Září 2012

2. kapitola

30. září 2012 v 9:14 | mončička |  Škola elementov

2 časť:
S úsmevom na perách som spomínala na svoj prvý deň v škole. Zajtra idem na ďalší školský rok. Už idem do tretiaku! Zo spomínania ma prebralo hlasné hučanie mobilu. "Nela, kde toľko trčíš?!" Vrieskal do mobilu Sabrínin hlas. No jasné, Sabrína. Zapla som počítač a prihlásila sa na skype. Boli tam už všetci. "No konečne Nela!" Povedali všetci na raz.
"Kto sa teší? Zajtra sa ide do školy!" Povedala Bonnie natešene. Výsledkom bolo, že som skoro ohluchla, pretože do sluchadiel zahromelo pár hlasných výkrikov: Nie! Od ľaku som spadla zo stoličky a všetci sa začali smiať. Vyplazila som im jazyk a vypla som skype. Pobalila som si veci a vošla na chodbu. Už ma tam čakal môj krstný. "Ahoj, odvezieš ma na nádražie?"
"Áno zlatko, poď." Nastúpila som do auta a prezerala som si dráhu. Keď sme prišli nemohla som sa vynadívať na ten vlak. Školský vlak som ešte nevidela ale vyzeral tak... staro? Nie to nie, vyzeral staro ale pôsobil novo. No... no čo už, v našom svete je divné snáď úplne všetko. "Nela, tu sme!" Počula som zakričať Sabrínu
"Ahoj krstný, odchádzam a nezabudni mi napísať aspoň tucet listou." Dala som mu rýchlo pusu. Tašku som nadvihovala pomocou vzduchu a došla som ku svojim kamarátom.
"A Nela, keď bude zima tak maj čiapku." Zakričal na mňa môj ustráchaný krstný.
"Áno, jasné!" Povedala som s úsmevom.
"A vieš, že nemáš používať kúzla!" Povedal a ukázal na môj nadnášajúco sa vak. Previnilo som sa naňho usmiala a on sa rozosmial. Pozerala som ako odchádza a potom sa pozrela na svojich nových kamarátov: "Prekvapenie!" Povedali mi naraz a Adrian na mňa vylial vodu.
"Ty!" Vyprskla som vodu z nosa a vypľula ju z úst.
"Len pokoj." Upokojoval ma Damen. Zdvihol ruku a vysušil mi oblečenie.
"Ďakujem, som rada, že aspoň ty máš rozum a slušné správanie."
"Ha, a čo za to dostanem?"
"Postačí... pusa na privítanie?"
"Beriem!" A priblížil sa ústami k mojim. Otočila som mu tvár a dala mu pusu na líce.
"Ty si z kláštora?" Na túto jeho nevychovanú poznámku sa všetci začali smiať.
"Nesmej sa!" Povedala som trochu červená. "Z kláštora nie som, ale mám slušné vychovanie na rozdiel od teba!" Všetci sme nastúpili do vlaku a sadli si do kupé. Bola som so Sabrínou, Engi, Bonnie, Adriánom a Damenom. "Sabrína už si dohodla to z tými izbami?"
"Áno, prehovoriť riaditeľa bolo dosť ťažké, zvlášť keď zoberieš do úvahy, že rozdelenie izieb podľa živlov je tu už dobre dlho. Ale keďže sa dopočul, že to bol tvoj nápad súhlasil. V jednej izbe musia byť štyri elementy takže to presne vyšlo." Zatlieskala Sabrína. Áno, presne to vyšlo. Sabrína ovláda zem, ja vzduch, Engi oheň a Bonnie voda. "Hej kočenky aj nám to v celku dobre vyšlo. Ja mám oheň, Oskar má vzduch a môj milovaný malý braček má Vodu!"
"Ja nie som malý!"
"To nič nemení na tom, že som starší."
"Bože! O dve minúty a päť sekúnd!"
"Chalani!" Okríkli sme ich zborovo.
"Počuj Nela, ten chlap čo ťa sem doviezol je tvoj otec?" Spýtala sa ma zrazu Bonnie. Zamrzla som. Nie... nie, NIE! Slzy nie! "Nie, krstný no... ospravedlňte ma." Povedala som rýchlo a narýchlo som vyšla z kupé. Vrazila som na záchod a tam sa to spustilo. Už dlho som v sebe dusila všetky pocity ale dnes som to už nevydržala, dnes už... asi je čas na to aby som si priznala ako veľmi mi moji rodičia chýbajú. Veď len pred troma dňami vlastne zomrel aj otec. Spravil samovraždu, nezvládol niesť svoju závislosť od metanfetamínu. Smutne som si povzdychla. Vyrušilo ma zaklopanie na záchodové dvere. "Obsadené." Povedala som chrapľavo ale dotyčný to odignoroval a vrazil do dverí.
"Neli, si okej?"
Udivene som sa pozrela na Adriána. "Načo si sem došiel?"
"Báli sme sa o tebe, prečo vždy keď narážame na tvoju minulosť zdupkáš, hm?"
"Pretože to... pretože to bolí." A rozplakala som sa na novo. Momentálne som so vôbec neuvedomovala, že práve teraz pred niekým ukazujem svoju zraniteľnosť= minulosť. "Prečo to tak strašne bolí?"
Adrian ma tíšivo objal a nechal ma zamokriť mu tričko slanou vodou. "No tak Neli, povedz mi čo sa deje, dôveruj mi, okej?"
"Ale keď to strašne bolí!"
"Len kľud." Povedal mi ukludňujúco a tíšivo ma hladil po hlave a chrbáte.
"Prečo tá bolesť neprestáva?" Bolo mi jasné, že nemá najmenšie potuchy o čom to trepem ale ja som už raz taká.
"Povedz mi to Nela... hm? Možno ti to pomôže."
"A v čom mi to ako má pomôcť?" Spýtala som sa zúfalo.
"Nela prestaň, už od začiatku ide vidieť, že ťa niečo trápi. Cítiť to, niekedy cítim prítomnosť slanej vody, hlavne pri tebe. Takže v sebe dusíš slzy, tak mi nehovor, že ti nič nie je. Celé leto som nad tebou uvažoval ale na nič som neprišiel. Riaditeľ ťa má v úcte, pretože inak by to rozhodnutie o delení izieb neschválil a ty to vieš, si z Paríža, mala si súkromných učiteľov mágie. Toto som ešte nikde nevidel, nehovor mi, že ti nič nie je. Vôbec to nedáva zmysel. Na čo si minulý rok prišla na dva dni? Prečo teraz nemáš už súkromných učiteľov, čo sa stalo? Čo sa stalo tebe?!"
Celú dobu sa mi podarilo držať svoju nehybnú masku. "Skončil si?"
"Prečo mi neveríš?" Dostal zo seba po chvíli.
"Nie je to tak, že by som ti neverila Adrián je to skôr celé o tom, že... že sa bojím..."
"Čoho?"
"Nepochopenia." Vydýchla som.
"Nela, možno to nepochopím, možno ti nebudem môcť, alebo vedieť pomôcť, ale keď sa vyrozprávaš tak to vždy, počúvaj ma, vždy pomôže."
"Lenže mne nie! Ja sa vyrozprávam svojmu plyšovému macovi a bude pokoj."
"Nela!" Jeho hlas znel už pekne nahnevane.
"Ja o tom nechcem hovoriť a ty sám si mi raz hovoril, že ma nebudeš do ničoho nútiť!" Vybalila som naňho poslednú vec čo mi napadla. Na to už nič nepovedal. Jeho vôňa ma upokojovala a pevné objatie mi dodávalo pocit bezpečia, ktorý ma postupom času aj uspal.
Pocítila som ako ma niečie ruky niesli a potom položili na... asi to bola drevená lavička. Oči som nechala ešte stále zatvorené, bola som veľmi unavená. "Zistil si čo jej je?" To bol Damen. Odpoveď neprichádzala, takže som usúdila, že Adrián len pokrútil hlavou. Niečie prsty mi prechádzali po lícnych kostiach a zastavili sa v mojich vlasoch. Moja zvedavosť na to kto si to dovoľuje rástla a tak som pomaly otvorila oči. "Nela," Vydýchol Adrian úľavou.
"Čo, bola som mimo dve minúty a už som ti stihla chýbať?" Pokúsila som sa žartovať a na tú udalosť s mojim plačom čo najrýchlejšie zabudnúť.
"Oprava, spala si celý zvyšok cesty a odmietla si Adriána pustiť čo i len na krok." Oznámila mi Sabrína a dusila v sebe smiech.
"Čože?!" Tak toto bol šok. Ja som sa zbláznila, zbláznila som sa. Ja krava, krava, krava, KRAVA! "Kde to vlastne sme?" Spýtala som sa po chvíli keď som už uznala, že som si nadávala dosť.
"Už sme na škole, mali by sme si švihnúť aby sme dobehli ostatných."
"Ako že dobehli ostatných?" No a skoro som skolabovala. Bola som na malej loďke, dobre asi nikto nevie o mojej supernej fóbii z malých lodiek ale aj tak som mala chuť okamžite vyskočiť. "Preboha, prečo som na loďke?" Dostala som zo seba.
"No, potrebujeme sa dostať do školy, pozri ako ďaleko sú už ostatí." Pozrela som sa. Boli sme strašne pozadu a ja som už skoro odpadávala.
"Veď, veď čo ak sa stratíme pre boha poďme, poďme!" Ja viem. Je to trápne ale keď ja som schopná urobiť čokoľvek len aby som vystúpila z tejto loďky a ak si predstavím, že sa v tomto... mori alebo čo to je, stratím chytá ma teda poriadna panika!
"Pokoj Nela, nestratíme s...."
"Nehovor na mňa!" Povedala som v plnom prúde paniky. Rýchlo som popohnala vietor aby sme išli rýchlejšie a išli sme teda o dosť rýchlejšie.
"Nela, len sa upokoj, nestratíme sa, ideme tadeto samy už tretí krát, tak sa upokoj."
"Adriáán! Ja sa zbláznim." Sadla som na loďku a snažila byť pokojná, jednoducho nevyvádzať.
"Pozri už sme skoro tam, ale prosím ťa upokoj ten vietor pretože sa prevrátime."
"ČOŽE?!" A búrka začala naozaj dostávať grády.
"No, že ak neprestaneš hysterčiť tak sa okúpeš v ľadovej vode." Dobre, tak som sa zhlboka nadýchla a vydýchla. Fajn, už mi je lepšie.
"Keď prídeme tak by sme mali prísť už v uniformách." Podotkol Damen. Pozrela som sa na jeho uniformu a na moje oblečenie. No tak to sa veľmi na uniformu nepodobalo.
"A čo mám ako teraz robiť?!"
"A čo takto sa prezliecť?" Navrhol Oskar a podal mi moju uniformu.
"Tu?!"
"No, nemáš veľmi na výber." Podotkla Sabrína.
"Vous faites agrément?!" Ani som si neuvedomila, že som začala rozprávať po francúzky.
"Prepáč, ale čo?" Spýtal sa ma Adrian.
"Neprovokuj!" Už som pomaly kričala.
"Veď ak to pomôže tak sa otočíme..." Začal Damen.
"Jasné, akoby som tomu verila."
"Ale no tak, nie sme zase až taký úchyli." Povedal Adrian.
"Presne a keby tak, tak Bonnie, Sabrína a Engi môžu dať pozor aby sme nenakúkali." Ponúkol mi riešenie Oskar.
"Tak... tak dobre."

Vstúpili sme do školy. Pripadala som si ako v Herry Potter jedna, lenže toto nebola rozprávka. Pomaličky ale isto som sa začala triasť od nervozity. No jo, som blázon ale tak čo už so mnou? Hodiť ma do cvok hausu asi nepostačí takže asi tak... Vstúpili sme do hlavnej sály. Všetko bolo vyzdobené erbmi štyroch elementov. V miestnosti boli dlhé drevené stoly a na konci sedeli učitelia za stolom, kde uprostred sedel riaditeľ školy. Má už okolo deväťdesiatky ale je to stále najlepší vzduchár akého poznám. Postavil sa k... no asi je to nejaký pult a všetci stíchli. "Vítam vás na novom školskom roku, vítam nových žiakov prvého ročníka a... taktiež novú žiačku tretieho ročníka." Všetka pozornosť sa obrátila na mňa a ja som už naozaj nevedela čo robiť. "Nela je u nás veľmi vážený hosť, ktorý sa rozhodol doštudovať na našej škole." Prebodla som riaditeľa pohľadom. Výslovne som ho žiadala aby o mne nič nehovoril ostatným. Riaditeľ zmĺkol a ospravedlňujúco sa na mňa usmial. Vyčarila som úsmev a dala mu pokyn nech pokračuje v uvítacom prednese. "Tak, pravidlá všetci poznáte, takže myslím, že už netreba nič dodávať a poďme jesť!" Tak takýto nediplomatický záver som teda nečakala. Jedlo prilietlo na stôl a všetci začali pahltne jesť.
"To ako myslel tým, že si pre nás pocta vážne?" spýtala sa ma jedna vzduchárka pri jedle. Žial, nemohla som byť so svojimi priateľmi, pretože sme sedeli podla živlov. Štyri veľké stoly a v každom sedel iný živel. Pomocou vzduchu som si prisunula jedlo a jedno dievčatko na mňa očarene pozeralo. No, ona vlastne mala už pätnásť, je prváčka ale pôsobila na mňa tak decky. "Veď toto je za- zakázane." Ledva zo seba vykoktala.
"Možno pre teba." Zašepla som a jedla ďalej. Snažila som sa ignorovať všetky tie ohromené pohlady, ktoré počuli moju odpoveď. Ja viem, znela som ako namyslená hus, ale tak ma to učili.

Neznámi svet blázna- 20.kapitola

28. září 2012 v 22:39 | mončička |  Svet blázna
O päť hodín:
"Pdchádzam, ja fakt odchádzam!" Tešila som sa ako zmyslov zbavená a skočila som Nikolasovi do náručia.
"Okej, veď ja viem, len musiš dýchať, dobre?"
"Prečo by som nedýchala! Vďaka tejto cvokárni mám späť svoje priateľky!" Vytešovala som sa. Niki si odkašlal. "Jasná, a jedného úžasného chalana, ktorý patrí medzi najodvážnejších ľúdí na svete."
"Len preto že som mame dal srdce?"
"Nie, pretože si sa odvážil liečiť ma!" Asi som sa naozaj zbláznila. V dobrom slova zmysle! Tancovala som po ulici, rodičia sa na mne smiali, Nikolasov otec sa na mne smial, Niki sa na mne smial, Lola s Lulu sa na mne smiali a ja? Ja som patrila medzi najštastnejších ľudí na svete. Teraz som šťastná...

O pol roka:
"Samy švihni si!"
"Nikolas! Ako si mám asi švihnúť ha?!"
"Pozri, toho vydavateľa nestihneš!" Ukázal mi hodinky. Vytreštila som oči, schytila ho za ucha a ťahala k dverám.
"Do riťky, veď nestíhame!" Brblala som si popod nos a ognorovala som Nikiho jačanie od bolesti a žobronenie nech ho pustím. Fakt som bola ako na ihlách. Mala som prepísaný svoj prvý denník do elektronickej podoby a chystala som sa ho predložiť vydavateľstvu. Takže áno, uposlúchla som cvokára. Naozaj vlastne neviem prečo mu ešte stále tak hovorím. "Nestíhame Nikolas, ja to cítim v kostiach že nestíhame! Umriem ak to nestihneme! Uvidíš! Porazíma a potom pújdem späť na psychiatrium! Niežeby tam bolo zle, náhodou tam boli chvíle na ktoré nezabudnem." Trepala som piate cez deviate myslieť skôr na to čo sa stalo v tedy medzi mnou a ním než skôr na to ako ma liečili. "Ale fakt sa tam vrátiť nechcem, teda keby si bol môj psychoš tak by som to zobrala ale..."
"Samanta, buď už ticho!" Okríkol ma. "Nemôžem sa sústrediť na šeférovanie!"
"Veď dobre, ale šliapni na to!"
"Nemôže me ísť rýchlejšie Sam a ty to vieš, veď si už robíš vodičák!"
"Bože, šliapni na to ti hovorím!" Jačala som a modlila sa aby som vydavateľa stihla.

"Dobrý deň." Pozdravila som pána Wailsirona. Mala som husiu kožu a fakt, že stres na mňa dopadol až teraz bol fakt neuveriteľný keďže na nervi som bola už predtým. Pán Wailson či ako si prečítal isté časti a so záujmom sa na mňa pozrel. "Je to písané s veľkou otvorenosťou a s dvôrazom na pocity. Aj keď to znie dosť... depresívne." Priznal.
"To ešte len bude depresívne, Meggi bude šťastná až v tretej časti." Meggi tak sme pomenovali mňa ako knižného hrdinu. Je to taký lyrický hrdina. Aj keď je to dosť zvláštne pretože môže byť román lyrický? Keďže je to epický žáner...? No nebudeme zachádzať do literatúrnych detailov na to fakt nemám náladu a ani nervy. Podstatné je že už zase fičím na Narutovi a Nikolas je z toho celý nešťastný a tvrdí že mi to vymýva mozog ale on to snáď nejako prekúsne, no vlastne ani nemá na výber, že? Ozaj, už som spomenula že medzi mojimi rodičmi a mnou už je zase dobre? Neverili by ste ale oni si normálne spomenuli že majú dcéru ktorú majú radi. A ja som si zase spomenula že ich veľmo ľúbim. takže žijem zase v normály. Aj keď z tej školy ma ide poraziť. Normálne som sa začala učiť! Chápete to?! Ja! Ja tá nejlenivejšia osoba na svete sa rozhodla učiť, keď sa nad tým tak zamyslím možnože som lenivejšia než leňochot, kto vie? "Sam? Reaguješ?"
"Jasné, že reagujem! Ako to dopadlo?"
Nikolas na do mnou len enchápavo pokrútil hlavou. "Odsúhlasil to, tebe sa potom asi uvolnili nejaké drgy ktoré ti zostali v tele, lebo si sa začala správať ako totálny blázon. Si si istá že sme ťa neprepustili predčastne?"
"Hej!" Okríkla som ho. "Možno že mi na chvílu šiblo ale to bol len dočastný skrat, teraz som v pohode!"
"Okej, okej! Len ma prosím nebi, dobre?"
"Prečo by som ťa mala zbiť, ja ťa predsa ľúbim!" Povedlaa som odhodlane.
"A keď spomeniem že dnes máš narodeniny a že ti chcem dať darček?" Spýtal sa neisto.
"Čože?!" Zvrieskla som naňho ako zmyslov zbavená a chudáčik Niki sa tak zľakol že pustil na chvíľu volant. "Hovorila som ti že nič nechcem a že..." Môj monológ sa prerušil tým, že som nevedomky otvorila ústa a čumela som na japonskú reštauráciu. "To ako vážne?" Pýtala som sa zasnene.
"To ako vážne." Povedak s úsmevom a vtisol mi bozk na nos.
"Budeš kvôli mne jesť suchi?"
"To ako musím?" Spýtal sa zmučene.
"Mohol by si to aspoň vyskúšať! Vieš aké je to dobré?!"
"Okej, ochutnám to."

"Teraz by sme ešte mali ísť na koncert poranoikov a..." Okamžite som pochopila čo myslí, ale nemali sme to zaplatené, takže smola.
"Za prvé je to skupina the Paranoid a nie skupina paranoikov ako si ty!" Povedala som dusiac v sebe smiech. A za druhe nemáme lístky..." Začala som.
"Že nie?" Vyjavene som čučala na dva lístky.
"Už som ti vravela ako veľmi ťa milujem?"
"Áno, ale v kľude mi to môžeš aj nadalej dokazovať."

O pol roka:
Nemôžem tomu uveriť! Práve som zmaturovala! Ja! A zmaturovala som na výbornú! Ja! A Nikolasovi to tiež vyšlo! A teraz idem podpisovať moju knihu. Mala riadny úspech. Problém bol s názvom ale nakoniec sme vymysleli že séria sa bude volať: Môj tajný krvaví denník! Došlo vám prečo krvaví však? Ak nie tak preto lebo až na túto prvú časť boli zväčša písané mojou krvou. Aké sexistické, čo poviete? No sexistické asi nie je správny výraz, neviem ako by som to mala nazvať podľa vás, hm? Som rada že kniha má taký úspech a prvý diel sa vola: Všetko spočíva v bolesti. Otrasný názov ale na počudovanie sa chytil. Ľudia chcei vedieť čo tým myslím. Tieto zápisi ktoré teraz zaznamenávam vo svojom už pravdepodobne poslednom denníku budú tiež vydané. Ako posledná časť: Koniec utrpenia začína nový život! Respektíve premýšľam aj nad názvom "Neznámi svet blázna" Neviem ako ma taká blbosť napadla ale ten názov sa mi celkom pozdáva, veď ešte uvidím... Asi tak nejako. O stačí už toho zapisovania pretože Niki už žiada moju pozornosť. Takže pápá!

No? Ako sa páčila posledná časť? Dúfam že ste pochopili že táto kniha má byť ako tretia časť tej knižnej sérii. Prajem dobrú noc a dúfam že sa vám poviedka páčila! Smějící se škoda že je už koniec Plačící

Neznámi svet blázna- 19.kapitola

27. září 2012 v 20:38 | mončička |  Svet blázna
"Sexi cvokárom?" Dostala zo seba Lulu po chvíli.
"Sexi cvokárom." Pritakala Lola.
"O čom to vi dve hovoríte?" Ten, ten HLAS! V okamihu som sa posadila a jemne zakolísala nad tou rýchlouťou, čumela som na tú osobu či vidinu či čo to je a nemohla som veriť vlastným očiam. "Takže..."
"Prosím ťa nezačínaj zase s tým že som vidina, dobre?"
"Čo to to podvedomie zase trepe?!"
Niki zastonal. "To nemyslíš vážne!"
Pokrčila som ramenami. "Nemyslím."
"Nie sme na viac?" Spýtala sa Lulu.
"To by som sa nikdy neodvážila tvrdiť, ale povedala si to ty nie ja."
"Bože SAM!" Povedali naraz a vyšli s ordinácie či čo to je.
"Nič po mne nehodíš?" Nadvihla som obočie. "Ani ma od samého jedu nauškrtíš?" Ujisťoval sa.
Zaváhala som. Mala som chuť ho uškrtiť len čo je pravda ale... "A mislela si to vážne keď si povedala, že ma ľúbiš?" Zamrzla som. Dokanca aj mozgové bunky ma na chvíľu zamrzli. Jasné že si pomätám že som to povedala ale, nemám šajnu či som tom myslela vážne. "A- a ty?"
"Pýtal som sa prvý."
"Si ako malý!" Okríkla som ho.
"No a?"
"To a! Mal by si sa správať ako dospelý!"
"Ja ťa mám rád Sam."
"Ako mladšiu sestru alebo ako?"
"Pochybujem, že by som sa niekedy so svojou mladšou sestrou vyspal , síce keby vyzerala ako ty..."
"Uchylák!" Obvinila som ho.
"No dovoľ!"
"Nedovolím Nikolas, Nedovolím!" Zastrájala som sa a on mi zapchal ústa svojimi lahodnými, sladkými perami. Zatlačil ma na lehátku a donútil ma si lahnúť. Páni, bol ešte rýchlejší než minule. Keď mi stiahol tričko zarazil sa. Pozrel sa na moje jazvy na rukách. Ubyčajne som nenávidela keď mi niekto skúmal jazvy alebo sa ich dotýkal ale pri ňom mi to nevadilo. Každú jazvu, dokonca aj tú najmenšiu mi pobozkal. Dostal sa perami až k môjmu bruchu keď sa zastavil nad nápisom: Najhoršia kamarátka na svete. Prečítal každý nápis na mojom tele dokonca aj tie ktoré nešlo už skoro vôbec vidieť.
"Baví ťa to?"
"Čo?"
"Čítať to."
"Veľa to o tebe prezrádza." Uchctla som sa a pritiahla som si jeho pery späť k mojim.

Som vo svojej izbe, Niki šiel niečo vybaviť ohlade môjho prepustenia, naozaj, teraz začínam byť najšťastnejší človek na svete. Ležala som na postely a premýšlala som nad tým čo sa stane keď ma prepustia. Môj život sa dá asi po piatich rokoch späť do normálu. Teda, aspoň v to dúfam. Teraz keď mám späť svojich nabližších priateľov ktorí mi pomôžu keď nebudem mať silu bude všetko jednoduchšie. Treba len veriť v to že som sa ponaučila s chýb ktoré som urobila v minulosti. "Samanta?" Pozrela som sa na cvokára.
"Áno?"
"Som rád že opäť rozprávaš."
"Náhodou ste boli vtipný, až na tie vaše nudné prednášky." Usmiala som sa naňho.
"Máš už veci zbalené?"
"Áno, už skoro áno."
"Čo to je?" Ukazoval na moje denníky.
"Moja minulosť."
"Staré denníky?"
"Áno, sú dosť... depresívne."
"Možno by z toho bola dobrá kniha."
"To nemyslíte vážne." Povedala som.
"Ale áno, pomohlo by to mladým, nezopakovať chyby ktoré si vykonala ty."
"Možno áno." Povedala som po chvílke zamyslenia, popremýšlam o tom.
"Popremýšlaj, je to dobrý nápad." S týmito slovmi odišiel. Nezamkol za sebou. Zvláštne. Vždycky zamykal. Vykukla som von a to bola osudová chyba!!!
Primrznuto som zízala na Natáliu a Nikolasa. Vážne sa s ňou bozkával? Zvierala som batoh s mojimi vecami. Po tvári mi opäť začali stekať slzy. No jasné, ako som si mohla myslieť že mu bude stačiť dievča o šesť rokov mladšie? "Takže teraz na mňa už budeš mať čas?"
"Nat..."
"Keďže už si tú retardovanú vyliečil, zohliadnia to na tvojej škole a prejdeš s vyznamenaním so zaručeným zamestaním. Čo viac si priať. A to stačilo len vyliečiť tú pribrzdenú Kamantu? Tak sa volala?" Zalapala som po dychu, hovorila o mne?! Prečo hovorí mne? "Vďaka nej prejdeš školu bez problém a k tomu s vyznamenaním! Nikolas! Blahoželám ti!" A opäť mu vlepila na tvár bozk. Nevydržala som sa na to pozerať. Mala som chuť utiecť ale to som urobiť nemohla lebo by som tu zostalo o týždeň navyše a to by znamenalo jeho blízkosť a to by som nebola schopná vydržať. Zasypala som sa na svoju posteľ ako kvôpka nešťastia. Prečo?! Prečo, prečo?! Pýtala som sa sama seba v duchu. "Samy?" Čože?! On má ešte tú drzosť sem prísť?! "Sam, tešíš sa domov?"
"A ty sa tešíš že idem domov."
"No, áno veď to je úžasné!"
"Užasné v čom?"
Prekvapene na mňa pozrel. "No, veď budeš už voľná, to si predsa chcela nie?"
"A tebe išlo o čo?"
"Sam, čo je to za hlúpe otázky, išlo mi o to aby som ťa dostal von."
"A toto ti išlo prečo?" Pýtala som sa ďalej mrazivo.
Nikolas bol v šoku z mojho správania, odpovedal. "Mám ťa rád Samanta, išlo vidieť že tu trpíš."
"Išlo o to, alebo o to aby si bol vyznamenaný vo svojej škole?"
"Samanta to nie je tak..."
"Ticho, nechaj ma na pokoji, vypadni, vypadni z môjho života!"
"Samanta, nie je to tak..."
"Vypadni! Kiež by som ťa nikdy v živote nestretla!" Kričala som a ignorovala tie prekliate slzy, ktoré len zdôrazňovali bolesť ktorú mi spôsobil. "Samanta, prosím takto nehovor."
"Lobo čo?! Čo urobíš?! Vieš čo? Nechcem to počuť, daj mi pokoj! Ešte dnes z tedeto vypadnem a budem si priať aby som ťa už nikdy v živote nestretla! Aby som už o tebe nikdy v živote nič nepočula!"
"Sam, prosím..."
"Nie! Vypadni! Choď si tam za Natáliou a mne daj pokoj!"
"Ty na ňu žiarliš?" Spýtal sa zaskočene.
"Videla som ako ti pchala jazyk do úst mám právo byť naštvaná! Vypadni!"
"To že ona nechápe že som sa s ňou rozišiel ešte nič neznamená, medzi mnou a ňuu už nič nie je!" Začal kričať už aj on.
"Pokial namám halucinácie tak i sa s ňou nerozišiel." Zavrčala som cez zuby.
"A čo som jej mal vlepiť alebo čo?!"
"To netvrdím, ale odstrčiť si ju mohol."
"A o čo som sa asi tak snažil?"
"Chceš mi povedať že je od teba silnejšia, nebodaj?!"
"Do pekla Sam ja sa nechcem hádať ak mi neveríš tak to medzi nami asi fakt nemá zmysel." Otočil sa na opdchod a ja som naňho nemo zízala. Takže on to ešte takto otočí?! To je snáď zlý sen. "Ja ti verím, ale niečo som videla Nikolas ja... bojím sa toho že ma moje city opäť zradia a ja budem znova trpieť...

Neznámi svet blázna- 18.kapitola

26. září 2012 v 20:38 | mončička |  Svet blázna
"Áááá! Vidina ma pobozkala, teraz zomriem len čo sa zobudííím! Ááá! Nie, nie nie nie nie!" Kričala som a panika vo mne rástla čím ďalej tým viac. Zlý sen. Nie kde som čítala že keď sa v sne pobozkáte s osobou ktorá je už mŕtva je to znamenie že tiež čochvíla umriete. Niežeby som protestovala, v živote som si toho vytrpela dosť a väčšinu z toho vlastnou vinou ale... aj tak mnou prešla panika. "Samanta, do čarta ako ťa mám presvedčiť že nespíš?"
"Ty vidina! Hovorím ti že spím! Nechaj ma!" Vrieskala som. "Zomriem kvôli môjmu debilnému podvedimou a faktu že som ťa ľúbila toto je fakt zlý sen!" Jačala som a až potom som si uvedomila čo som vlastne povedala. Počkať! Vážne moje podvedomie treplo takúto kravinu? Alebo že by to nebola kravina? Naozaj ho ľúbim? Boha jeho veď je odo mňa o šesť rokov starší, to je jednoducho kravina! Blbosť! A aj keby to bola pravda čo on? Čo som to trepla za otázku?! Je predsa mŕtvi a toto je môj sen! Vidina! Ale keď je to sen, prečo si ho neužiť? Chvíle s ním... Čo ma to sakra napadá?! Mala by som sa čo najrýchlejšie zobudiť! "Sam..."
Pozrela som naňho a pozerala som sa do jeho očí ktoré boli plné citov. Naozaj by moje podvedomie dokázalo niečo také? Poobzerala som sa. Tu, tu som ho videla naposledy. Tu mi povedal čo sa chystá urobiť a TU sa moje city k nemu zdvôjnásobili. Nebolo len tým čo sme urobili bolo to aj tým že aj keď som s jeho nápadom nesúhlasila obdivovala som to ako bol pevne rozhodnutý urobiť to. "Nie si skutoč..." Zasekla som sa vo svojom protestovaní. Čo ak je skutočný? "Si skutočný?" Niki ku mne natiahol ruku. Prebodol mnou mráz. Prečo mi sakra neopovedá?! Zastrčil mi pramene vlasou za uchu a zotrel slzu z mojho líca. Je to sen a práve končí všetko vidím rozmazane on aj zem, aj všetko okolo, sa mi rozmazáva....


"Je v poriadku?"
"Mala by, utrpela jednoducho priveľa šokov na raz plus Aldon, zložilo ju to." Snívala sa mi to. Nikolas je naozaj mŕtvi. Cítila som ako mi slzy stekajú po lícach. Ležala som na chrbáte, na tom lehátku čo býva v ordináciach. Nik si nevšimol že som už hore. A ja som odmietala otvoriť oči. Je jednoducho mŕtvi! Prečo si Boh či kto vládne tam hore musel vziať jeho a nie mňa?! Bránila som vzdychom ktoré som inak málokedy potláčala. Bolesť mi pomáhala prežiť ale tá bolesť nikdy nebola až takáto silná. Dokonca ani keď zomrel Andrej. Pretože Andreja som ľubila detskou láskou, ktorú som prežívala ako desať až dvanásť ročná. Ale Nikola som mnou urobil toto. Bolesť v mojej hrudi bola taká neunosná že som strácala akúkýľvek pud sebazáchovy. Nechcelo sa mi už ani len dýchať. Chcelo sa mi len posledný krát vydýchnuť, už nikdy neotvoriť oči, už nikdy necítiť tú bolesť byť už konečne šťastná! Chcem naozaj tak veľa?! Áno, chcem! Napáchala som viacej bolesti než čo som prežila! Zaslúžim si trpieť aj keď to bolí ako čert. "Samanta, si v poriadku?"
Trhla som so sebou. Bola to Lulu. Nesnívalo sa mi o nej, naozaj to bola ona. Tak kedy som stihla zaspať?
"Odpadla si." Šepla Lola. Odpadla som? Možnože mám opäť trinásť a nič z tohto sa nikdy nestalo."Keď si sa s Lolou rozlúčila išla si do svojej izby ale potom si natrafila na toho cvokára a odpadla si."
"A-aký je rok?"
"Samy čo je, je rok 2012, zajtra je 2013. Bože Samy si úplne mimo, no tak otvor oči."
"Nie, ja... nechcem žiť!"
"Samy o čom to hovoríš?! Jasné že chceš žiť! Do paroma čo ste to s ňou urobili, nech robila v minulosti čokoľvek nikdy v živote netúžila po vlastnej smrti!" Začala kričala Lulu.
"Má to niečo spoločné so sexi cvokárom?"
Neodpovedla som, len som sa otočila na druhý bok a opäť som dala svojim slzám zvolenie. Nech si tečú koľko len chcú, zaujímnalo by ma či vôbec niekedy môžu dojsť, pretože je plačem už asi naozaj častejšie než je zdravé...

Neznámi svet blázna- 17.kapitola

25. září 2012 v 10:59 | mončička |  Svet blázna
"Dobre, teraz sa len nezobudiť." Pomaly som zliezla z cvokára.
"O čom to hovoríš?"
"Nesmiem sa zobudiť!"
"Samanta, ty nespíš." Vysvetloval cvokár mierne.
"Ale spím! Lebo ak to nie je duch a vy vravíte že je živí tak to musí byť sen!" Trvala som na svojom.
"Sam," Začal Nikolas.
"Buďte potichu lebo sa zobudím!" Rozkričala som sa.
"Ja som nezomrel."
"Čo to moje podvedomie trepe?!" Kričala som ďalej.
"Nie som žiadne podvedomie a toto nie je výplot tvojej fantázie. Žijem."
"Nie, nie to nie je pravda! Klameš!" Kričala som a cúvala som k stene.
"Oci, necháš ma s ňou chvílu, budem jej to asi musieť vysvetliť."
"Prečo moje podvedomie tára také bludy!" Vrieskala som.
Cvokár odišiel a ja som videse civela na Nikolasa. "Sam..."
"Nepribližuj sa vidina! Nepribližuj sa! Kvôli tebe tu budem trčať ešte dva roky pretože mám haluicinácie!"
"Nemáš halucinácie, nie som vidina ani duch a už vôbec nespíš, veď kedy by si to aj stihla?"
"Cez prednášku cvokára som zaspala a snívalo sa mi že som udobrila s Lulu a že ty žiješ, možnože sú moje výčitky svedomia predsa len dostatoččne veľké." Zafilozofovala som.
Duch si dlaň tresol o čelo. "Čo je? Aj duchovia môžu trpieť samovražebnými sklonmi? Je to vlastne blbosť pretože sú už mŕtvi ale veď vlastne ja nevidím žiadnych duchov a ani nemám vydiny len sa mi sníva. Hm... škoda že v tom sne rozmýšlam normálne, keby som nerozmýšlala normálne tak teraz nefilozofujem a robila by som niečo úplne iné."
"A čo by si robila?" Spýtal sa ma zvedavo.
"Od samého jedu by som ťa uškrtila Nikolas! Škoda že si len prelud mojej fantázie, v takom prípade ti nemôžem dať ani len facku pretože nie si skutočný, och aká škoda!"
"Tam mi daj facku a uvidíš že som skutočný."
"ChoĎ odo mňa ty vidina!" Kričala som a začala som sa štípať.
"Sam, čo to robíš?"
"Snažím sa zobudiť ty vidina."
"Sam, do čerta nie som vidina!"
"Že nie, ja vravím niečo iné vidina!"
"Nie som vidina! Som Nikolas, chalan ktorý keď zistil že jeho mama umiera začal piť a fajčiť a potom musel počúvať tvoje prednášky. Chalan, ktorý ti ublížil tak, že si prestala rozprávať a pumpovali do teba Aldon až to z teba urobilo úplnu zeleninu. Chalan, ktorý je od teba o šesť rokov starší a nepočúval ťa keď si mu povedala aby svojej mame nedaroval svoje srdce."
"No! Vidíš! Daroval si srdce ty vidina! Si mŕtvi!"
"Nie som Sam, upokoj sa!"
"Tak potom ako to že žiješ? Keď nemáš sr... Ty si upír?!" Vykríkla som.
"Nie som upír pre boha, to ti ako napadlo?"
"Upíri sú tvori bez srdca."
"Sam ja som ti v tedy nechcel ublížiť." Povedala vidina. "Naozaj nie, bolo to odo mňa hnusné, využil som ťa a potom odkopol keď som ti povedal že idem dať srdce mojej mame a ani som ti nevysvetlil že ak sa operácia odarí ja budem žiť."
"Akože budeš žiť?! Rozrezali tvoje srdce napoli alebo čo?!"
"Nie, moja mama bola veľmi chorá potrebovala presnú zhodu krvi A pozitív ale ja som mohol prijať aj A negatív aj Nulu nechápeš?"
"Nie! Si len v mojej hlave v sklutočnosti neexistuješ!" Nedala som si povedať.
"Som skutočný, prosím Samy ver mi." Chytil moje vzpierajúce sa ruky do svojich a vpíjal svoje oči do mojich. Bolo ťažké od neho otrhnúť oči ale uznajte toto bol nezmisel. Pokúšala som sa mu vytrhnúť a zo všetkých síl som si bránila sa mu pozrieť do očí alebo ho pobozkať, pretože keď sa zobudím bude ma jeho smrť bolieť ešte viac než pred tým. Kto by to bol povedal že sa po piatich rokoch zamilujem? A kto by to bol povedal že ďalšia osoba do ktorej sa zamiluj zomrie? Som naozaj chodiaca katastrofa. Všetky moje otázky sa rozplynuli keď ma vidina pobozkala.

Neznámi svet blázna- 16.kapitola

24. září 2012 v 21:13 | mončička |  Svet blázna
Pozerala som a stále som neverila. Nie, určite mám halucinácie. Mám také depresie ža mám halucinácie. Áno, to by potom dávalo zmysel prečo vidím osobu ktorá sa šialene potobá Lucii a Nikolasovi. "Čo to---"
"No prekvapená že ma vidíš Samy?"
"Lulu!" Vykríkla som a skočila som jej okolo krku ale stále som neveriacky pozerala na ducha. Ja vidím duchov. Mám vidiny asi som sa otrávila jedlom.
"Sam, Sam, Sam. To ťa doma nenaučili že keď sa s niekým obímaš máš byť uvolnená?"
"Máme tvrdé postele, sorry."
"Jasné, veľmi verím."
"Ale no... začínam vídať duchov ale inak v poriadku. Dokonca dnes som mala vidiny, teda ešte stále ich mám."
"A aké, možnože si nejak duchom osvietená!" Povedala a nadšene zatlieskala.
"No, tak ty nie si vidina, si až príliž skutočná."
"Ty si si myslela že máš ako vidinu mňa! Jééj! Jaké romantické."
"Ja to dám romantické, ja nie som by!"
"Ale ja som ale do teba určite nie!" Smiala sa.
"Tak díky no."
"No veď čo! Ja nevravím že nie si pekná len nie si môj typ zlatko to je veľký rozdiel!"
"A čo? Mala by som byť mužatka?"
"A to na čo ťa zaujíma? Žeby si nevravela pravdu keď si hovorila že si na chalanov?"
"Ty si ťapa Lulu!"
"Ja viem!" Žiarivo sa usmiala a potom sa naštvane otočila na ducha a živého otca toho ducha. "Nemôžete vypadnúť?!" Duch si povzdychol. Počkať! Povzdychol si? Môže si duch povzdychnúť? Mám vidiny nevidím duchov škoda. Mohla by som sa spojiť s toľkými Ľuďmi!

Lulu odchádza. Ani neviem ako dlho sme kecali. To čo sa stalo medzi mnou a Mišom- jej chalanom- sme vyriešili. Všetko sme si povedali a udobrili sme sa. Nikolasa som nespomínala. Ani toho ducha som nespomínala. Nemala som chuť a ani silu o tom chlapovi rozprávať. "Tak sa maj Lulu, a dojdi ma niekedy ešte kuknúť."
"Kto by to bol povedal že budem ja chodiť navštevovať teba a nie opačne?"
"No, v tej dobe si mala ísť ty do cvokárne, to je fakt."
"No to je síce možné, ale ako vidíš dostala som sa cez toho aj bez tohto."

"Pán doktor, ja mám vidiny! Vidím duchov!"
"O čom to hovoríš Samanta?" Spýtal sa maNikolasov otec unavene.
"No že vidím du... Ááá!" Vykríkla som keď som zbadala ducha. Duch sa na mňa začudovane pozrel. Ha! Myslel si že ja ho nevidím, ale ja ho vidím! Mám super schopnosť vidieť duchov. "Duch! Tu pre do mnou stojí duch!" Kvičala som a vyskočila som na cvokára. Duch sa na mňa začal strašne smiať a cvokár tiež! "Váš smiech ma neupojí, potrebujem najaké lieky! Vidíte čo so mnou robí ten váš liek Aldol?! Mám kvôli nemu vidiny!"
"Preboha Samanta! Nikolas normálne žije! Nie je to žiadny duch!" Vyjavene som na nich civela a myslela som si že sa zbláznili. Bože! Aký krásny sen!

1. kapitola

23. září 2012 v 22:31 | mončička |  Škola elementov

ŠKOLA ELEMENTOV

Triasla som sa ako osika. "Len pokoj." Povedal mi môj triedny učiteľ. Postrčil ma trochu k dverám a otvoril ich. "Žiaci," Povedal potichu ale autoritatívne. Všetci stíchli a upreli svoje oči na mňa. Odolávala som silnému nutkaniu zdupkať preč. No tak Nela, nerob z toho drámu, tento ročník začal len pred rokom a ty nie si zase až tak pozadu. No tak, veď som prišla len na posledné dva dni tohto školského roku. Snažila som upokojiť sama seba ale keď som videla tie oči, ktoré sa do mňa zabodávali neverila som si ani slovo. "Toto je nová žiačka našej inštitúcie Nela Lumière takže poprosil by som vás aby niekto z vás Nele vysvetlil nové učivo a aby jej to tu poriadne poukazoval, kto sa hlási?" Jasné, že sa nikto neprihlásil ale aj tak som si želala aby niekto zdvihol ruku a povedal: Ahoj Nela, teší ma, dúfam, že budem priatelia, poď, poukazujem ti to tu. Jasné, to môžem len snívať.
"No dobre, tak ja teda niekoho vyberiem..."
"A prečo si to tu vlastne neprezrie sama, čo je snáď nejako mentálne poškodená alebo čo?" Vypukol ohromný smiech a potom sa stalo niečo čo som nečakala. "Saske, sklapni! Pokiaľ viem tak to ty si včera spadol na hlavu nie ona!" Prezrela som si to dievča, ktoré sa ma zastalo. Malo hnedé vlasy, ktoré mali mierny otieň ryšavej a fialové oči, mala šošovky, pretože ani u nás nie je normálne mať takéto oči prirodzene. Vlasy mala ale poriadne strapaté a kučery sa jej motali do tváre. "Ahoj, ja som Sabrína, keď chceš, tak ja ti to tu poukazujem." Neisto som sa na ňu usmiala. Naozaj pôsobila ako čarodejnica. Išiel z nej strach ale sršala z nej pohoda.
"čau, ja som Nela."
So smiechom v očiach sa na mňa pozrela. "Ja viem, veď učiteľ povedal a ja nemám pocit, že mám problém s ušami." Tiež som sa zasmiala nad mojou jemnou demenciou a išla som za ňou. Zaviedla ma do jedálne. "Po dlhej dobe konečne obed!" Postavila som sa s ňou do radu. "Ahoj Marina!" Pozdravila Sabrína kuchárku.
"Á, moja obľúbená zákazníčka konečne dorazila, ťažký deň?"
"Ani mi nespomínaj, z anatómie som dostala päť." Vzdychla si.
"To pri tebe nie je žiadna novinka."
"Ja viem," Povzdychla si a potom opäť vybuchla. "Ale keď to je taká nuda!"
"Keby si chcela tak ja by som ťa mohla doučovať." Zamyslela som sa.
"Vážne?! Ty vieš anatómiu?!"
"No minulý rok som mala jednotku tak by som ti možno vedela po..." "Jéé! Ďakujem ti sto krát! Ty mi pomôžeš aby som neprepadla!"
"Hej, vy dve lezby ja sa chcem už najesť!" Sabrína sa naježila a pozrela tím smerom. Bol tam aj ten Saske.
"Teplá je akurát tak tvoja mama!" Zakričala mu naspäť.
"Čo si to povedala o mojej mame?!" Zrúkol na ňu a ruky mal v plameňoch. Ahá, tak tento ovláda oheň. "Počul si!" Sabrína úplne ignorovala to, že sa jej práve podarilo naštvať užívateľa ohňa. Potom ma však napadlo, že je asi užívateľka vody ked sa ho vôbec nebojí. Saske po nej hodil jednu ohnivú gulu. Sabrína sa len tak- tak stihla uhnúť. Moje zdesenie sa však vystupňovalo ked som zistila, že jej živel je zem. Rýchlo som sa pred ňu postavila a odoberala som vzduch z okolia gúľ. A keďže gule nemali čo dýchať zahasili sa. Saske sa ešte viac rozzúril a hodil ďalšie gule, ale tento krát boli namierené na mňa. Automaticky som urobila mlynské kolo tak ako ma to učil súkromný učiteľ a tým som mu uhla. Celé táto šarapata skončila ked do jedálne vošiel náš triedny. "Čo sa tu zase deje, mládež?!" Previnilo som sa naňho pozrela a dokonca sa mi podarilo vyčariť vystrašený výraz."Pán učiteľ, Saske nás napadol a ešte nám veľmi hrubo nadáva."
"Ó, slečna Nela, prepáčte, ja viem, že ste zvyknutá na slušné a kultúrne správanie, veľmi sa vám ospravedlňujem, Saske okamžite do riaditeľne!" Saske na mňa neveriacky zazeral a potom poslušne nasledoval učiteľa.
"Ty si..."
"Zariadila aby vypadol do riaditeľne." Dokončila som za ňu.
"Páni! Si prvá, ktorej napadlo udusiť jeho plamene." Neisto som sa na ňu usmiala. "Chudáčik, normálne mi ho začína byť ľúto." Priznala.
Vytreštila som na ňu oči. "To myslíš vážne?! Je ti ľúto toho buzeranta, čo nás pred chvíľou nazval homosexuálkami?!" Spýtala som sa jej na oko urazene, na oko naštvane.
"Máš pravdu, nie je mi ho ľúto." Povedala mi, keď už sme si sadli a začali sa hrabať v jedle.
"Veď preto, by som ti inak ublížila!" Povedala som so smiechom a odkúsla som z jablka. "Vážne, ty by si mi ublížila?" Spýtala sa ma a jablko v mojich ústach začalo hniť. Okamžite som ho vypľula a zapila som pachuť vodou. "Fúj, tak to bolo nechutné, ale skláňam poklonu."
"Ďakujem." Povedala mi a úprimne sa na mňa usmiala.
"Tak ako Sabrína, ako ti išla Anatómia?"
"TY!" Vykríkla Sabrína a vo výraze tvári mala odraz vraha. Naozaj som mala pocit, že mu ublíži. Jedlo z mojej tácky sa zdvihlo a všetko pristálo na jeho tričku. "Sabrína." Všimla som si, že dvôraznil slabiku: "rí" asi tiež nie je španiel. "Ukáž, dám to z teba dole." Ponúklo sa dievča vedľa neho. V jej rukách sa začala tvoriť mala vodná gulička. "Veď počkaj, iba mu to rozmažeš a potom to tričko môže rovno vyhodiť." Samotnú ma prekvapilo, že som sa ozvala ale teraz sa s tým už nič nedá robiť. Začala som sa sústrediť na okolitý vzduch a pomali som vzduch stláčala medzi tričko a rozpleštené jedlo. Až sa mi to nakoniec podarilo a tričko vyzeralo ako nové. "Ďakujem." Poďakoval sa mi slušne. Silno som sa usmiala a odvrátila pohľad. Bože, ten je ale pekný. Pomyslela som si v duchu. Prenikavé zelené oči a čierne havranie vlasy. Kokos, mal talianske črty tváre a, a, a... bože! No skvelé Nela, ty tomu dávaš, si na škole sotva pol hodinu a už sa stihneš do niekoho rachnúť! Opäť ku mne prehovorilo to moje rozumnejšie ja. Pozrela som sa na jeho amulet živla. Ovládal vodu. Čiže vodnár. "Ahojte!" Začala som postupom času panikáriť. Prišlo pár ľudí k nám ku stolu. "Oskar!" Vykríkla Sabrína. "Bože, už si v poriadku, áno?!"
"Ano Sabri, som v úplnom poriadku, len ma ešte stále trochu bolí hlava."
"Nevedia kto to urobil, však?" Oskar len pokrčil plecami. "A toto je kto?" Spýtali sa Sabríny zborovo dvaja chalani. Jeden bol ten, ktorému som vyčistila tričko a ešte jeden. Vyzeral takmer na vlas rovnako, lenže jeho oči boli čierne ako noc. No krku sa mu leskol element ohňa. Ohromene som naňho zízala. Počula som, že ohne sú vždy len skaza a ostatné živly ho nemôžu vystáť, no asi to nie je tak úplne pravda aj ked Saske je pekný idiot. "Toto je Nela. Nela toto je Damen a Adrian." Predstavila mi dvoch neznámych.
"Teší ma." Povedal mi... skoro až... zvodným hlasom? Nie, to sa mi určite iba zdalo.
"Potom toto je Bonnie." Ukázala na vodnárku, ktorá chcela vtedy pomôcť Adriánovi. "A toto je Oskar, nedávno ho napodol... asi to bol oheň, nie?"
"No dovoľ!" Povedalo dievča, ktoré práve prichádzalo. "Ahoj, som Angela."
"Tak nič v zlom. Ale vy dvaja ste asi jediní kto ma za živel oheň a ste normálny!" "Ty nie si odtiaľto, však?" Spýtala sa ma Engi. (Endží)
"To ide až tak vidieť? Nie, som z Francúzska." Oznámila som im.
"Ale tam nie je žiadna škola elementov." Poznamenala udivene Bonnie. "Mala som súkromného učiteľa." Povedala som pravdu, síce som mala nacvičenú lož... no čo no...
"Páni! A čo ťa donútilo prísť do tejto diery?" Povedala mi zo smiechom. Úsmev mi zmrzol na tvári. "Neboj sa, nie je to tu zas až také hrozné." Upokojovala ma, keď si všimla tú zmenu môjho výrazu. "Hej Nely, si v poriadku?" Spýtala sa ma Sabrína. Stisla som oči a nedovolila som slzám prejsť ďalej. "Áno som, ja len... nechcem sa o tom rozprávať." Že ja blbá som nepovedala, že som z Ameriky. Tam je tiež škola elementov. A teraz im mám ako vysvetliť, že maminka zomrela a ocko je na tom až tak zle, že začal brať drogy? "Dobre, tak ťa nebudeme nútiť." Potlapkal ma po chrbte upokojujúco Adrian.
"Ďakujem..." Zašepkala som.
Sabríne bola asi celá téma nepríjemná a tak šikovne zmenila tému. "Počúvajte ľuďa! Už viem ako na budúci rok neprepadnem z Anatómie!" Damen a Adrian sa nahlas rozosmiali a takmer sa zadusili jedlom. Stavila by som sa, že za to môže Sabrína. "No? A ako?" Dostal zo seba Adrian. "Vieš čo?!" Vybuchla Sabrína. Ale potom sa zrazu upokojila. "Vieš ja budem mať súkromného doučovateľa, ktorý ma Anatómiu za jedna."
"Tomu neverím, veď tu na nikomu z Anatómie jednotka nevychádza!" Opanoval jej Damen.
"Že nie?" Ozvala som sa.
"Čože?!" Vypliešťali na mňa dvojčatá oči. "Ty vieš Anatómiu za jedna?!" Bola fakt sranda počúvať ich ako dokážu naraz uvažovať a rozprávať. Len som pokrčila plecami.
"To ako vážne?" Spýtala sa ma Bonnie. "A to bez ťahákov alebo tak?" "Počuj za koho ma máš, ja som ťahák v ruke v živote nemala, teda raz ale to som ho zabavovala."
"Budeš ma doučovať?" Vyhŕkli zo seba všetci na raz a potom zazvonilo. "Sorry ľuďa ale táto doučovateľka je už zadaná, možno nabudúce." Povedala Sabrína a s týmito slovami sme odchádzali od stolu. "Mne by nevadilo ich doučovať."
"To si iba myslíš." Zašomrala Sabrína. "Po čase by ťa Damen s Adriánom tak vycicali ich demenciou, že by z mojej doučovateľky zostala len kostra." Zasmiala som sa. Čo vlastne všetci majú proti anatómii, ja ju mám napríklad celkom rada. "Sabrína ukážeš mi kde mám izbu?"
"Áno, jasné!" Sabrína mi ukázala kde mám izbu lenže potom sa zastavila. "Máš izbu sama." Dostala zo seba pridusene. "Áno, poprosila som či by to nešlo na túto jednu noc a potom na budúci rok by som mala izbu s niekým koho by som už aspoň ako tak poznala."
"Lenže ty nepoznáš žiadnu vzduchárku."
"No a?" Nerozumela som jej.
"To a! Táto škola je sto rokov za opicami. Chlapci a dievčatá majú oddelené internáty a..."
"No a? Veď to je normálne nie? Ale veď napríklad s tebou alebo s Bonnie by som možno mohla..."
"Nie tak to teda nemohla!" Prekvapene som zažmurkala a potláčala som slzy. Jasné, čo som si myslela, na doučovanie som dobrá ale len na doučovonie... "No tak dobre, ja som si mys... ale veď to je jedno!" Opäť som okolo seba postavila múr bez emócii a otočila som sa jej chrbtom s úmyslom vojsť do mojej izby. Asi poviem riaditeľovi, že chcem mať izbu sama aj na ďalší školský rok. "Ale nie, počkaj Nela, ja som to tak nemyslela ale je to zakázané." Začudovane som sa na nu pozerala. "No, nenechala si ma dohovoriť, sme síce rozdelený podľa pohlavia ale aj podľa živlov. V izbe môžeš byť iba s dievčaťom, ktoré využíva vzduch." Ahá! "Za iných okolností by som s tebou bola strašne rada v jednej izbe ale nejde to." Povedala ospravedlňujúco. "A kto vraví, že to nejde?" Spýtala som sa s diabolských úsmevom a v hlave sa mi snoval plán...

Neznámi svet blázna- 15.kapitola

23. září 2012 v 21:57 | mončička |  Svet blázna
"Sam, Samy! No tak!"
"Keď on, on sa chce zabiť..."
"Čo? Kto sa chce zabiť?"
"On sa svojvoľne zabil kvôli svojej matke! A je to moja vina, pretože som ho od toho včas neodhovorila a...!"
"Bože! Samy, ty nerozumieš tomu že ti nerozumiem? Povedz mi prosím od začiatku čo sa stalo."
"Ni--Nikolas on on, jednoducho daroval svojej matke svoje srdce! On..." Bože mala som ho odhovárať nemala som len tupo hladieť do steny je to MOJA vina!"
"Prečo ty musíš trpieť tendenciou: všetko je moja vina."
"Pretože to tak je!"
"Bože Sam, teraz sa upokoj, okej?"
"Ako sa mám do pekla upokojiť?!" Kričala som.
"Okej, upokoj sa dobre. Dýchaj."
"Veď ja dýcham!"

"Slečna, mali by ste odísť."
"Ja nikam nej..."
"Lola choď."
Lola na mňa nechápavo pozrela ale potom sa zdvihla a odišla. "Už rozprávaš?"
Kúsla som si do pery. "vieš namyslím si že Nikolas by chcel aby si sa chvôli nemu tak veľmi trápila."
Zavrtela som hlavou.
"Ale áno, záležalo mu na tebe,"
Odfrkla som si.
"To čo urobil bolo odvážne,"
Odvážne?! Ako môže takto hovoriť o smrti svojho syna?!
"Síce veľmi nerozumné, ale dokázal tým ako veľmi miluje Agnes."
Naozaj mu bol prednejší život jeho ženy než jeho syna? To je... ja neviem, zdása mi to zvláštne. Mal väčší právo na život než ona! Možno hovorím sebecky ale ja si toto naozaj myslím. Je toľko vecí čo ešte nemohol zažiť a čo ona zažila. A... potlačila som povzdych. "Viem čo sa ti preháňa hlavou. Áno, operácia bola veľmi nebezpečná. Mohlo sa stať že by Agnes zomrela a jeho obäta by bola zbytočná, veď aj preto som ti hovoril aby si ho od toho odhovorila ale jeho zámer si sa dozvedela už prineskoro. A vlastne som preto aj v)dačný pretože vďaka tomu Agnes žije. Operácia sa podarila.
"Podla mňa by si už mohla začať rozprávať."
Nemám dôvod.
"Pretože niekto by veľmi rád počul tvoj hlas."
Kúsla som si do pery a ovládala som nutkanie naňho vyletieť. Chcela som mu povedať: "Chcete aby som rozprávala?! Akej, máte to mať! Podla mňa ste len obyčajný pokrytec ktorý nechal zomrieť svojho syna kvôli svojej žene a ďakuje mi, že som mu v tom nezabránila." Namiesto toho som však mlačala. "Niekto veľmi túži počuť tvoj hlas, niekto koho ty týžiš počuť."
Nechápavo som sa naňho pozrela a neveriaco som sa pozrela na osobu ktorá práve prichádzala

Neznámi svet blázna

22. září 2012 v 14:45 | mončička |  Svet blázna
Zlatíčka ospravedlňujem sa za to že posledné kapči sú tak krátke ale momentálne mám strašne slabú múzu a nič mi nenapadá. Ďalšej kapči vlkolačie tajomstvo sa dočkáte buď v nedelu alebo na budúci týždeň, podla toho ako budem stíhať pretože dnes idem som išla v štvrtok na sústretko a toto všetko som len publikovala tak sa majte a v nedelu bude ďalšia kapča Neznámi svet blázna Mrkající

Neznámi svet blázna- 14.kapitola

21. září 2012 v 14:39 | mončička |  Svet blázna
"Povedala som Pustite ma k nej, vy ko°°°!" Počula som Lolu. Vrazila do mojej izby a zhrozene na mňa pozerala. "Sam, Samy!"
Nič, zostala som ticho. Nechcelo sa mi rozprávať. Naozaj ale neviem prečo som ich nepočúvala. Stačilo by len niečo povedať apustia ma domov. Lenže ja som to nedokázala. Nebola som schopná čokoľvek povedať. Bolo to so mnou ešte horšie ako keď zomrel Andrej. Celé dni som trávila tým že som čítala svoje krvavé denníčky. "Samanta! Rozprávaj sa so mnou!" Nič. "Grr! Si strašná!" Potom jej pohlad padol k otvorenému denníku. Niéé. Zakvílila som v duchu. Podišla k nemu a zodvyhla ho zo zeme. Udivene sa pozerala na červené písmo. "T-to si písala červeným perom však?" Pýtala sa zhrozene. Nič. Len som sedela so zopnutými rukami. "Samanta!" Zase chvílu počkala či sa mi neuráči otvoriť ústa. Opäť sa pozrela na krvavé písmo. "Je to krv však? Tvoja krv." Nič. "Do čerta Samanta!" Opäť ma okríkla a sadla si vedla mňa. Zobrala moju pravú ruku. Šokovane sa pozerala na hrubú podku na mojom zápästí. "Ty si sa jednoducho hrala na dobu kedy neboli normálne perá? A namiesto toho aby si si zaobtarala tekutý atrament v nejakej flaštičke si si to rydlo či čo to je namáčala do žíl?!" Vytriešťala na mňa oči a vyzeralo to tak že nemôže uveriť vlastným pravdivým slovám. Otočila sa a zobrala do rúk ďalší denník. "Už nevládzem žiť. Je to akoby strata času. Chcem len utiecť z tohto sveta. Nemôžem uveriť tomu to čoho všetkého sm sa to namočila. Dobre sexovať je v poriadku ale každý deň huliť a fajčiť trávu... Je, je to normálne? Škoda že som sa s Lol... ty si... Písala si o mne do svojho denníku?" Lenivo som k nej zdyhla pohlad čo bola chyba. Oči mala plné sĺz. Bolo unavená a vystrašená z môjho správania. "No a?" Dostala som zo seba prvé slovo za celé dva týždne.
"Zlatko, čo sa vlastne stalo? No tak! Povedz mi čo sa vlastne stalo, prosím! Má to čo spoločné s tým sexi chlapom?" Trhla som so sebou. Nie! Nie, len žiadne slzy, nie. Veď ho ani nepoznám! Tak prečo ma tak strašne bolí fakt že svoje srdce dal svojej matke?! "No tak Samy povedz mi čo sa stalo?"
"J- ja ja som len..."
"Sam! Čo sa deje? Ty plačeš?!"

Neznámi svet blázna- 13.kapitola

20. září 2012 v 13:19 | mončička |  Svet blázna
"Samanta." Počula som v dielke svoj hlas. Hm... to je fajn pocit, zaujímalo by ma prečo som to neurobila už dávno. Prečo som si žily nepodrezala už dávno? Odpoveď jednoduchá, mala som strach. Vlastne aj teraz mám strach otvoriť oči a pozrieť sa ako to vyzerá na druhom svete. Pomaly som ich otvorila a... znechutene som sa pozerala na nemocničnú izbu. Grrr! A ja som sa už tak tešila. "Tak ako Samanta?" Spýtal sa ma Nikolasov otec. "Stále mlčíme čo?" Nič. "Pokial budeš stále mlčať zase ťa budem musieť zavrieť na svoje odelenie."
"Jej je tu dobre, chcete ju zas odviesť?" Spýtala sa baba vedľa mňa.
Cvokár prevrátil očami a povedal. "Počuješ ma? Človek ktorý má samovražebné sklony a odmieta hovoriť, dlho ho tu nenechávajú. Premiestnia ho z nemocnice na psychiatriu."
"Nie," Povedala baba vedla mňa. "Ja nehovorím, teraz hovorím aby som vám to povedala ale inak tiež mlčím."
"Buď dobrá Nina, nechaj ma pracovať."
"Len upozorňujem že som tu tiež kvôli podrazaniu žilám."
"Povedz mi jedno jediné slovo a vyhneš sa psychiatrii a všetkému okolo toho."
"No tak to skús, jedno."
"Tak a postarám sa o teba."
"Hej, pokial ma nevezmete s ňou prerazím si hlavu o stenu."
"Ale prestať trepať hlúposti!"

Prebrala som sa a naštavane som zistila že som spútana. Dvere sa otvorili a v nich stál cvokár. "Dal som ťa spútať pretože stále neviem či máš samovražebné depresie alebo simuluješ a chystáš útek. Rozviažuťa za niekoľko dní. A zatiaľ ti dám prejstotu aldol. Je to silný liek a preto, je útek vylúčený." Zamračene som sa pozrela na doktora. "Tak nechceš hovoriť. Kúsla som si do spodnej pery a zostala som ticho. Doktor pokrčil plecami a strekol do mňa liek. Zavrčala som, pretože to štípalo.

Bola som tam niekoľko dní a potom ma opäť pustili na moju izbu. Odstránili všetky ostré predmety, dokonca aj moje ostré nechty. Lenže zabudli na jednu veľmi dôležitú vec. Moja záložka do knihy Sofiin svet. Je to filozofická kniha. V záležke je ukritá malá žiletka...

Neznámi svet blázna- 12.kapitola

19. září 2012 v 20:53 | mončička |  Svet blázna
Na dvere niekto zaklopal. "Smiem?"
"Jasné." Dostala som zo seba. Povedzte mi že toto je len zlý sen! Vošla sem nejaká sestrička aj s Nikolasovým otcom. Postavila som sa a bez slova som išla do svojej "izby". Nemohla som tomu uveriť. Vážne chce dať svoj život za život svojej matky? Rozzúrene som tresla do steny. Búchala som do nej až do vtedy do kým som pre slzy na ňu ani len nevidela. Hodila som so sebou na postel, lehla som si na chrbát a cítila som ako mi slzy stekajú po lícach. Počula som zaklopanie. Prečo ma nemôžu nechať na pokoji? "Choďte preč." Šepla som potichu a nachráplosť môjho hlasu ma prekvapila. Opäť niekto zaklopal. "Jednoducho vypadnite!" Zvrieskla som, neschopná kontrolovať svoj trasúci sa hlas. Zase ma niekto ignoruje. Dvere sa otvorili. Otočila som sa dotyčnému chrbtom a nemala som v umýsle komunikovať s kýmkoľvek. "Sam..."
"Nehovor na mňa." Zavrčala som. "Nechaj ma na pokoji, okej?"
"Idem tam zajtra, na tú opéráciu."
"Prečo mi to hovoríš?" Spýtala som sa a prudko som sa posadila.
"Ja... neviem, mám potrebu ti to povedať."
"Teda máš potrebu ma ničiť."
"Nie! Preboha Samy tak to nie je, ja len..."
"Len?! Do paroma! Len?! Uvedomuješ si vôbec čo chceš urobiť?!"
"Áno."
"Ty si vážne vôl!"
"Prečo? Pretože som ochotný dať svoje srdce mojej mame?"
"Áno preto a teraz buď taký dobrý a vypadni!"

O 3 dni.
Niki tu už není. Zaujímalo by ma, či je mŕtvi? "Musíš jesť Sam." Povedal mi cvokár. Už som nejedla celý deň. Bola som hladná ale nechcela som jesť. Nemala som na nič chuť. "Počuješ? Takto nemôžeš zostať." Dohováral mi. Stále nič. Zostala som ticho. Nemala som potrebu rozprávať. "Samanta!"
Nič. Hlasno si povzdychol a odišiel. Nikolasov otec má dovolenku, takže jeho som tiež už odvtedy nevidela a Lola? Préde kedy len môže. V prvý deň zo mňa všetko dostala ale potom si všimla že už pomaly vôbec nerozprávam a dnes som už prestala rozprávať úplne. Nerozumela som tomu čo sa deje. Keď vošiel do izby človek ktorého som tu ani v nejmenšom nečakala. Sadol si vedla mňa a tiež zameral svoj pohlad na stenu. Mlčal a potom prehovoril. "Vieš ja to tiež dokážem. Tiež môžem mlčať celé hodiny a tupo zízať na stenu. Ale to tvoje problémy nevyrieši Samanta." Nič. "Dobre, tak mlč, ako chceš. Tvoj pobyt tu sa predžuje." Zavrčala som ale zostala som ticho.

Zamyslene som otáčala v ruke žiletku. Naozaj som premýšlala nad tým aký nápis si urobím na tele. Nevedela som aký, pretože som nemala pocit, že som urobila niečo zlé. Len som cítila strašnú bolesť a... prazdnotu. Pozrela som sa na svoje ruky. Už skoro nikde nebolo miesto až na... priblížila som si k očiam svoje zápästie. Zavrela som oči a prešla po ňom žiletkou. Zapästie mi krvácalo. Otočila som sa na bok a pokúsila som sa zaspať. Pripravovala som sa na väčšný pokoj...

Neznámi svet blázna- 11.kapitola

18. září 2012 v 21:49 | mončička |  Svet blázna
"Žiariš," Podotkol.
"No a?"
"Čo sa stalo?"
"Lola, ona prišla!" Hovorila som ešte stále trošku mimo.
"Lola Ferdinézová?"
"Ako?"
"Nikolas niečo s tým dievčaťom vybavoval."
"Čože?!?!?!" Vyjavene som sa naňho pozerala neschopná slova.
"Ja o tom nič neviem ale..."
"Kde je?!"
"Kto?"
"No Nik..."
"Vy dvaja si tykáte?"
"Veď čo? Je odo mňa starší o 6 rokov, to nie je tak veľa."
"Mám ti s ním vybaviť pohovor?" Nevedomky som otvorila ústa a civela som naňho. "Ako som povedal, ty jediná mu dokážeš pomôcť."
"Pomôcť v čo..."
"Otec," Trhol do kancelárie Niki. Pozrel na mňa a potom na otca. "Hm, prídem neskôr."
"A prečo? Bojíš sa pred Samantou priznať čo za hlúposť chceš urobiť?!"
"Akú hlúposť? O čom to hovoríte?"
"Prečo ju do toho sakra pletieš? Nič s tým nemá!"
"Iba ona sa vyzná v ľudoch na toľko aby ti dokázala pomôcť."
"Nepotrebujem pomoc! To ona potrebuje pomoc! To mama!" Okríkol ho.
"Čo sa tu, kurva, deje?!" Prehlušila som ich rev.
"Čo teba do toho?!" Oboril sa na mňa.
Zaseknuto som sa naňho pozrela. "Neviem, nechcem aby si robil hlúposti." Ozvala som sa po tichu.
"Nechám vás, nech si to vydyskujete."
"My si nemáme čo vydyskutovať."
"Pochybujem." Sledovala som ako sa zdvyhol zo stoličky a odkráčal k dverám. Niki sa naňho zarazene pozrel a potom na mňa. Prižmúrila som oči a prepalovala som ho pohladom. "Nechceš mi niečo povedať?"
"Ani nie."
"Okej, tak sa tvárme že sa nič nestalo." Nadhodila som. "Ďakujem za..." Nadvyhol obočie. "Za Lolu."
"To nič nebolo."
"Ale aj tak... Ďakujem. Som rada že som sa s ňou konečne udobrila, po tých 4 rokoch!"
"Hej, všimol som si nápis na tvojej ruke, je už asi veľmi starý." Inštinktívne som si zakryla nápis: Najhoršia kamarátka na svete A neodvážila som sa mu opäť pozrieť do očí. "Je vtipné, že si to vie vždy dokonale načasovať." Povedala som pridusene. Neznášala som, keď som nevedela ako sa chovať a to sa vo mne práve teraz odohrávalo. Ako sa k nemu mám správať po tom čo sa stalo? No ona sa vlastne nestalo nič ale aj tak. "To si tak časuje vždy?"
"Vždy príde v momentke." Pokrčila som ramenami. Prepaloval ma pohladom. Bolo to zvláštne. Príjemné aj nepríjemné. Mrazilo to ale aj rozpalovalo. Podišiel ku mne. Sedel som na stoličke, čupol si ku mne a chytil ma za ruky. Pozrela som sa naňho a čakala som čo urobí. Tento krát som si dávala až priveľmi pozor na sebaovládanie. Natiahol sa ku mne a ošuchol svoje pery o moje. Známy ohňostroj vo mne vybuchol. Hejno motýlov sa mi rozpŕchlo po bruchu. Keď v tom.... ZASE NIEKTO ZAKLOPAL! Grrr! "Zlatko? Neruším?" Primrznuto som pozerala na to ako sa Niki postavil a kŕčovito sa usmial na barbienovú blondýnu. "Ani nie." Skoro som otovorila pusu dokorán. Vyšiel s ňou von a ja som stále sedela ako pribrzdená. "Chýbaš mi, v poslednej dobe ťa skoro vôbec nevídavam." Počula som cez pootvorené dvere. Potichu som k nim podišla a pozerala sa na tých dvoch. "No, teraz je toho veľa."
"Áno zlatko, tvoja mama, je mi to ľúto, ale to čo mi povedal tvoj otec, to nie je pravda."
"ON ti to povedal?!" Vyletel.
"Ale no zlatko, podstatné je, že to nie je pravda." Zavesila sa naňho a žiadostivo ho pobozkala. Po po dlhých piatich rokov som zažila žiarlivosť. Bolo zvláštne opäť cítiť tieto absorudné city. "Natalia, mám ešte pocientku, dojdem keď budem môcť."
"Vyzerala dosť retardovane a asi vám skáče po hlavách ako pavián, ale to je jedno. Chýbaš mi." Zamrnčala. "V noci je to nuda." Odtúpila som odo dverí akoby mi niekto vrazil facku. Stála som tam neschopná. Zošuchla som sa po bielej stene a bez pochybu svalu som tam sedela. Nevnímala som. A zrazu som precítila. Ruky som uvolnila a prišôa som na to čo som práve urobila. Moje nechty, zaryté v mojich dlaniach. Z rúk mi vytrisklo pár malilinkatých pramienkov krvi. Schovala som ruky za chrbát a snažila sa myslieť na to, že to mi nepomôže. Dvere sa otvorili a v nich stál. "Idem." Rozhodla som sa. Postavila som sa zo zeme. A prešla okolo neho.
"Sam, ja ti to vysvetlím." Začal na mňa opatrne.
"Nie je čo." Povedala som rýchlo ale on ma chytil sa ruku a znemožnil mi prístup k dverám.
"Ja som tu psychiater, mňa máš počúvať."
"Aha, áno takže ja by som mala byť tá retardovaná." Povedala som mrazivo. "Ktorá skáče po hlavách ako pavián, nie?" Zmrzol, asi mu došlo že som počula úplne každé slovo. "Ale stále nerozumiem tomu čo máš v pláne."
"Momentálne?"
"No, Natália povedala že to nie je pravda a tvoj otec hovorí že len ja ťa dokážem pochopiť a... ako ťa mám pochopiť keď neviem o čo ide?"
"Jednoducho nič nevrav." Povedal potichu.
"Ale prečo..." Položil mi ruku na pery, pozrel sa mi do očí a potom uku nahradil perami. Zastonala som po tou rozkošou. Milovala som jeho chuť. Nechala som ho nech so mnou robí čo len chce. Prešiel mi rukou po vnútornej strane stehna, musela som si kúsnuť do pery aby som nezakvílila od pôžitku. Postupne som začala zabúdať na to, že som na psychiatrii a v ambulancii. Postupne som dokonca ani nevedala ako sa volám či koľko mám rokov. Vyzeralo to tak, že tento chlap odjakživa nerobil nič iné než sa bozkával. Vysadil ma na stôl a natisol sa na mňa, moje nohy som mala obkrútené okolo jeho pása. Ani neviem ako ale už som bola bez nohavíc. Vášeň neustupovala, ba čo viac bola čoraz silnejšia. Prechádzal mi perami po krku a rukami po celom mojom tele.

Cítila som ako sa na mňa pozerá. "Vidíš niečo čo sa ti páči?"
"A vieš o tom že aj hej?"
"Čo nepovieš? A čo? Nemala by som začať žiarliť?"
"To by si ale musela začať žiarliť sama na seba."
"Ale nie, teraz vážne? Čo so mnou plánuješ robiť?"
"Chcel som to urobiť pretože..."
"Pretože čo? Úprimne sa necítim dobre za to že som sa vyspala so zadaným."
"Pozri moja mama má problémy so srdcom, potrbuje nové, musí tam byť absolútna zhoda DNA a to znamená..."
"To nemyslíš vážne!" Vykríkla som.
"Sam, nechaj si to vysvetliť."
"chceš aby som si nechala vysvetliť to, že svojej mame chceš darovať srdce? Veď preboha! Vieš ako sa bude cítiť keď zistí že jej bije v hrudi srdce jej syna?!"
"Chcem aby žila."
"Ale takto ju len viacej zničíš."
"Nebude o tom vedieť."
Zaškrípala som zubami. "To nemôžeš myslieť vážne." Povedala som. Hlas sa mi triasol a oči mi začali vlhnúť.
"Myslím," Povedal a nežne mi prešiel po tvári. "Chcel som byť ale predtým s tebou." Zatrel mi z líca slzu a pobozkal ma na čelo.

Neznámi svet blázna- 10.kapitola

17. září 2012 v 19:58 | mončička |  Svet blázna
To už je fakt 10. kapitola?! Plačící

Jeho silné ruky na mojom páse, jeho pery ma ochutnávali a jeho jazyk spoznával. Prechádzal mi prstami po telo rýchlo a zároveň nežne. Jednu nohu som mala obkrútenu okolo jeho nohy. Nadvyhol ma a ja som mu obrútila nohy okolo pásu. Zatočil sa so mnou a sadol si na moju posteľ. Ruku presunul z mojho pása na vnútornú stranu stehna a mňa to nejakým spôsobom dráždilo ešte viac než keď sa ma tam niekto dotýkal. Prevalil nás a ja som sa ocitla pod ním. Nebola som zvyknutá na to že niekto má nado mnou nadvládu ale nechala som ho. Zlatko čo to robíš? Pýtala som sa sama seba. Ale moja dokonalá nadržanosť nado mnou opäť zvíťazila. Podarilo sa mi rozopnúť mu nohavice zatiaľ čo on sa ma dotýkal pod mojím tričkom a dráždil každú bunku v mojom tele a, a, a, niekto začal odomykať dvere, takže sa nič nestalo. Odspokočil odo mňa a šokovane na mňa pozeral. Ja som zostala pokojná, podišla som k nemu a zapla som mu nohavice, popravila som si vlasy a pyžamu a pozrela som sa koho mám zavraždiť za to že sem vošiel. "Máte návštevu."
"On má návštevu?" Spýtala som sa popletene.
"Nie, TY máš návštevu."
"Ja mám návštevu?!"
"A-a-áno." Vytriešťala som na ňu oči.

"L-l-lola?!" Vykríkla som.
"Prekvapená?" Spýtala sa ma s úsmevom.
"Lola!" Vykríkla som a hodila som sa jej okolo krku. "Bože, nemôžem uveriť že ťa vidím!"
"Som skutočná neboj sa!"
"Ja sa ti ospravedlňujem, naozaj veľmi. bola som sprostá ja..."
"Počula som že si si to rozdávala s babou, čo je na tom pravdy?"
"Nič, len fakt že som spala s babou a zistila som že určite nie som lezba."
"Ty si sa naozaj nezmenila."
"A ty? Zmenila si sa?"
"Ani nie. Stále mám rada anime a iné japonské seriály."
"Naozaj si sa nezmenila. Nemôžeš ísť von?"
"Som na psychiatrii, nie v hotely."
"Aha, no zlatko povedz mi, je tu nejaký sexi chlap."
"Nie."
"Aha, takže kto?"
"Nikto, bože Lola!"
"Takže určite niekto." Zavrčala som. Nemala som rada, keď sa vo mne niekto tak dobre vyznal. "No kto, bože?!"
"Volá sa Nikolas."
"Ahá, takže pán neodolateľný sa volá Ni..."
"Buď tiho, prosím ťa, Lola!"
Rozprávali sme sa cez jednu celú hodinu. "Ako sa má Lucia?" Spýtala som sa jej nesmelo."
"Ech Sam, čo ti poviem. Neviem či ti niekedy odpustí..."
"Ja viem, zachovala som sa ešte horšie než kurva ale ako sa má?"
"No bolo to už dávno, dostala sa z toho. Teraz sa má v celku dobre."
"V celku?"
"No, nevlastný foter, čo čakáš?"
"Stále ju tlčie?"
"Nemrač sa, zlatko. Budeš mať vrásky a potom chlapsňca nezbalíš."
"Keby si nedovalila tak by som si užívala orgazmus, ťapa!"
"Och jo! Musíš mi potom zavolať, keď k tomu príde."
"Tysa nikdy nezmeníš."
"Ani ty a nič ti nevyčítam." Žiarivo sa na mňa usmiala a rozlúčili sme sa. Čakal ma ďalší rozhovor s Nikiným otcom.

Neznámi svet blázna- 9.kapitola

16. září 2012 v 18:17 | mončička |  Svet blázna
Pocítila som jeho prekvapenie. Jasné, veď aj ja som bola prekvapená sama zo seba. Cítila som ako sa jeho pery pohli oproti mojim. Pootvorila som pery a jezykom som prešla po tých jeho. Cítla som ako si vzdychol a uvolnil sa. Pevne ma objal a ja som doňho presne zapadla. Akoby sme boli skladačky z puzzle. Po dlhej dobe som opäť cítila motýle v mojom bruchu. Po dlhej doby som do bozku nedávala len svoju žiadostivosť a... Dvere sa otvorili. Odskočil odo mňa a šokovane na mňa pozrel. Vyzeral tak, že ani nevedel čo sa práve teraz stalo, nieže by som ja nebola v šoku. Vyhla som sa jeho pohladu a pozrela som sa na osobu ktorá práve vošla. "Nikolas, tak tu si!"
"Otec, ahoj."
"Nezamkol si." Pokarhal ho. Niki chcel niečo povedať ale on ho jednoducho prerušil. "Choď, chcem sa porozprávať so Samantou."
"Čaká ma pohovor?"
"Nie, chcem len vedieť čo je medzi tebou a mojim synom."
"Nič, mám s ním asi taký vzťahako s vami len s ním sa mi trošku lepšie rozpráva. Pôsobí tak, že zaujíma čo mi je. Niežeby som vám zazlievala že vás to nezaújíma, robím vás stĺe napriek takže sa nečudujem."
"Čo od teba chcel?"
"Porozprávať sa? Neviem, ako som povedala, dobre sa nám spolu rozpráva."
"TY, len TY mu dokážeš pomôcť od toho bláznivého plánu ktorý si vymyslel."
"Ako?"
"Nepovedal ti o Agnes?"
"Kto je Agnes?"
"Jeho mama."
Zaváhala som, môžem mu ovedať o tom že prišiel a ešte k tomu pripitý? "No..."
"Takže áno. Povedal ti ešte niečo?"
"Nie, on... on len hovoril že určite zomrie a..."
"Pesimista. Zvládne to. Agnes je silná."
"Pôsoby to takže sa snažíte presvedčiť skôr sám seba."
"Vyznáš sa v ľuďoch až príliš dobre."
"Študovala som každého koho som stretla. Čítať v očiach nie je až také ťažké." Neviem prečo ale zasmial sa. "Čo?"
"Nič ja len si neviem predstaviť čo by som za tp dal aby som sa vyznal v ľuďoch tak ako ty."
"Chce to len cvik."
"Cvičím už cez 20 rokov."
Nadvyhla som obočie. "20?"
"20." Potvrdil.
"Ste psychiatrom už 20 rokov?"
"Áno, baví ma to."
"Nepripadáte mi tak. Myslím že vás teší pomáhať ľuďom ale o bavení reč nemôže byť. Výdy ste pôsobili unavene. Stavím sa že nie som najhorší prípad. Musí to byť ťažké."
"Samanta bol by s teba úžasný psychiater."
"Možno. Prepáčte mi ale som už strašne unavená, môžeme to nechať na potom?"
"Budeš tu ešte asi 2 týždne a môžeš ísť domov,teda ak sa dovtedy ani raz neporežeš a budeš s nami komunikovať." Rozvietili sa mi oči. Áno! Ale potom som sa zasekla. Áno chcela som si dať už konečne cigaretu ale zase tohto tu som si stihla celkom oblúbiť.

4:30
Udýchane som sa zobudila. Čo toto bol za sen?! Tak bolestne som zatúžila po tom aby to bola pravda. Chcela som aby to bola pravda. Aby som sa s Lolou už konečne udobrila. To by znamenalo prestať s fajčením. Možnože som už vlastne prestala. Veď už abstinujem dobre dlho. Smutne som si spomenula na to ako sme boli spolu v nemocnici. Mali sme mať operáciu o dva dni. Vytiahla sm biele papiere a začala premýšlať spolu s ňou. Za nami sa objavila sestrička a spýtala sa nás čo robíme. "Nerušte ma, mám iba dva dni na to aby som vymyslela ako s tadeto zdrhneme!" Sestrička sa na mňa udivene ozrela a od tej doby si nás k sebe každý večer volali a kukali sme na bedňu spolu s nimi. Usmiala som sa a nechala som tiecť slzy ktoré mi tiekli po tvári. Znova som klesla na posteľ a nažila som sa ovládnuť túžbu po porezaní. Chcela som to vydržať...

"Ahoj," Pozfravila som ho, keď som videla ako vošiel a zamkol za sebou.
"Ahoj," Tak sa zdá že ponocoval. Bože, čo som tu ja?! Matka Tereza ktorá má naňho dávať pozor alebo čo?!Ale čo ma ohronilo? "Ty si fajčil?!" Dostala som zo seba zhrozene.
"Kurva, ja ti tiež nič nevyčítam!"
"Veď ani ja tebe nie, do pekla! Len sa pýtam! Prečo toto robíš?!"
"Nerobím niš nezákonne, narozdiel od niekoho."
"Rezanie nie je nezákonné." Zavrčala som.
"Ale tráva hej, cígy v tvojom veku? Jasné. Vynechal som niečo? A áno už viem. Vodná fajka, že?" Zavrčala som. Prečo to robí? Baví ho ubližovať mi? Ani som si neuvedomila že mi zase tečú po tvári slzy. Do riťky! Až potom sa zasekol. Bože Sam, prepáč." Povedal. Cítila som ako sa na mňa pozerá ale ja som sa naňho odmietla pozrieť. Prehnal to. Naštval ma. "Nezačni s tým svinstvom. Vôbec ti to nepomôže, s depkami už vôbec nie. Len svojej mame priťažíš pretože bude nešťastná. Nešťastná z teba." Vzal ma za bradu a donútil ma pozrieť sa naňho. Prstom mi prešiel po pere a ja som mala čo robiť aby som nevzdychla. Nevydržala sm to a pobozkala som ho. Bolo mi jedno že je odomňa a päť rokov starší, jednoducho som ho chcela a to hneď!

Neznámi svet blázna- 8.kapitola

15. září 2012 v 13:21 | mončička |  Svet blázna
"Niki?" Zdesene som naňho pozrela. Vyzeral strašne. "Čo sa preboha stalo?!" Vyskočila som z postele, zatiahla ho do izby a posadila ho na svoju postel. Pravdepodobne si ani nevšimol že zabudol zamkúť, ale to som si vlastne nevšimla ani ja. "Máš niekedy pocit, že už na svete nie je nič čo by ťa tu držalo?" Spýtal sa ma. Pozeral na mňa takým psím pohladom až ma to trhalo na kusy. Bolo v nich tolko bolesti. Nerozumela som tomu prečo ma bolelo ho takto vidieť. Nikdy som nikoho takto nevidela. Až na Lucku a Lolu samozrejme ale... to bolo iné. Neviem v čom ale bolo to iné. "Čom to hovoríš Niki? Bože, čo sa stalo? Máš pocit že už ťa tu nič nedrží alebo čo? Veď máš tatina, ten ťa lúbi, ide to vidieť. Máš svoje sny, sny ktoré sú možné, idú splniť. Môžeš byť úžasný psychológ, či psychiater. Môžeš pomáhať ľuďom, to je predsa tvoj sen, nie?"
"Áno ale, Bože Sam." ani neviem ako som sa ocitla v jeho náručí. Silno ma obímal akoby sa vo mne snažil nájsť oporu. Objatie som mu opätovala. "Čo keď jednoducho niečo nevíde, čo ak zomrie čo ak..."
"Zomrie kto? Niki prosím ťa, nerozumiem tomu čo hovoríš, vysvetli mi to!" Prosila som ho.
"Zomrie, určite zomrie a, a potom to... to bude jednoducho strašné pretože..."
"Nikolas!" Okríkla som ho. Schmatla som jeho bradu a donútila som ho nech sa na mňa pozrie. "Kto má zomrieť?!"
Pozeral na mňa ako na mimozemšťana. "Moja mama." Dostal zo seba. Vyjavene som sa naňho pozrela. Čo by bolo so mnou, keby som zistila že mi má zomrieť mama. Asi by som nejak veĽmi nevyvádzala. Ešte pred 2 dňami by mi to bolo dokonale ukradnuté, ale teraz, neviem. Neviem ako by som reagovala. Aj cez to všetko som svojich rodičou podivným spôsobom mala rada. Aj keď som o nich nič nevedela, aj keď som vedela, že sa hambia za svoju dcéru, mala som pocit, že mame na mne predsa len musí trošku záležať. Nevravím že ju lúbim, to nie. Ale... záleží mi na mojej mamke. A ako sa musí cítiť človek, ktorý má ideálnu rodinu? Keď túto čarovnú osobu ľúbi? Asi príšerne. "Nik..."
"Nechaj to tak Sam, nemal som sem chodiť, bola to vyslevená hlúposť," S ukrutnou bolesťou v očiach sa na mňa usmial. Udivene som si niečo uvedomila. "Ty- ty si pil?!"
"Bože Sam mám 23 rokov, nerobím nič nezákonné." Nevedome som otvorila ústa. 23?!
"Si opitý." Povedal som.
"Nie, nie som."
"Začínaš mi pripomínať mňa, keď som to po prvý krát prehnala s alkoholom."
"Čo by si ty robila na mojom mieste?" Spýtal sa ma.
Zamyslela som sa. Trpela by som tak veľmi ako on? Keby som bola na jeho mieste asi by som vyfajčila celú krabičku cigariet naraz. to mi pripomína. Koľko som vlastne bez cigariet. CHcem cigaretu! "Asi by som si vyrobila na tele nový nápis." Priznala som.
"Čo by si napísala." Na môje prekvapenie bol naozaj zvedavý.
Pokrčila som plecami. "Neviem, ja si väčšinou nepamätám čo napíšem."
"Čože?!"
"Väčšinou si ani nepamätám ako k zraneniu prídem." Pozrela osm naňho. Naozaj som to pred niekým priznala? "Hovoríš o svojej bolesti s inými?"
Pozrel na mňa ako na blázna. "Nie!"
Nadvyhla som obočie. "A to že ja som na psychiatrii." Zabrblala som. "Mal by si o tom s niekým hovoriť."
"Áno a ským?"
"A čo tak... so mnou?"
Zamračil sa na mňa. "Myslel som že ja mám byť psychiater a ty osoba s problémami."
"Momentálne to vidím tak, že tvoje problémi sú väčšie než tie moje." Skúmavo sa na mňa pozrel. Odvrátila som pohlad. Bolo mi to nepríjemné, akoby mu stačil jedniný pohlad a nazrel mi do duše. "Nemyslím." Povedal potichu. Nadvyhol mi tričko a ja som absolútne nechápala tomu čo práve robí. Zakliala som keď som videla na čo ukazuje. Pozrela som sa na jazvu nad pupkom: Prečo som sa tak zmenila?!?!?!
Hm, to by aj mňa zaujímalo. Bola to čerstvá jazvy mala tuším len deň. "Prečo si to urobila?"
"Ja som... ja som sa chcela postaviť svojej minulosti, začala som spomínať na to čo bolo a... jednoducho som to nevydržala." Priznala som sa. Naozaj som sa priznala. "J-ja som naozaj nechcela ja som len..." Cítila som ako mi po tvári tečú slzy. Podišiel ku mne a znovu ma objal. Pocítila som teplo jeho tela. Áááá, ako ja tochto chlapa chcem. teda neviem či ho chcem preto že ma priťahuje alebo preto, že som bez sexu už riadne dlho. Pozrela som naňho a priam som hypnotizovala jeho plné pery. Postavil som sa na špičky, využila som to že sa nakláňal a obtrela som si svjoje pery o jeho...
Vualá! Budem chcieť komenty! Prosím, ten kto prečíta túto časť, poprosím ho o koment lebo ďalšiu kapču inak nedám!!! S vyplazeným jazykem

Neznámi svet blázna- 7.kapitola

14. září 2012 v 22:18 | mončička |  Svet blázna
Opäť som otvorila svoj denník, otvoril sa na strane kde bolo všetko rozmazaná. Keď som písala túto pasáž veľmi som plakala, cítila som vinu, strašnú vinu. Presne som si pamätala čo sa v ten deň stalo. Pozerlaa som sa na rozmazané písmo a prepadla sa do spomienok:
"Andrej! Nie!" Kričila som. Zhrozene som sa pozrela na kamion, ktorý sa rútil naňho. Všetko bolo ako spomalené. Ako keď sa pozeráte na hrozivú spomalenú časť z filmu. A potom sa všetko dalo do pohybu. Kamion nestihol zastaviť, prešiel ho a ani sa nezastavil. Nikto si to ani nevšimol. Nikto si nevšímal že kričím. Že Lola sa ma snaží udržať na mieste. Že bežím za ním a nech niekto zavolá záchranku. "Nie, tyniesmieš zomrieť."
"Sam--- Samy, mám ťa veľmi rád."
"Nie, prosím zlatko toto mi nehovor, zvládneš to, musíš bojovať." Šepkala som. "Zavolajte niekto záchranku!" Okríkla som ľudí ktorý sa prizerali...
Zhlboka som sa nadýchla a snažila som sa prežiť tú bolesť ktorú mi spôsobili spomienky.
Sme v nemocnici. Andrejova mama odišla na toalety a ja sa bezradne pozerám naňho. Ešte vždy tomu nemôžem uveriť, ešte stále dúfam v to že je to len nočná mora a ja sa zobudím šťastna. Celých 8 hodín som ho držala za ruku buďto ja alebo jho mama, z premýšlania ma však vytrhol jeho slaby stisk. "Andrej?"
"Chcel som ťa ešte vidieť." Vydýchol. Oči sa mi rozšírili a potom som zaregistrovala ako zatvoril oči a ten prístroj ktrý udával ako často mu bije srdce prestal ukazovať a... nie, nie, nie! Rýchlo som zavolala sestričky, začalo oživovanie ale nič... jednoducho nič nepomohlo. V tedy nastalo peklo. Lola s Luckou sa mi snažili pomôcť so všetkým s čím len mohli. Spávali u mňa, dávali na mňa pozor, snažili sa ma rozveseliť a ja som len potichúčku trpela svoju bolesť.
Dobre, dosť, dosť! Stačí, už nevládzem čítať. Povzdychla som si a lahla som si na posteľ. Musím to nakprv poriadne predýchať až potom budem schopná čítať ďalej...

Opäť som otvorila denník:
Ako sa človek cíti keď umiera?
Smutne? Bojí sa? Zúri? Alebo čo cíti?
Ja necítim nič. Som ako keby prázdna akoby... som bola pripravená. Ale ja smrť nemám istú, mám len podozrenie, že mám
1. Rakovinu žalúdka
2. Rakovinu čreva
3. Zápal výdutiny
Jedno z týchto troch pravdepodobne mám.
A ako to viem?
Predstavte si, mám krvavú stolicu.
No dobre, mám trochu strach, pretože čo ak mám naozaj rakovinu? Čo ak umriem? Budem niekomu chýbať? A ak áno ako veľmi? Problém je v tom, že neviem čo mám cítiť. Neviem, mám mať strach? Alebo sa mám tešiť? Mám svoje podozrenie niekomu povedať, alebo to mám v sebe dusiť, alebo čo mám robiť, sakra?!

Zamyslene som čítala túto kapitolu môjho života, hm, kto by to bol povedal? Nakoniec vysvytlo že mi nič nie je, takže všetko v poriadku.

Všetci mi to vraveli. Hovorili mi aby som sa od nich držala ďalej, ale ja som ich nepočúvala. Až včera mi došlo čo som to vlastne urobila. To, že som sedávala som Samom a Aďom na lavičke s cígou v roku mi nepripadala až také zlé. Dokým sa to v utorok nezmenilo. V ten deň mnou prešla hrôza keď om videla ako Mišo mláti Igora. Začinala osm mať strach. Do čoho som sa to zaplietla? Ale najhoršia vec čo sa stala bola tá že som Lukášovi povedala že s ním budem chodiť. Prečo som to urobila? Áno, chcem urobiť za Andrejom hrubú čiaru, už nežije musím to prekonať ale jeho nemilujem, ha a čo viac, nič pri ňom necítim iba odpor sama k sebe a aj k nemu. Lenže ja neviem nikomu povedať nie, nedokážem mu povedať že s ním nechcem chodiť keď som mu len včera povedala že s ním chodiť budem. Bože tá zmetenosť ma zabije! Bojím sa že urobím niečo čo budem ľutovať ale cítim sa ako na križovatke. Rozum mi vraví: Veď čo vyskúšam, nadobudnem skúsenosti. Lenže takto to nejde, chcem byť s niekým z lásky a nie pre skúsenosti!

Usmiala som sa. Naozaj som v tedy premýšlala tak nevinne? dobre, na dnes už stačí, to s Lukášom bolo totálne fiasko, bol to prvý chalan po Andrejovi. Pol roka po jeho smrti. Rozišla som sa s ním s ťažkým srdcom, necítila som sa dobre, mala som pocit že som ho využila. Zavrela som tie knihy- denníky a zalahla som. Idem spať som unavená...
"Sam?"
"Niki?"


Neznámi svet blázna- 6.kapitola

13. září 2012 v 21:45 | mončička |  Svet blázna
Prečo neviem kurnik zaspať? No ako by som vlastne mohla zaspať, že? Mať pokojný spánok, ja? Dobre uznávam že si ho nezaslúžim ale pravdepodobne si nezaslúžim ani také strašné nočné mory. Už je jedna hodina ráno, bez rozmyslu som zabúchala na dvere. Otvorila ich úplne unavená lekárka. "Môžem telefonovať s našimi?"
"Je jedna hodina ráno."
"Prosím, urobte výnimku a ja vám dám zvyšok noci pokoj."
"Zvyšok dvoch nocí." Vyjednávala. Júj chúďa, tá musí trpieť.
"Dobre,"

"Mami?"
"Samanta, je jedna hodina ráno..." Začala hneď.
"Ja viem, preto to vybavím hneď. V skrini pod takou vysúvacou doskou mám jednu knižku, nečítaj ju prosím, mohla by si mi ju doniesť? Najlepšie hneď ráno."
"Saman..."
"Prosím a dám ti pokoj." Žobronila som. Nakoniec som ju prehovorilaa išla som spať. Bože môj, čo ma to napadlo? Môj starý denník z obdobie 13 rokov a 14 rokov...

"Samanta, máte návševu."
"Mama?"
"No," Vybehla som a išla sa kuknúť.
"Tu máš, nečítala som to a ani som ju neotvorila."
Fú, to som si vydýchla. "Ďakujem," Zobrala som jej knihu. "Tak sa maj, nech sa ti dárí v práci." Fakt som na ňú bola milá? Fakt som s ňou bola v jednej miestnosti a nedostala som po papule? Wau!

Sedím, nie som schopná ničoho iného len si pospevujem pesníčku ktorú som práve vymyslela a uvažujem o tom, prečo som vôbec mame povedala aby mi doniesla môj denník. Vysvytlo, že zobrala vaiacej mojich denníkov. Z obdobia 12-13-14 a 15 rokov. A ešte pár kníh ktoré som čítavala. Čo sa so mnou vlastne stalo? Napadlo ma. Veď som bola normálna. A to ma privádza ešte k niečomu. Ja vlastne nie som blázon, len si ním prajem byť. Zvláštne však? Keď človek túži byť šialený. Možnože som aj bola šialená, možnože ešte stále som ale teraz som si to začala uvedomovovať. Ano, uznám že nie som jediná kto sa reže, to určite nie. Možonže existuje veľa ľudí, ktrí sa snažia prebiť bolesť ktorú cítia vo svojom srdci, ale dopekla kedy som sa tak zmenila? Samozrejme nemala som problé,m keď mi niekto povedal že jednoducho nemám na to aby som si nožnicami doriadila ruku, dokázala som to. Bolelo to, ale dokázala som to. Potrebovala som si niečo dokázať. Potom som sa snažila mojim rodičom signalizovať, že som tu, že mi chýbajú, že ich potrebujem, potom som chcela potlačiť bolesť ktorú som cítila kvôli Lucii a Lole. Ale teraz? Veď už dôvody nemám. Áno, porežem sa v tedy keď mám depku z toho že mám pocit že sem nepatrím, ale to je dôvod? Koho chcem oklamať, veď to nie je žiadny dôvod. Len... možno že sa predsa len trochu cítim byť osamela. Pomaly som otvorila svoj prvý denník. Pozrela som sa na to uhladené modré písmo a potichu som začala čítať:

1.9.
Bože, som taká šťastná, mám ťa denník, počuješ?! Mám! Hihihi, dnešok bol v škole katastrofálny. No jo, bavila som sa trošku s mojimi spolužiakmi, nie sú taký sprostí ako vyzerajú. A vieš čo ti poviem?! Vieš čo je to comenius?! Jasné že nevieš, veď nemáš ani len rozum ale ja som tam bola vybraná a pôjdem do španielska! No nie je to úžasné...

Pobavene som čítala svoje vzrušenie z toho že pôjdem do tejto krajiny. Živo si pamätám, že v tedy som bola v tedy bola šťastná. V tej doby som letela na Rebeloch, skupina RBD ktorá už žial nefunguje. Strašne sa mi páčil Diego Bustamante. Dulce Maria v tedy bola môj veľký idol. Otočila som na ďalšie strany.

17.9
Bože môj, až sa mi klepú kolená! Moja prvá pusa! Wáu! Nemôžem uveriť že sa o mňa zaujíma Andrej Sakinar! Bože a pozval ma zajtra von!

Zastavila som sa. Nemohla som čítať ďalej. Zočí mi vytriskli slzy a ja som nebola schopná už ničoho. "Do riti prečo?! Prečo?!" Kričala som. Moje otázky zostali bez odpovede a bez povšimnutia. Lahla som si na zem a nechala som stekať slzy. Trasľavo som sa natiahla po denník a otvorila som ho. A odhodlala som sa k tomu otvoriť túto kapitolu môjho života, o ktorej nevie nik okrem Loly a Lucky.

15.1.
Bože, nemôžem uveriť tomu že je to pravda, prosím ťa bože povedz mi že je to len nejaká nočná mora. Išla som von a... bože môj uvidel ma Andrej, rozbehol sa za mnou a v tom? Vtom ho zrezilo auto...

Viacej sa už ani prečítať nedalo, všetko bolo rozmazané mojimi slzami a krvou. Pamätám si že v ten deň som sa porezala prvý krát. Nebolo to hlboké ale aj tak to bolelo. Ale akonáhle som videla svoju krv ktorá mi stekala po bielej pokožke som sa cítila byť uvolnená. Zvláštne, však? Ale nezačala som s tým. Vedela som že Andrej by s tým nesúhlasil ani za Boha, nechcel by aby som trpela. Povedala som to Lole a Lucke. Držali pri mne, dávali na mňa pozor aby som si neč neurobila a ako som im to oplatila ja, ha?! Ako? Len som im ublížila a zradila som ich.

28.4.

To že som mala pred 5 dňami narodky si nikto nevšimol samozrejme až na Lolu a Lucku. Tie si vždycky spomenú. Som taká šťastná že ich mám, neviem si predstaviť čo by som robila bez nich.

Zhlboka som sa nadýchla a zistila som že už ani nevládzem dýchať. Odložila som denník, toto je na mňa už príliš. Som slabá. Zobrala som knižky a z jednej vypadla malá ostrá žiletka. Pozrela som sa na ňu, bez slova som si ju zobrala a zarezala som si s ňou tak hlboko ako len šlo. Mala som čo robiť aby som nevikríkla od bolesti ale aj tak som sa opäť cítila byť doma.

Keď som sa prebrala z oparu rozkoše pozrela som sa na svoje telo. Zhrozene som sa pozrela na tú spúsť, okej, mala som dorezané celé brucho a nad pupkom sa črtal nápis: Prečo som sa tak zmenila?!?!?
Vyjavene som sa na to pozerala. To nie je možné, nepamätám si to! Niekto zaklopal, rýchlo som si navliekla na seba tričko a kašala som sa na pulzujúcu bolesť v mojom bruchu.

"Dobrý, nemal tu byť..."
"Nikolas dnes nemôže, musí sa učiť."
"Aha..." Divila som sa. Myslela som že sme sa dohodli. "Super, čo bude dnes robiť?" Nadhodila som. Nechcelo sa mi zase počúvať o sebaúcte atd ale tak čo. "Nakresli to čo cítiš." Povedal mi a podal mi ceruzky s papierom. Nadvihla som obočie ale budiš. Nakreslila som pekné tornádo ktoré ničilo domy aj ľudí. To tornádo malo znázosrňovať moje zmiešané pocity zúrivosti a viny a zároveň znázorňoval to, že ja všetko zničím. Psychoš sa na to pozrel a potom pozrel na mňa. "Cítiš hnev, smiem vedieť na koho?" Zaťala som sa. Nebudem sa zdôverovať nejakému cvokovi. "Samanta, chcem len jednu jedinú odpoveď." Zamračene som sa naňho pozrela. Bože, mal presne také isté oči ako Niki, aj v nich bola tá istá bolesť. Únava, strach, bolesť. Čo sa im do pekla stalo?! "Prečo sa bojíte, o koho sa bojíte?" Dostala som zo seba priškrtene.
"Samanta, chceš pomôcť mne a môjmu synovi, ty nie si zlý človek, si normálne dievča ale vyzeráš na to, že si si prežila svoje. Vyzeráš na to, že si prežila peklo, možnože ho ešte stále prežívaš ale prosím ťa, ja ti chcem pomôcť, aspoň na toto mi odpovedz a môžeš odísť."
Váhala som a le nakoniec som sa zamyslela. "Cítim hnev k sebe, nenávidím sa za to čo všetko som urobila v minulosti." Povedala som. "Prosím, môžem už ísť na izbu?"
"Prečo tá nenávisť saba k sebe?"
"Nebojte sa, netrpím samovražebnými sklonmi, iba sa režem. Nechcem zomrieť, ja sa... bojím sa zomrieť pán doktor. Môžem vám prisahať že sa v najbližších dňoch nezabijem, som unavená. Prosím, môžem ísť?"
"Choď,"

Keď som sa dostala do svojej izby, rozplakala som sa. Vážne mi to dosšlo až teraz? Nie som jediná kto na svete trpí, neviem prečo trpí Niki a jeho otec a zistím to. Neviem ako ale zistím to. A... pokúsim sa prestať rezať sa a čeliť svojej minulosti!

Neznámi svet blázna- 5.kapitola

12. září 2012 v 19:09 | mončička |  Svet blázna
Dobre, dobre, dobre! Hlavne zostať kludná. "Slečna..."
"Čo zas?!"
"Ehm, pán..."
"Môžete mi povedať čo odomňa chcete?"
"Máte pohovor. Tu." Aha, mno... tak idem spať.
"Ja viem že nespíš." Bol to ten z minula, lenže jeho hlas znel strašne unavene.
"Čo ti je?"
"Čo by mi malo byť?"
"Niečo ti je... vyzeráš dosť..."
"Mám taký pocit že ja mám hrať rolu psychijatra."
"Možno, ale vôbec nevyzaráš dobre." Čo to so mnou je? Vážne sa zaujímam o to ako sa cíti. Nie, robím to len preto že ho chcem vytočiť! Presne. "Do čerta ženská, nepotrbujem rady od nejakej 17 ročnej nány, ktorá si myslí, že vie všetko najlepšie, potaji sa reže, neznáša svojich rodičou a odháňa od seba ľudí ktorí jej chcú pomôcť a záleží im na tebe!" Rozkričal sa. Obarene som na naňho pozrela. "Prosím ťe, cvokári ma neznášajú."
"Ja tiež nehovorím o nich."
"Tak potom o kom?"
"V minulosti si sa veľmi pohádala so svojou najlepšou priateľkou doteraz to ľutuješ."
"Ako..."
"Každý večer máš depresie z minulosti..."
"A--"
"Ó a aby som nezabudol, žiješ po taji svoj vysnívaný svet." Nevedomky som otvorila ústa a čučala som naňho. To nie je možné, odkial to vie?! "Vy viete čítať myšlienky alebo čo?!"
"Na nohe máš vyrezané najhoršia kamarátka na svete, túto jazvu máš úplne novú takže každý večer sa porežeš, každý má dôvod prečo to robí. Niektorí pretože im to pomaha a niektorí aby upútali pozornosť, mám pocit, že prvý krat si sa začala rezať lebo si chcela upozorniť rodičou na to že sa s teboui niečo deje a potom..."
"Dosť, prosím, mlčte, nechcem to počúvať, nechcem počúvať moju minulosť, prosím!" Hovorila som cez tú hrču ktorú som cítila v hrdle. Slzy sa mi tisli do očí a ja som naozaj premýšlala o tom, kedy zase budem sama a budem sa môcť porezať. "A prečo? Bolí ťa to? Ako veľmi? Hm? Bolí to ešte viacej než tá dolámaná ruka, ktorú si si len tak mimochodom zlomyla úmyselne?" Vyjavene som naňho zízala. To nemôže byť pravda. Naštval ma. Ako to môže vedieť?! Prehltla som hrča a nahodila svoj kamenny výraz. "Prosím vás, neviete o mne nič, hovoríte cez svoju dedukciu, ale hovorím vám že je to blbosť! Chcela som len vedieť čo vás trapi, keď sa tvárite ako kyslá uhorka. Ale dobre, fajn, do toho! Hovorte si čo chcete, zapadnete medzi psychiatrov, ste presne taký istý imbecil ako všetci ostatný! Možno že som drzá nána, ale niečo som sa zase cez moju úžasnú pubertu naučila takže viem čo to znamená trpieť, neželám vám to zažiť, nehovorím, že som prežila všetku bolesť sveta ale áno máte pravdu! Aj kosť vytŕčajúca z mäsa, aj také zranenie bolí menej než to čo cítim ja!" Okríkla som ho a chcela urazene odísť, och ako som sa mílila, samozrejme bolo zamknuté takže som sa zase hodila na postel a ležala som. Neviem či odišiel alebo nie. Viem že sa dvere otvorila a zase zatvorili. Potichu sm vydýchla a snažila som sa ovládnuť bolesť ktorá sa mi rozširovala po celom tele. Nie, nie som zbabelá ani slabá. Som iná než ostatní, nie sm ako oni, budem silná a nebudem plakať! "Sam, ja- ja som to tak nemyslel." Počula som hlas za sebou. Trhla som sebou. Nie, nehovorte mi, že ešte stále je tu. "Čo ty tu robíš?!" Okríkla som ho.
"Mám s tebou byť, dokým sa neupokojíš." Rozzúrene som sa mu pozrela do očí. A potom som to zbadala. Zakríval v nich strašnú bolesť. Bože, čo sa mu mohlo stať. Ešte včera to tam nebolo, alebo bolo a ona si to nevšimla. Aj to je možné. "Čo sa ti stalo?" Spýtala som sa po chvíli. Nebola som schopná ani len určiť akej farby má oči,t eda skôr som si farbu nevšímala, zaujímal ma len ten cit,ktorý som videla len v mojich priateľkách keď som sa s nimi pohádala a v sebe keď som sa pozerala do zrkadla. "Nič, doparoma čo by sa mi malo stať?!" Vybuchla som do nekontrovatelného smiechu.
"Vieš o tom že sme úplne rovnaký?" Smiala som sa ďalej. "Pýtame sa jeden druhého čo nám je ale keď máme odpovedať, vybuchneme." Smiala som sa. Naozaj, ja som sa smiala a nebol to len taký nútený smiech. Ja som sa chcela smiať.
"Nie, nie sme, ja sa dokážem rozprávať o svojich problémoch, príjmem ľudí ktorí sa mmi snažia pomôcť."
"Ááále čo?" Zatiahla som. "Tak potom prečo sa mi nezdvôveríš?"
"My sme sa dohodli na tykaní?"
"Myslela som si že podľa etiky sa mám spýtať ja."
"Lenže ty si sa nespýtala."
"Lebo som vedela že povieš nie."
"Si strašná."
"Ja viem. Ďakujem za kompliment."
"Fajn, vzdávam to, som Nikolas."
"Hm... môžem ti hovoriť Niki?"
"Pre mňa za mňa."
"Tak mi povedz čo sa stalo." Žobronila som. Ja som naozaj bola zvedavá?
"Zajtra máme skúšky a ja som z toho úplne dutý, vôbec sa neviem sústrediť."
"To sa dá nejako vyriešiť. Dones si učebnice sem a budem ťa to skúšeť."
"Čože?!"
"Mno... ak môžeš samozrejme. Ale pochybujem že to je to čo ťa trápi." Povedala som. Kvôli skúškam ľudia nemôžu mať depresie? Či áno? Ja osobne s tým skúsenosti nemám, na školu som vždy kašlala. "Ehm, nechce, sa o tom rozprávať." Nadvyhla som obočie a čakala čo povie ďalej. "Dobre, poviem ti to... zajtra."
"Do vtedy si stihneš vymyslieť nejakú blbosť."
"Možno áno možno nie, ty to aj tak rozpoznáš či nie?" Usmiala som sa a pozerala som ako odchádza.

Neznámi svet blázna- 4.kapitola

11. září 2012 v 21:13 | mončička |  Svet blázna
Nič nepočujemna nič nereagujem, som ako v extáze. Nedokážem prehovoriť. Nemôžem uveriť tomu že naozaj idem do blázinca. Vlastne mám taký pocit že mi to doteraz nedochádzalo. Neuveriteľné. Fakt idem preč. Nebudem môcť počúvať svoju hudbu, takže dostať sa do svojho vysnívaného živata bude zložitejšie. Bože, keď nebudem mať hudbu, nebudem mať svet, keď nebudem mať svet začnem filozofovať nad sebou a to znamená depresiu. Do riti! Toto nie, nie... veď ani cigarety tu mať nebudem! Čo budem robiť? No čo by som asi tak robila? Pôjdem spať ako vždy keď neviem čo zo sebou. Hodila som sa na posteľ a nebrala som na vedomie že o pol hodinu by som mala mať pohovor s nejakým cvokárom. Ale žial zobudila som sa na čas, takže som si musela sadnúť do ordinácie nejakého psychoša. Premýšlala som nad tým ako ho najviac našvať. Bol to už starý dedo. Pil kávičku a dal predo mňa nejaký papier s flakom. Pripomínal mi motýla ale to by som nebola ja, keby som mu nerobila na priek. "Švrna?"
"No, áno, ale čo vám tá škvrna pripomína?"
Zamračila som sa a tvárila som sa že premýšlam. "Opilec?"
"Ach Samanta, premýšlajte." Okolo mňa presvišťala mola. Tlieskla som rukami, až sa doktor zľakol a káva sa mu nejakým zázrakom dostola do nosa a začal ju vykašliavať ústami aj nosom. Fuj, ale aspoň som ho naštvala. "Ehm, prepáčte, to bolo mola, pozrite, chytila som ju!" Otrčila som mu rukku kde bolo telo mŕtvej mole. Dedo na mňa znechutene pozrel. Ha! Pod pre mňa. Takto to to bolo celé posedenie. Chudáčik asi mu došlo že mu nebudem hovoriť o svojich problémoch. Takto to vlastne išlo pár dní. Na doktoroch som sa dosť zabávala ale v sebe som trpela. Každý večer som podliehala depresiám. Už som pár dní nejedla. Opäť na truc. Nedokázala som sa zbaviť chute na cigarety ale ešte som sa držala. Snažila som sa na sebe nič nedať znať aby ma čo najskôr pustili domov. Ale nedatrilo sa mi. Stále ma tu držali. Po pár dňoch som sa rozhodla, že chcem mať izbu sama. No čo, dali ma na samotku pre násilné správanie. Zmlátila som každú babu, ktorá so mnou bola v jednej izbe.

"Spí?"
"Tak to vyzerá, poď necháme ju vyspať sa."
"Má mať s tebou pohovor." Namietal starší hlas.
"Ale spí, ide o jej psychiku otec..."
"No veď práve..."
"Nechaj ju spať, zatial sa porozprávame s niekým iným. Toto je ževraj aj tak strašne ťažký prípad." Ťažký prípad? No áno, možno som si pohoršila tým že sm zmlátila svoje spolubívajúce ale... najhorší prípad. Cítila som ako sa mi niekto chytil ruky. Odolávala som pokušeniu vytrhnúť ju z jemného zovretia a vyfackať toho opovážlivca. Ale odolala som. Prešiel mi po starších jazvách, potom mi vyhrnul rukáv a ukázal na čerstvú ranu. Spravila som ju včera večer. Nedá sa tu robiť nič iné, len sa zožierať v depresiách a vo výčitkách svedomia. "Vydíš? Nerozpráva sa o tom čo cíti, hrá sa na sebavedomú ale v skutočnosti trpí." Ohromene som ho počúvala až som zabudla dýchať. Trhla som s rukou a otočila sa na druhý bok. Snažila som sa zmierniť moj tep ale veľmi to nešlo. Dúfam že si to nevšimli, lebo mi ma ryplo. Počula som ako sa dvere otvorili a oni odišli. Vydýchla som si. Pomaly som sa povystierala a pozrela som sa na svoju ruku.´No áno, nevyzerala bohnie ako. Bola vyziabnutá a doráňaná, ale čo sa dalo iné čakať? Ale veľmi to nepomohlo, došli ďalší, asi po pol hodine. "Slečna H..."
"Dobrý, dnes mám zlý deň, viete o tom?" Úsmiala som sa naňho sladko. Tohto poznám dobre a on dobre poznal moje úsmevy. Neveštilo to nič dobré. "Dnes sa s vami bude rozprávať nádejný psychijater, dúfam že ho neodradíte, vo svojej práci je naozaj dobry."
"Ja odrádzam predsa všetkých." Usmiala som sa ešte sladšie. Neznášal moje úsmevy, tp mi bolo jasné. Odišiel a nechal ma s nádejným psychijatrom. Pozrela som sa naňho a ohromene som zaspätkovala. Pozeral sa na mňa akoby zo mňa chcel čítať ako s otvorenej knihy. "Posať sa." Povedal potichu. Ani neviem prečo ale poslúchla som ho. Bol dlho ticho. Väčšinou mi dávali psychiatri rady a také keci ale on? On mlčal.
"Okej, už ma to nebaví? Čo chcete?!"
"Čo mysliš?"
"Neviem, väčšina chalanov tvojom veku by radšej robilo s babou iné veci než len sedieť a mlčať." Pobavene som sa pozerala na to ako sa začervenal. Nemohol mať viac ako 19, možno dvadsať ale určite nie viac. Normálne by sm mu typla 17 ale 17 ročný chalan ako psychijater, Robíte si psynu?! "Počul som aj niečo o tom, že si závisla od sexu, asi to teda bude pravda."
"Hej, ja vôbec nie som na tom zavislá, okej?! Veď som tu už koľko? 2 týždne, náhodou sa držím dobre!" Hulákala som po ňom. Bolo to dosť patetické. Vždycky som provokovala psychošou ale ešte nikto neprovokoval mňa. A ten jeho pokoj mi vadil najviec, nevedela som ako ho mám vyprovokovať. "Presne! Veľmi dobre si počínaš, prsia máš pevné ani..."
"No dovoľ! To kam sa ako pozeráš?!" Začala som ho tĺcť vankúšom. Bola som strašne naštvaná, to je jednoducho na porazenie. "No čo, ty si nadhodila túto tému."
"Väčšinou témy dávajú cvokári!" Vyštekla som.
"Vidím to tak, že ja ešte cvokár nie som." Odfrkla som si. Tento chlap... teda, čoby chlap, toto chlapčiatko nevyzrelé ma vedome provokovalo. "A okrem toho, na čo by som to robil, hm? Aj tak ich vždy odignoruješ a potom si večer vždy dačo zarežeš do tela." Sedela som ani obarená, to nie... bože fakt to bol ten čo sa jej pozeral na jej jazvy?
"Nemal si právo pozerať sa na moje jazvy!" Okríkla ho.
"Ha!" Zasmial. "Ja som vedel, že si nespala!"
"Ty si fakt idiot, vieš o tom?! Nechaj ma! Nechytaj sa ma, lebo budem kričať o pomoc!"
"Preboha Sam tie tvoje zavíjania o pomoc, už im nikto neverí."
"No a? Sú to lekári, musia sa prísť pozrieť čo so mnou je."
"Nemusia, pretože som tu ja a ja o pomoc nekričím."
"A čo keby si ty upadol do bezvedomia a ja by som si s tebou nevedela rady?"
"Myslím že by si mi skôr zobrala klúče od tvojej izby a utekala by si na slobodu než by si sa zamýlala nad tým čo so mnou bude."
"To mu ver, kamoško, si mi ukradnutý." Povedlaa som sladko, poslala pusu a zalahla som do postele.
"ešte sa stretneme." Povedal zaťato.
"Budem sa tešiť zlatko." Naštvane vyšiel z mojej izby a zamkol. Hm, tento tu ešte pocíti ako dokážem byť nepríjemná!