Sabrína a dusila v sebe smiech.
"Čože?!" Tak toto bol šok. Ja som sa zbláznila, zbláznila som sa. Ja krava, krava, krava, KRAVA! "Kde to vlastne sme?" Spýtala som sa po chvíli keď som už uznala, že som si nadávala dosť.
"Už sme na škole, mali by sme si švihnúť aby sme dobehli ostatných."
"Ako že dobehli ostatných?" No a skoro som skolabovala. Bola som na malej loďke, dobre asi nikto nevie o mojej supernej fóbii z malých lodiek ale aj tak som mala chuť okamžite vyskočiť. "Preboha, prečo som na loďke?" Dostala som zo seba.
"No, potrebujeme sa dostať do školy, pozri ako ďaleko sú už ostatí." Pozrela som sa. Boli sme strašne pozadu a ja som už skoro odpadávala.
"Veď, veď čo ak sa stratíme pre boha poďme, poďme!" Ja viem. Je to trápne ale keď ja som schopná urobiť čokoľvek len aby som vystúpila z tejto loďky a ak si predstavím, že sa v tomto... mori alebo čo to je, stratím chytá ma teda poriadna panika!
"Pokoj Nela, nestratíme s...."
"Nehovor na mňa!" Povedala som v plnom prúde paniky. Rýchlo som popohnala vietor aby sme išli rýchlejšie a išli sme teda o dosť rýchlejšie.
"Nela, len sa upokoj, nestratíme sa, ideme tadeto samy už tretí krát, tak sa upokoj."
"Adriáán! Ja sa zbláznim." Sadla som na loďku a snažila byť pokojná, jednoducho nevyvádzať.
"Pozri už sme skoro tam, ale prosím ťa upokoj ten vietor pretože sa prevrátime."
"ČOŽE?!" A búrka začala naozaj dostávať grády.
"No, že ak neprestaneš hysterčiť tak sa okúpeš v ľadovej vode." Dobre, tak som sa zhlboka nadýchla a vydýchla. Fajn, už mi je lepšie.
"Keď prídeme tak by sme mali prísť už v uniformách." Podotkol Damen. Pozrela som sa na jeho uniformu a na moje oblečenie. No tak to sa veľmi na uniformu nepodobalo.
"A čo mám ako teraz robiť?!"
"A čo takto sa prezliecť?" Navrhol Oskar a podal mi moju uniformu.
"Tu?!"
"No, nemáš veľmi na výber." Podotkla Sabrína.
"Vous faites agrément?!" Ani som si neuvedomila, že som začala rozprávať po francúzky.
"Prepáč, ale čo?" Spýtal sa ma Adrian.
"Neprovokuj!" Už som pomaly kričala.
"Veď ak to pomôže tak sa otočíme..." Začal Damen.
"Jasné, akoby som tomu verila."
"Ale no tak, nie sme zase až taký úchyli." Povedal Adrian.
"Presne a keby tak, tak Bonnie, Sabrína a Engi môžu dať pozor aby sme nenakúkali." Ponúkol mi riešenie Oskar.
"Tak... tak dobre."

Vstúpili sme do školy. Pripadala som si ako v Herry Potter jedna, lenže toto nebola rozprávka. Pomaličky ale isto som sa začala triasť od nervozity. No jo, som blázon ale tak čo už so mnou? Hodiť ma do cvok hausu asi nepostačí takže asi tak... Vstúpili sme do hlavnej sály. Všetko bolo vyzdobené erbmi štyroch elementov. V miestnosti boli dlhé drevené stoly a na konci sedeli učitelia za stolom, kde uprostred sedel riaditeľ školy. Má už okolo deväťdesiatky ale je to stále najlepší vzduchár akého poznám. Postavil sa k... no asi je to nejaký pult a všetci stíchli. "Vítam vás na novom školskom roku, vítam nových žiakov prvého ročníka a... taktiež novú žiačku tretieho ročníka." Všetka pozornosť sa obrátila na mňa a ja som už naozaj nevedela čo robiť. "Nela je u nás veľmi vážený hosť, ktorý sa rozhodol doštudovať na našej škole." Prebodla som riaditeľa pohľadom. Výslovne som ho žiadala aby o mne nič nehovoril ostatným. Riaditeľ zmĺkol a ospravedlňujúco sa na mňa usmial. Vyčarila som úsmev a dala mu pokyn nech pokračuje v uvítacom prednese. "Tak, pravidlá všetci poznáte, takže myslím, že už netreba nič dodávať a poďme jesť!" Tak takýto nediplomatický záver som teda nečakala. Jedlo prilietlo na stôl a všetci začali pahltne jesť.
"To ako myslel tým, že si pre nás pocta vážne?" spýtala sa ma jedna vzduchárka pri jedle. Žial, nemohla som byť so svojimi priateľmi, pretože sme sedeli podla živlov. Štyri veľké stoly a v každom sedel iný živel. Pomocou vzduchu som si prisunula jedlo a jedno dievčatko na mňa očarene pozeralo. No, ona vlastne mala už pätnásť, je prváčka ale pôsobila na mňa tak decky. "Veď toto je za- zakázane." Ledva zo seba vykoktala.
"Možno pre teba." Zašepla som a jedla ďalej. Snažila som sa ignorovať všetky tie ohromené pohlady, ktoré počuli moju odpoveď. Ja viem, znela som ako namyslená hus, ale tak ma to učili.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 sissa sissa | 2. října 2012 v 15:54 | Reagovat

waw rýchlo ďalšiu prosím

2 selena78 selena78 | 4. října 2012 v 20:26 | Reagovat

rychle další

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama