11. kapitola 5.časť. A dáme si oddych- šťastný ako blchy, alebo nie???

21. srpna 2012 v 22:30 | mončička
"J-ja, ja som..." Netušil som čo som robil. Ruky ma prestali poslúchať a ja som jej začal prechádzať po chrbáte, zbadal som jej zmetený výraz ale aj tak som nevedel prestať s tým čo som začal. Jednou rukou som jej prešiel po tvári a zamieril som prstami jej perom. Obreslil som ich tvar a pobozkal som ju. Nebránila sa, neviem či bola natoľko paralizovaná tým čo robím alebo jej to dokonca nevadilo? Jej pery sa pohli oproti mojim a ja som ju jemne kusol do dolnej pery. Pootvorila ústa a nechala ma zmocniť sa jej pier. Iskry okolo mňa začali lietať ako ohňostroj dokým som nezačul niečie myšlienky. OMG! Wááw! Nemyslela som si, že Mat chodí s Kikou... Pšš! Musím byť potichu, je na nich krásny pohlad, aký sú zamilovaní!
Čože?! ako to, že počujem Pončine myšlienky, veď prakticky vzato ešte nie je vlkolačica. Teda vlastne, keďže sa už premenila ale... Prestal som Kike šmátrať po celom tele a jemne som ju od seba odtlačil a pozrel som sa Pončiným smerom. "To ma ako išlo počuť?!" Povedala Ponča zhrozene. "Ja som nechcela aby ma išlo počuť ja som si len myslela, že... Grr, to sa len ja môžem zobudiť v takejto chvíli, ja som ale nemehlo!" Nadávala si Ponča. Kika zčervenala ako paprika a ja som od toho tiež nemal ďaleko. "Otras, bol na vás taký krááásny pohlad, a stebou!" Ukázala prstom na Kiku "sa teraz idem vážne porozprávať, a potom si zoberiem do parády teba!" Ukázala prstom na mňa.
"O nie!" Povedali sme s Kikou na raz.

KIKA:

"Mončaaa," Zatiahla som zničene. "Môžeš ma už prestať spovedať?!"
"Ale no tááák! Neverím že to je všetko!"
"Je! Veď keď si sa zobudila boli sme oblečení, či?"
"Bože, ja nehovorím o... o tom! Ja hovorím, že neverím, že medzi vami pred tím nič nebolo!"
"Až na tej oslave..."
"Ja tomu nemôžem uveriť Abernettyová!!"
"Nikto ťa nenúti tomu uveriť, jednoducho môžeš ísť zase spať a zubudiť sa s tým že mezim mnou a Matom nič nie je, teda vlastne možno naozaj nič nie je, ja neviem čo to znamena..."
"Jasné že to preňho niečo musela znamenať, Mathi nie je taký že sa stavý či nejakú dostane... aspoň teda si myslím."
"Veď uvidíme ako sa to vyfarbí." Povedala som nakoniec a už vopred som ľutovala Mata, ktorý práve došiel a psychicky sa pripravoval na Monikin výsluch.

"Ááá," Kričala som. "Nie, nie nie! Matúš prosím už dóóósť, prosím..." Prerušil ma ďalší výbuch môjho smiechu.
"Vzdávaš sa?" Spýtal sa ma nakoniec a držal ma priplácnutú na zemi.
"Nikdy!" Povedala som bojovne a vzdorovito som sa mu pozrela do očí.
"Tak ja teda neprestanem." Významne sa na mňa pozrel a čakal či sa nevzdám.
"Nevzdám sa Matúš Church!" To som ale povedať nemala pretože ma zase začal šťegliť. "Obžalujem ťa za tíranie!" Dostala som zo seba popri smiechu. "To by si neurobila, iba keby si ma chodila navštevovať do vezenia!"
"Jasné že by som ťa chodila navšťevovať ale len ak ma prestaneš štegliť pretože inak ma už nikdy v živote neuvidíš!" Pohrozila som mu. "Ale potom by si ma nemala za čo obžalovať."
Strčila som doňho a pokúsila som sa vymaniť z jeho zovretia. "Hej! Pusti ma!"
"Lebo čo?"
Znova som doňho strčila a pokusila som sa najako uvolniť jeho objatie ale ani to s ním nehlo. "Zahrávaš si s ohňom Matúš Church!" Povedala som zadýchane.
"Ale no tak, Kiki..." Otrel si pery o tie moje ale stále ma držel za ruky takže mi nijak neumožnil bozk prehĺbiť.
"Baví ťa to velmi?" Zavrčala som.
"A čo?"
"Nemáš záujem pustiť mi tie ruky?" Navrhla som.
"Hm, ani nie." Trhla som rukami ale vôbec to nepomohlo, iba sa tlak na nich zvýšil.
"Cs!" Otvrátila hlavu a tím som dala svoje pery mimo jeho dosah ale to Matovi ako sa zdávôbec neprekážala lebo sa presunul na môj krk. "Hej!" Zakričala Domino a Verčou keď vtrhli do jeho izby.
"Vás neučili klopať?" Spýtal sa Mat naštvane.
"No tak prepáč, ja som nevedela, že si to rozdávaš s Kikou," Celá som zčervenala a bolo mi maximálne trápne. "Ale na druhej strane Mino vypumpujem žalúdok za to, že mi to nepovedala!"
"Ponča za to nemôže, jasne som jej prikázal aby to vám dvom nevyžvanila."
"A to už prečo?"
"Pretože vy by ste si pustili huby na špacír."
"No tak to prepáč!" Povedali obe naraz.

MATÚŠ:

Tak... ako začať? Chodím s Kikou už pomaly 3 týždne a dnes som ju išiel navštíviť k nej domov. Nevie o tom takže som zvedaví ako zareaguje. Keď som však bol až pri ich dome, počul som strašný vreskot, rýchlo som tam dobehol a pomocou môjho zdokonaleného sluchu som mohol počuť všetko. "Ty krpatá kurva!" Počul som mužský hlas, potom buchnutie a potom Kikin ston. Nezakričala od bolesti ale aj tak to bola silná rana, aspoň podla mňa. Zazvonil som a všetko utíchlo. "Migaj otvoriť, nech si aspoň trošku užitočná!" Dvere sa otvorili a Kika na mňa vyvalovala oči, vlastne aj ja na ňu, líce mala celé červené a vlastne celé telo mala opuchnuté. "Č- čo tu robíš?" Dostala zo seba. Bez slova som vošiel dnu a celý som sa triasol. Bolestivo som v sebe dusil vlka a snažil som sa nepremeniť. Celá koža sa mi rozpálila a cítil som ako sa mi vlčia kožušina chce dostať na povrch. Chcel som vojsť do dverí, v ktorých som typoval, že bude to prasa. A pravdepodobne som mal trafiť, pretože ma Kika rýchlo zachytila za ruku a nechcela mi dovoliť vojsť. "Čo je?" Spýtal som sa a snažil som sa zakriť zúrivosť v mojom hlase.
"Tam nechoď." Povedala mi.
"A prečo by som nemal, hm? Chceš mi niečo visvetliť?"
"Ani nie," Povedala odmerane,
"Ó, tak ja ti napoviem, ešte dávnejšie som bol naozaj taký sprostý že som ti uveril, že si až taká nešikovná a maš dolámané telo kvôli tomu, že nedokážeš prejsť po rovnej zemi bez toho aby si nespadla, ale teraz... teraz ti to už neverím Kik." Snažil som sa nekričať a ovládnuť svoje emócie ale veľmi mi to nešlo. "Prosím ťa Mat, tu nie," Zašepkala a zdesene sa pozerala na dvere. "Nevyvlečieš sa z toho!" Varoval som ju. Potiahla ma za tričko a viedla ma až hore po schodoch. Podla vybavenia by som typol, že je to jej izba. Oprel som sa o stenu a čakal som na vysvetlenie. "No?!"
"Aké, NO?!"
"Chceš mi vysvetliť čo sa dialo pár sekúnd pred tým než som sem prišiel?"
"Ani nie."
"Kristína?!" Trhla sebou, neznášala svoje celé meno a ja som to vedel, ale bol som naštvaný.
"Čo?!"
"Krucinál, nehraj sa na sprostú." Zúrivo som jej hladel do očí. Pomaly ku mne podišla, obtočila si ruku okolo môjho krku, čím ma donútila sa zohnúť. "Ale no tak, zlatko!" Povedala mi a otrela si pery o moje. Za normálnych okolnosti by ma to poriadne vydráždilo ale teraz ma rozčúlila. Tak ona by to chcela zahovoriť, hej?! "No tak, Matúško, veď si prišiel za mnou, prečo strácať čas volovinami, hm?" Znova ma chcela pobozkať, ale ja som jej to teraž nedovolil.
"Kristína Mária Abernettyová, okamžite mi povedz kto je ten chlap, čo ťa pred chvílou zmlátil, pretože ak mi to nepoviež hneď ja zleziam dole a ten chlap skončí v nemocnici." Povedal som ľadovo kludne.

KIKA:

Už ani neviem prečo som sa s tým pakoňom zase pohádala. Len som zase dostala nakladačku, lenže problém bol v tom že dnes som sa už neudržala a dala mu päsťou do nosu tak ako ma to učil Matúš. "Ty krpatá kurva!" Zvrieskol na mňa a utrel si nos, z ktorého práve vytryskla krv. A vrazil mi päsťou takou silou až som spadla. Ale rozhola som sa nevikríknuť od bolesti. Už nie, nie som handra! Zazvonil zvonček. Roman aj ja sme zamrzli. "Migaj otvoriť, nech si aspoň trošku užitočná!" Zvrieskol na mňa. Pomaly som sa doteperila k dveráma otvorila som ich. A čakal ma šok. Vyjavene som čumela na Mata a on na mňa. "Č- čo tu robíš?" Dostala som zo seba. Pozerala som ako bez slova vošiel dnu a namieril si to rovno do obývačky kde Roman práve chlastal Brandy. Spanikárila som. Rýchlo som ho chytila za ruku a nedovolila som mu vojsť do tej izby. "Čo je?" Povedal bez náznaku emócii.
"Tam nechoď." Povedala som čo najchladnejšie.
"A prečo by som nemal, hm? Chceš mi niečo povedať?"
"Ani nie." Povedala som odmerane.
"Ó, tak ja ti napoviem, ešte dávnejšie som bol naozaj taký sprostý že som ti uveril, že si až taká nešikovná a maš dolámané telo kvôli tomu, že nedokážeš prejsť po rovnej zemi bez toho aby si nespadla, ale teraz... teraz ti to už neverím Kik." Cítila som ten zúrivý podtón. Až mi naskočila husia koža. "Prosím ťa Mat, tu nie." Zašepkala som čo najtihšie aby ma Roman nepočul, zdesene som pozrela na dvere a dúfala som, že je opitý tak aby ani nič nepočul. "Nevyvlečieš sa z toho." Varoval ma a nechalsa ťahať za tričko do mojej izby. Oprel sa o stenu zatial čo ja som i sadla na moju posteľ. "NO?!"
"Aké, NO?!"
"Chceš mi vysvetliť čo sa dialo pár sekúnd pred tým než som sem prišiel?"
"Ani nie."
"Kristína?!"Trhla som so sebou, neznášala som keď mi tak niekto vravel, vlastne som za to vraždila, jedine mama mala povolenie mi tak hovoriť. A Mat to vedel. Vedel, že ma zabolí keď mi takto povie. Vlastne mi takto nikdy ani nehovoril. Nahneval ma. "Čo?!"
"Krucinál, nechraj sa na sprostú!" Zrúkol na mňa a ja som sa ho začínala báť. Jeho pohlas sa stretol s mojím a ja som v nich videla tú divokosť. Zúril, vlastne pomaly penil ako zúrivý pes. Nechcela som sa o tom rozprávať, aspoň teraz nie a nie s ním. Podišla som k nemu, obtočila som mu ruky okolo krku a jeho tvár bola iba pár centimetrov od mojej. "Ale no tak zlatko." Zašepkala som zvodne a jemne som obtrela pery o tie jeho. Vždy sme sa takto dráždili ale s ním to teraz ani nepohlo. "No tak, Matúško, veď si prišiel za mnou, prečo strácať čas volovinami, hm?" Zašepkala som mu do ucha a chcela som ho znova pobozkať ale nedovolil mi to. "Kristína Mária Abernettyová, okamžite mi povedz kto je ten chlap, čo ťa pred chvílou zmlátil, pretože ak mi to nepovieš hneď ja zleziam dole a ten chlap skončí v nemocnici." Povedal to až neprirodzene chladno. Akoby to ani nebol jeho dokonale medový hlas. Vyviedol ma z miery. Zdesene som naňho pozerala. Nemôžem mu povedať o Romanovi, nemôžem ho pustiť za Romanom. Nemôžem nič. Predstava, že by ešte niekto mal vedieť o tom čo je Roman zač ma nesmierne desila...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama