1. kapitola

23. září 2012 v 22:31 | mončička |  Škola elementov

ŠKOLA ELEMENTOV

Triasla som sa ako osika. "Len pokoj." Povedal mi môj triedny učiteľ. Postrčil ma trochu k dverám a otvoril ich. "Žiaci," Povedal potichu ale autoritatívne. Všetci stíchli a upreli svoje oči na mňa. Odolávala som silnému nutkaniu zdupkať preč. No tak Nela, nerob z toho drámu, tento ročník začal len pred rokom a ty nie si zase až tak pozadu. No tak, veď som prišla len na posledné dva dni tohto školského roku. Snažila som upokojiť sama seba ale keď som videla tie oči, ktoré sa do mňa zabodávali neverila som si ani slovo. "Toto je nová žiačka našej inštitúcie Nela Lumière takže poprosil by som vás aby niekto z vás Nele vysvetlil nové učivo a aby jej to tu poriadne poukazoval, kto sa hlási?" Jasné, že sa nikto neprihlásil ale aj tak som si želala aby niekto zdvihol ruku a povedal: Ahoj Nela, teší ma, dúfam, že budem priatelia, poď, poukazujem ti to tu. Jasné, to môžem len snívať.
"No dobre, tak ja teda niekoho vyberiem..."
"A prečo si to tu vlastne neprezrie sama, čo je snáď nejako mentálne poškodená alebo čo?" Vypukol ohromný smiech a potom sa stalo niečo čo som nečakala. "Saske, sklapni! Pokiaľ viem tak to ty si včera spadol na hlavu nie ona!" Prezrela som si to dievča, ktoré sa ma zastalo. Malo hnedé vlasy, ktoré mali mierny otieň ryšavej a fialové oči, mala šošovky, pretože ani u nás nie je normálne mať takéto oči prirodzene. Vlasy mala ale poriadne strapaté a kučery sa jej motali do tváre. "Ahoj, ja som Sabrína, keď chceš, tak ja ti to tu poukazujem." Neisto som sa na ňu usmiala. Naozaj pôsobila ako čarodejnica. Išiel z nej strach ale sršala z nej pohoda.
"čau, ja som Nela."
So smiechom v očiach sa na mňa pozrela. "Ja viem, veď učiteľ povedal a ja nemám pocit, že mám problém s ušami." Tiež som sa zasmiala nad mojou jemnou demenciou a išla som za ňou. Zaviedla ma do jedálne. "Po dlhej dobe konečne obed!" Postavila som sa s ňou do radu. "Ahoj Marina!" Pozdravila Sabrína kuchárku.
"Á, moja obľúbená zákazníčka konečne dorazila, ťažký deň?"
"Ani mi nespomínaj, z anatómie som dostala päť." Vzdychla si.
"To pri tebe nie je žiadna novinka."
"Ja viem," Povzdychla si a potom opäť vybuchla. "Ale keď to je taká nuda!"
"Keby si chcela tak ja by som ťa mohla doučovať." Zamyslela som sa.
"Vážne?! Ty vieš anatómiu?!"
"No minulý rok som mala jednotku tak by som ti možno vedela po..." "Jéé! Ďakujem ti sto krát! Ty mi pomôžeš aby som neprepadla!"
"Hej, vy dve lezby ja sa chcem už najesť!" Sabrína sa naježila a pozrela tím smerom. Bol tam aj ten Saske.
"Teplá je akurát tak tvoja mama!" Zakričala mu naspäť.
"Čo si to povedala o mojej mame?!" Zrúkol na ňu a ruky mal v plameňoch. Ahá, tak tento ovláda oheň. "Počul si!" Sabrína úplne ignorovala to, že sa jej práve podarilo naštvať užívateľa ohňa. Potom ma však napadlo, že je asi užívateľka vody ked sa ho vôbec nebojí. Saske po nej hodil jednu ohnivú gulu. Sabrína sa len tak- tak stihla uhnúť. Moje zdesenie sa však vystupňovalo ked som zistila, že jej živel je zem. Rýchlo som sa pred ňu postavila a odoberala som vzduch z okolia gúľ. A keďže gule nemali čo dýchať zahasili sa. Saske sa ešte viac rozzúril a hodil ďalšie gule, ale tento krát boli namierené na mňa. Automaticky som urobila mlynské kolo tak ako ma to učil súkromný učiteľ a tým som mu uhla. Celé táto šarapata skončila ked do jedálne vošiel náš triedny. "Čo sa tu zase deje, mládež?!" Previnilo som sa naňho pozrela a dokonca sa mi podarilo vyčariť vystrašený výraz."Pán učiteľ, Saske nás napadol a ešte nám veľmi hrubo nadáva."
"Ó, slečna Nela, prepáčte, ja viem, že ste zvyknutá na slušné a kultúrne správanie, veľmi sa vám ospravedlňujem, Saske okamžite do riaditeľne!" Saske na mňa neveriacky zazeral a potom poslušne nasledoval učiteľa.
"Ty si..."
"Zariadila aby vypadol do riaditeľne." Dokončila som za ňu.
"Páni! Si prvá, ktorej napadlo udusiť jeho plamene." Neisto som sa na ňu usmiala. "Chudáčik, normálne mi ho začína byť ľúto." Priznala.
Vytreštila som na ňu oči. "To myslíš vážne?! Je ti ľúto toho buzeranta, čo nás pred chvíľou nazval homosexuálkami?!" Spýtala som sa jej na oko urazene, na oko naštvane.
"Máš pravdu, nie je mi ho ľúto." Povedala mi, keď už sme si sadli a začali sa hrabať v jedle.
"Veď preto, by som ti inak ublížila!" Povedala som so smiechom a odkúsla som z jablka. "Vážne, ty by si mi ublížila?" Spýtala sa ma a jablko v mojich ústach začalo hniť. Okamžite som ho vypľula a zapila som pachuť vodou. "Fúj, tak to bolo nechutné, ale skláňam poklonu."
"Ďakujem." Povedala mi a úprimne sa na mňa usmiala.
"Tak ako Sabrína, ako ti išla Anatómia?"
"TY!" Vykríkla Sabrína a vo výraze tvári mala odraz vraha. Naozaj som mala pocit, že mu ublíži. Jedlo z mojej tácky sa zdvihlo a všetko pristálo na jeho tričku. "Sabrína." Všimla som si, že dvôraznil slabiku: "rí" asi tiež nie je španiel. "Ukáž, dám to z teba dole." Ponúklo sa dievča vedľa neho. V jej rukách sa začala tvoriť mala vodná gulička. "Veď počkaj, iba mu to rozmažeš a potom to tričko môže rovno vyhodiť." Samotnú ma prekvapilo, že som sa ozvala ale teraz sa s tým už nič nedá robiť. Začala som sa sústrediť na okolitý vzduch a pomali som vzduch stláčala medzi tričko a rozpleštené jedlo. Až sa mi to nakoniec podarilo a tričko vyzeralo ako nové. "Ďakujem." Poďakoval sa mi slušne. Silno som sa usmiala a odvrátila pohľad. Bože, ten je ale pekný. Pomyslela som si v duchu. Prenikavé zelené oči a čierne havranie vlasy. Kokos, mal talianske črty tváre a, a, a... bože! No skvelé Nela, ty tomu dávaš, si na škole sotva pol hodinu a už sa stihneš do niekoho rachnúť! Opäť ku mne prehovorilo to moje rozumnejšie ja. Pozrela som sa na jeho amulet živla. Ovládal vodu. Čiže vodnár. "Ahojte!" Začala som postupom času panikáriť. Prišlo pár ľudí k nám ku stolu. "Oskar!" Vykríkla Sabrína. "Bože, už si v poriadku, áno?!"
"Ano Sabri, som v úplnom poriadku, len ma ešte stále trochu bolí hlava."
"Nevedia kto to urobil, však?" Oskar len pokrčil plecami. "A toto je kto?" Spýtali sa Sabríny zborovo dvaja chalani. Jeden bol ten, ktorému som vyčistila tričko a ešte jeden. Vyzeral takmer na vlas rovnako, lenže jeho oči boli čierne ako noc. No krku sa mu leskol element ohňa. Ohromene som naňho zízala. Počula som, že ohne sú vždy len skaza a ostatné živly ho nemôžu vystáť, no asi to nie je tak úplne pravda aj ked Saske je pekný idiot. "Toto je Nela. Nela toto je Damen a Adrian." Predstavila mi dvoch neznámych.
"Teší ma." Povedal mi... skoro až... zvodným hlasom? Nie, to sa mi určite iba zdalo.
"Potom toto je Bonnie." Ukázala na vodnárku, ktorá chcela vtedy pomôcť Adriánovi. "A toto je Oskar, nedávno ho napodol... asi to bol oheň, nie?"
"No dovoľ!" Povedalo dievča, ktoré práve prichádzalo. "Ahoj, som Angela."
"Tak nič v zlom. Ale vy dvaja ste asi jediní kto ma za živel oheň a ste normálny!" "Ty nie si odtiaľto, však?" Spýtala sa ma Engi. (Endží)
"To ide až tak vidieť? Nie, som z Francúzska." Oznámila som im.
"Ale tam nie je žiadna škola elementov." Poznamenala udivene Bonnie. "Mala som súkromného učiteľa." Povedala som pravdu, síce som mala nacvičenú lož... no čo no...
"Páni! A čo ťa donútilo prísť do tejto diery?" Povedala mi zo smiechom. Úsmev mi zmrzol na tvári. "Neboj sa, nie je to tu zas až také hrozné." Upokojovala ma, keď si všimla tú zmenu môjho výrazu. "Hej Nely, si v poriadku?" Spýtala sa ma Sabrína. Stisla som oči a nedovolila som slzám prejsť ďalej. "Áno som, ja len... nechcem sa o tom rozprávať." Že ja blbá som nepovedala, že som z Ameriky. Tam je tiež škola elementov. A teraz im mám ako vysvetliť, že maminka zomrela a ocko je na tom až tak zle, že začal brať drogy? "Dobre, tak ťa nebudeme nútiť." Potlapkal ma po chrbte upokojujúco Adrian.
"Ďakujem..." Zašepkala som.
Sabríne bola asi celá téma nepríjemná a tak šikovne zmenila tému. "Počúvajte ľuďa! Už viem ako na budúci rok neprepadnem z Anatómie!" Damen a Adrian sa nahlas rozosmiali a takmer sa zadusili jedlom. Stavila by som sa, že za to môže Sabrína. "No? A ako?" Dostal zo seba Adrian. "Vieš čo?!" Vybuchla Sabrína. Ale potom sa zrazu upokojila. "Vieš ja budem mať súkromného doučovateľa, ktorý ma Anatómiu za jedna."
"Tomu neverím, veď tu na nikomu z Anatómie jednotka nevychádza!" Opanoval jej Damen.
"Že nie?" Ozvala som sa.
"Čože?!" Vypliešťali na mňa dvojčatá oči. "Ty vieš Anatómiu za jedna?!" Bola fakt sranda počúvať ich ako dokážu naraz uvažovať a rozprávať. Len som pokrčila plecami.
"To ako vážne?" Spýtala sa ma Bonnie. "A to bez ťahákov alebo tak?" "Počuj za koho ma máš, ja som ťahák v ruke v živote nemala, teda raz ale to som ho zabavovala."
"Budeš ma doučovať?" Vyhŕkli zo seba všetci na raz a potom zazvonilo. "Sorry ľuďa ale táto doučovateľka je už zadaná, možno nabudúce." Povedala Sabrína a s týmito slovami sme odchádzali od stolu. "Mne by nevadilo ich doučovať."
"To si iba myslíš." Zašomrala Sabrína. "Po čase by ťa Damen s Adriánom tak vycicali ich demenciou, že by z mojej doučovateľky zostala len kostra." Zasmiala som sa. Čo vlastne všetci majú proti anatómii, ja ju mám napríklad celkom rada. "Sabrína ukážeš mi kde mám izbu?"
"Áno, jasné!" Sabrína mi ukázala kde mám izbu lenže potom sa zastavila. "Máš izbu sama." Dostala zo seba pridusene. "Áno, poprosila som či by to nešlo na túto jednu noc a potom na budúci rok by som mala izbu s niekým koho by som už aspoň ako tak poznala."
"Lenže ty nepoznáš žiadnu vzduchárku."
"No a?" Nerozumela som jej.
"To a! Táto škola je sto rokov za opicami. Chlapci a dievčatá majú oddelené internáty a..."
"No a? Veď to je normálne nie? Ale veď napríklad s tebou alebo s Bonnie by som možno mohla..."
"Nie tak to teda nemohla!" Prekvapene som zažmurkala a potláčala som slzy. Jasné, čo som si myslela, na doučovanie som dobrá ale len na doučovonie... "No tak dobre, ja som si mys... ale veď to je jedno!" Opäť som okolo seba postavila múr bez emócii a otočila som sa jej chrbtom s úmyslom vojsť do mojej izby. Asi poviem riaditeľovi, že chcem mať izbu sama aj na ďalší školský rok. "Ale nie, počkaj Nela, ja som to tak nemyslela ale je to zakázané." Začudovane som sa na nu pozerala. "No, nenechala si ma dohovoriť, sme síce rozdelený podľa pohlavia ale aj podľa živlov. V izbe môžeš byť iba s dievčaťom, ktoré využíva vzduch." Ahá! "Za iných okolností by som s tebou bola strašne rada v jednej izbe ale nejde to." Povedala ospravedlňujúco. "A kto vraví, že to nejde?" Spýtala som sa s diabolských úsmevom a v hlave sa mi snoval plán...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 sissa sissa | 29. září 2012 v 9:49 | Reagovat

PROSíM DAJ ďALšIU KAPITOLU

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama