11.kapitola 3.časť. A dáme si oddych!- Na ulici

12. srpna 2012 v 21:29 | mončička
Nevrátim sa domov ani keby čo! Bože, prečo musím mať takých otrasných rodičov, ha?! Neznášam ich, och Luci, prečo si sakra musela zomrieť?! Čo mám teraz ako robiť, do riti, prečo som taká sama?! Unavene som si sadla pod most a premýšlala nad mojím otrasným životom. Zavrela som oči a pokúsila som sa zaspať. Podla hodiniek je niečo cez desiatu. No tak to nezaspím. Otvorila som oči a z hrôzou som sa pozerala nad tmu pred mojimi očami. Nie, už zase! Naozaj som si myslela že to už skončilo! Prechádzali popri mne akoby sa ma chceli dotknúť ale nikdy som ich dotyk necítila. Všade len duchovia a bledé tváre. V ičiach niektorých bol strach v iných pokoj v iných hrôza. Vykrikla som od hrôzi, na to akoby zareágovali, akoby sa zlakli, udivene na mna pozreli a potom sa zdekovali. Zarazene som sa pozerala pred seba a nezmohla som sa na slovo. Už toho mám plné zuby! Vybehla som a zastavila som sa až pri lekárni. Mali tam na moje šťastie otvorené nonstop. "Poprosím vás jednu Alpu." Vychŕlila som rýchlo. Predavačka si ma zarazene prezerala. "Čo na mňa tak čučíte, brat si rozbil koleno a ja nemám doma žiadnu dezinfikáciu!"
"Aha, prepáčte," Hodila som po nej peniaze a bežala som do najbližšej predajne.
"Jedny cigarety prosím."
"Občiansky, poprosím."
Na moje šťastie to bol len brigádnik. "Keď ti dám o dve eurá viac budeš stále potrebovať občiansky?"
"Pekný zvyšok noci," Zaprial mi a dal mi cigarety. Uff. Zaliezla som späť pod most a zapálila som si cigarety. Keď už som blázon tak nech si to aspoň neuvedomujem...

Bola som na nejakej lúke, vyzerala zvláštne všetko bolo šedé ani náznak života. A zrazu nejaký hlas. Šepot a to poriadne desivý, pripomínalo mi to ten šepot z Herry Potter 2, he ešte doteraz sa toho filmu bojím. Len mi to vravela: Bud opatrná, buď na pozore, niečo sa blíži atakďalej. Nerozumela som tomu. Pred čím si mám dávať pozor?! Videla som svoju sestru, vyzerala.... krásne ale aj krozivo. Neviem ako to opísať. Bola bledšia a... bože! Rozbehla som sa k nej a keď som sa jej už takmer dotkla prebudila som sa.Roztrasene som znova otvorila ten tvrdý 60% alkohol a dopila som flaštičku. Prečo ma to stále prenásleduje, do čerta?! Už som myslela že som v poriadku, dokonaca aj duchovia ma prestali prenásledovať a teraz znova, prečo, prečo prečo?!

KIKA:

Môj návrh prešiel, uf, samozrejme Roman mi dnes naložila asi špeci nakladačku ale ja už nad tím ani nepremýšlam, je to už taká bežná rutina že pochybujem že by som si vôbec všimla keby mi niečo zlomil. A tak sa aj stalo, lenže tentokrát som Romanovi ušla. Bežala som ako zmyslov zbavená a zastavila som sa až keď som zbadala niečo čo mi vyrazilo dych. "Monika!" Vrieskala som a bežala som tam. Ležala pod mostom napoli v nejakej odpornej, špinavej vode. "Monika, no tak, reaguj, prosím ťa, preboha, no tak! Prosím, si jediná kto chápe moju bolesť musíš sa prebrať!"
"Č-čo?" Dostala zo seba rozospato.
"Monika!" Zvískla som a rýchlo som ju objala. Zalapala po dychu a rýchlo ma odstrčila. Ublížene som sa na ňu pozrela ale potom som si všimla ako sa povracala. "Bože, čo sa stalo?"
"Nenávidím tých odporných potkanov!"
"Čo?"
"Nehovor mi Monika!"
"Dobre, ja viem že si na to alergická, čo sa deje?"
"Odporní potkani!"
"Moni, no ták, tvoji rodičia nie sú taký zlí!"
"Pozri mňa otec síce nebije ako teba," Zalapala som po dychu. Ona to vie?! Od kedy?! "Ale... ja neviem, mám pocit že... akoby som k nemu cítila strašný otpor, neviem to vysvetliť."
"Ja mám pocit že mama sa o mňa úplne prestala zaujímať, akoby ju smrť mojich bratov úplne paralizovala, nerobí nič iné len pracuje a Romanovi to dokonale vyhovuje..."
"že ťa môže mlátiť a ona si nič nevšimne." Povedala mi.
"Občas ma desí ako vieš človeku porozumieť."
"To je moja práca nie, robiť našej pártii psychijatra."
"Je desíve že nám robíš psychológa a zároveň si sama blázon." Povedala som s úsmev.
"No čo? Väčší blázon než ja neexistuje." Usmiala sa silene Monča.
"Čo ti je?"
"Pravdu?"
"Samozrejme."
"Pohádala som sa s fotrovcami." Klamala, ale nechala som to na teraz tak. Bola opíta a zase fajčila. Áno vedela som otom že si sem tam zapáli ale krabička bola teraz už skoro prázdna. "To kvôli nim?" spýtala som sa a kývla som k dopitej Alpe a cigaretám. "Nedovolili mi ísť do Keni," Šepla potichu.
"Ale no tak Monči, nejak to zvládneme, mám niečo našetréne, mi všetci máme."
"Môj život je katastrofálny." Vzdychla.
"Ale prečo, veď máš všetko."
"Moji rodičia ma nenávia."
"To nie je pravda a ty to vieš."
"Už od malička ma všetci porovnávali s mojimi veľkými bratmi, dokonca ma porovnávajú aj s tými menšíme, je to akokeby by mi každý vravel že som niečo menej. Kedykoľek sa pozriem mojim rodičom do očí mám pocit akokeby mi tím vraveli, že sa hambia za to, že som ich dcéra. Nech robím čokoľvek nikdy som sa nedákázala vyrovnať svojím súrodencom a jedného dňa som to aj vzdala. Mala som toho plné zuby, nikto nevie kto v skutočnosti som. NIkto sa vo mne nevyzná. Dokonca ani Verča a Domino. Jediný ko mi rozumie.... si ty a Mathi." A rozplakala sa na novo. Naozaj som nevedela ako jej pomôc! Neviem ako sa asi cítila. Aké to asi je? Necítiť lásku od ostatných, byť nepochopená... Bože, tak ma napadá že možno cíti ešte väčšiu bolesť než ja. "A ktomu všetkému ma všetci vinia zo smrti mojej sestry." Priznala. Tak to mi vyrazilo dych. O svojej sestre nikdy otvorene nerozprávala. Zverovali sme sa s citmi a ja som jej povedala o tom ako zomreli moji súrodenci ale nikdy v živote mi nepovedala príbeh jej setry. "V skutočnosti ju nezabili tak úplne drogy." Vzdychla si. "Jedného dňa zmizla, mala prísť za mnou, teda vlastne po mňa, v ten deň som si takmer podrezala žily, doma som napísala odkaz, že sa idem zabiť a že ich ich všetkých veľmi lúbim, prišla domov ako prvá, zhabala papier a rozbehla sa ma hladať. Videla som ako ju zabili Kika! Rozumieš tomu, zomrela preto, že ja som bola blbá a dala som si trávu! VIdela som ju umierať!" Kričala a pozerala sa mi do očí. "Zomrela preto, pretože ja som nepremýšlala, pretože som bola taká blbá! Kurva veď ja som taká hlúpa, nebyť mňa moja sestra ešte žije!"
"No tak Monči nesmieš si to takto brať, no tak!"

"Uf!" Monika spí ako dudok. Naozaj nechápem ako toto všetko dokázala v sebe dusiť dva roky! Preboha! Všetku vinu, bolesť, utrpenie.... do reality ma prebralo to, že sa Monča prevalila a prehodila cezo mňa ruku takže sa nemôžem ani pohnúť. Dúfam že si z toho nebude nič pamätať pretože jej to bude asi dosť trápne. Musím niekomu zavolať ale komu, hovorila že jej Mathi rozumie. Tak zavolám jemu. Ach, je jedna hodina ráno, bude vôbec hore? A kašlem na to, keď tak ho zobudím, jeho kamarátka potrebuje pomoc. "Haló?"
"Kika, to nemáš nič iné na práci než budiť ľudí?"
"Prepáč, ale potrebujem ťa tu."
"Čo to trepeš, si opitá?"
"NIe ale Monča je, a... je na tom dosť zle, teraz vlastne spí ale..."
"Kde ste?" Prerušil ma.
"Pod mostom pri Jessicinom dome."
"Čo tam robíte?"
"Spíme?"
"Boha, mňa zvňas žien jebne, hneď som tam!" Zahromžil.

MATÚŠ:

Zoobudil som sa na jačanie môjho telefónu. "Čo to?! Boha, ona sa zbláznila?!" Kopol som do stolíku a zdvihol to. "Haló?"
"Kika, to nemáš na práci nič iné než budiť ľudí?"
"Prepáč, ale potrebujem ťa tu." Čože ma?!
"Čo to trepeš, ty si opitá?!
"Nie, ale Monča je, a... je na tom dosť zle, teraz vlastne spí ale..." Začínal som počuť v jej hlase paniku a to sa mi vôbec napáčilo, čo je s Pončou?! "Kde ste?!"
"Pod mostom, pri Jessicinom dome."
"Čo tam robíte?!"
"Spíme."
"Boha, mňa zvás žien jebne, hneď som tam." Zahromžil som naštvane.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama