Srpen 2012

11. kapitola 6.časť. A dáme si oddych- Nič ti nepoviem!

30. srpna 2012 v 22:25 | mončička
No, trochu kratšia, ale zajtra dám ďalšiu:

"Ty sa mi nemáš čo vyhrážať!" Zvrieskla som naňho nekontrolovane. "Je to môj život, môžem si s ním robiť čo ja uznám za vhodné ty idiet tak ma láskyplne nechaj! A nie, vie čo?!" Vrieskala som ďalej. "Máš kopačky!" Kričala som a vyšla som z izby a nechala som ho tam ohúrene stáť. Bežala som až na lúku našej partie. Padla som do zelenej mäkkej trávi a potichu som nechávala tiecť slzy...
"Kika?" Počula som hlas. "Preboha Kika!" Tak to už bol vreskot. "KIKA!" Kričal Filip a dobehol ku mne celý videsený. "Si v poriadku, povedz že si v poriadku, prosím! Bolí ťa niečo? Máš niečo odreté, alebo, alebo... ja neviem Kika prosím hovor so mnou!"
"Filip som v poriadku, upokoj sa!"
"A... uf, bože dievča vydesila si ma!"
"Prepáč, nebolo to úmyselné." Zachrapčala som.
"Ty si plakala?"
"Nie,"
"Máš červené oči."
"Asi som na niečo alergická..." Zamyslela som sa. "Nechceš si zaloziť?" Ukázala som na skalu. Nebola veľmi vysoká a liezť sa po nej dalo, mali by sme to zvládnuť, pripomínalo mi to zrúcaninu hradu, akoby vežu z hradu. "Prečo nie?"

"Do prdele!" Zrúkla som. "Do prdele," Povedala som zúfalo. "Do prdele." Buchla som do skrine a znova som sa rozplakala.
"Neplač, je to tak lepšie." Nenávistne som sa naňho pozrela.
"Čo je na tom lepšie, všetko bolo úžasné kým si sa neobjavil!"
"Užasné? Prosím ťa len by ťa zneužil. Ochránil som ťa."
"A pred čím, jemu na mne aspoň záležalo..."
"Záležalo? Prosím ťa, hovorím ti, s niekým sa stavil a bolo. Poznám také typy."
"Bol lepší než ty!"
"Bol lepší? Ja ťa aspoň nevodím za nos dieťa, zatial čo on ťa hlamal. Som k tebe priamy, áno, priznávam že som k tebe odporný ale ty... ty si taká... Ja neviem, vždy keď ťa vidím, opakujem vždy, tak... akoby som sa prestal ovládať. Potom keď ťa zbijem si vždy nadávam, ale keď ťa zase vidím nemúžem inak, je to ako..."
"Dnes si triezvy?" Spýtala som sa ho udivene.
"Výnimočne," Povedal mi. "keď som ťa videl takú zničenú, povedal som si že potrebuješ otcovskú radu."
"ďakujem, síce ťa nenávidím a ty mňa tiež, myslím že keď budeš triezvy môžeme sa baviť normálne."
"Súhlas, pokúsim sa byť triezvy častejšie," Postavil sa a chystal sa odísť s mojej izby, pri dverách se ešte otočil a povedal mi. "Ja na tvojom mieste by som si našiel iného,"

"Ou, ideš na rande s Matúšíqoum?" Spýtala sa ma saša.
"Nie, idem loviť." Saši spadla prada dobre že nie na zem. Potom pozrela na mňa, potom zase na dvere izby svojho brata, potom zas na mňa a tak stále dookola. Až nakoniec zapadla dojeho izby. "Matúúúš!" Počula som ešte jej krik, potoém ranu a potom Matúša: "Nehulákaj do pi°°°°" (sorry ale nenapíšem) To bolo akurát tak všetko. Bola som zdesená, vživote som ho nevidela v tak zlej nálade. že by kvôli mne? To si fandím až príliš? Čo poviete?

MATÚŠ:

Počúvam hudbu a tá krava mi zase vytrhne sluchádka z uší. "Matúš!"
"Nehulákaj mi tu do pi°°°°"
"Povieš mi láskave prečo Kika, prečo ide loviť?!"
"Čo-čože ide?!" Celý som zbledol. To snád nemyslí vážne, nie sme rozídení ani poriadne jeden deň a ona si už ide hladať ďalšieho?!
"Tak prečo ide, kurva, loviť?! Veď ju tam sakra ešte niekto zná..."
"Rozišli sme sa." Povedal som tak potichu, že sa čudujem že ma vôbec počula.
"Čože ste sa?! Počkaj! Ty si sa s ňou rozišiel?!" Hulákala ostošesť a ja som počul buchnúť dvere.
"Niekto odišiel." Povedal som kludne.
"No kto asi?! Kika šla preč! Do nejakého baru! Prisahám Bohu Matúš Church, že ak sa jej niečo stane, zabijem ťa!"

11. kapitola 5.časť. A dáme si oddych- šťastný ako blchy, alebo nie???

21. srpna 2012 v 22:30 | mončička
"J-ja, ja som..." Netušil som čo som robil. Ruky ma prestali poslúchať a ja som jej začal prechádzať po chrbáte, zbadal som jej zmetený výraz ale aj tak som nevedel prestať s tým čo som začal. Jednou rukou som jej prešiel po tvári a zamieril som prstami jej perom. Obreslil som ich tvar a pobozkal som ju. Nebránila sa, neviem či bola natoľko paralizovaná tým čo robím alebo jej to dokonca nevadilo? Jej pery sa pohli oproti mojim a ja som ju jemne kusol do dolnej pery. Pootvorila ústa a nechala ma zmocniť sa jej pier. Iskry okolo mňa začali lietať ako ohňostroj dokým som nezačul niečie myšlienky. OMG! Wááw! Nemyslela som si, že Mat chodí s Kikou... Pšš! Musím byť potichu, je na nich krásny pohlad, aký sú zamilovaní!
Čože?! ako to, že počujem Pončine myšlienky, veď prakticky vzato ešte nie je vlkolačica. Teda vlastne, keďže sa už premenila ale... Prestal som Kike šmátrať po celom tele a jemne som ju od seba odtlačil a pozrel som sa Pončiným smerom. "To ma ako išlo počuť?!" Povedala Ponča zhrozene. "Ja som nechcela aby ma išlo počuť ja som si len myslela, že... Grr, to sa len ja môžem zobudiť v takejto chvíli, ja som ale nemehlo!" Nadávala si Ponča. Kika zčervenala ako paprika a ja som od toho tiež nemal ďaleko. "Otras, bol na vás taký krááásny pohlad, a stebou!" Ukázala prstom na Kiku "sa teraz idem vážne porozprávať, a potom si zoberiem do parády teba!" Ukázala prstom na mňa.
"O nie!" Povedali sme s Kikou na raz.

KIKA:

"Mončaaa," Zatiahla som zničene. "Môžeš ma už prestať spovedať?!"
"Ale no tááák! Neverím že to je všetko!"
"Je! Veď keď si sa zobudila boli sme oblečení, či?"
"Bože, ja nehovorím o... o tom! Ja hovorím, že neverím, že medzi vami pred tím nič nebolo!"
"Až na tej oslave..."
"Ja tomu nemôžem uveriť Abernettyová!!"
"Nikto ťa nenúti tomu uveriť, jednoducho môžeš ísť zase spať a zubudiť sa s tým že mezim mnou a Matom nič nie je, teda vlastne možno naozaj nič nie je, ja neviem čo to znamena..."
"Jasné že to preňho niečo musela znamenať, Mathi nie je taký že sa stavý či nejakú dostane... aspoň teda si myslím."
"Veď uvidíme ako sa to vyfarbí." Povedala som nakoniec a už vopred som ľutovala Mata, ktorý práve došiel a psychicky sa pripravoval na Monikin výsluch.

"Ááá," Kričala som. "Nie, nie nie! Matúš prosím už dóóósť, prosím..." Prerušil ma ďalší výbuch môjho smiechu.
"Vzdávaš sa?" Spýtal sa ma nakoniec a držal ma priplácnutú na zemi.
"Nikdy!" Povedala som bojovne a vzdorovito som sa mu pozrela do očí.
"Tak ja teda neprestanem." Významne sa na mňa pozrel a čakal či sa nevzdám.
"Nevzdám sa Matúš Church!" To som ale povedať nemala pretože ma zase začal šťegliť. "Obžalujem ťa za tíranie!" Dostala som zo seba popri smiechu. "To by si neurobila, iba keby si ma chodila navštevovať do vezenia!"
"Jasné že by som ťa chodila navšťevovať ale len ak ma prestaneš štegliť pretože inak ma už nikdy v živote neuvidíš!" Pohrozila som mu. "Ale potom by si ma nemala za čo obžalovať."
Strčila som doňho a pokúsila som sa vymaniť z jeho zovretia. "Hej! Pusti ma!"
"Lebo čo?"
Znova som doňho strčila a pokusila som sa najako uvolniť jeho objatie ale ani to s ním nehlo. "Zahrávaš si s ohňom Matúš Church!" Povedala som zadýchane.
"Ale no tak, Kiki..." Otrel si pery o tie moje ale stále ma držel za ruky takže mi nijak neumožnil bozk prehĺbiť.
"Baví ťa to velmi?" Zavrčala som.
"A čo?"
"Nemáš záujem pustiť mi tie ruky?" Navrhla som.
"Hm, ani nie." Trhla som rukami ale vôbec to nepomohlo, iba sa tlak na nich zvýšil.
"Cs!" Otvrátila hlavu a tím som dala svoje pery mimo jeho dosah ale to Matovi ako sa zdávôbec neprekážala lebo sa presunul na môj krk. "Hej!" Zakričala Domino a Verčou keď vtrhli do jeho izby.
"Vás neučili klopať?" Spýtal sa Mat naštvane.
"No tak prepáč, ja som nevedela, že si to rozdávaš s Kikou," Celá som zčervenala a bolo mi maximálne trápne. "Ale na druhej strane Mino vypumpujem žalúdok za to, že mi to nepovedala!"
"Ponča za to nemôže, jasne som jej prikázal aby to vám dvom nevyžvanila."
"A to už prečo?"
"Pretože vy by ste si pustili huby na špacír."
"No tak to prepáč!" Povedali obe naraz.

MATÚŠ:

Tak... ako začať? Chodím s Kikou už pomaly 3 týždne a dnes som ju išiel navštíviť k nej domov. Nevie o tom takže som zvedaví ako zareaguje. Keď som však bol až pri ich dome, počul som strašný vreskot, rýchlo som tam dobehol a pomocou môjho zdokonaleného sluchu som mohol počuť všetko. "Ty krpatá kurva!" Počul som mužský hlas, potom buchnutie a potom Kikin ston. Nezakričala od bolesti ale aj tak to bola silná rana, aspoň podla mňa. Zazvonil som a všetko utíchlo. "Migaj otvoriť, nech si aspoň trošku užitočná!" Dvere sa otvorili a Kika na mňa vyvalovala oči, vlastne aj ja na ňu, líce mala celé červené a vlastne celé telo mala opuchnuté. "Č- čo tu robíš?" Dostala zo seba. Bez slova som vošiel dnu a celý som sa triasol. Bolestivo som v sebe dusil vlka a snažil som sa nepremeniť. Celá koža sa mi rozpálila a cítil som ako sa mi vlčia kožušina chce dostať na povrch. Chcel som vojsť do dverí, v ktorých som typoval, že bude to prasa. A pravdepodobne som mal trafiť, pretože ma Kika rýchlo zachytila za ruku a nechcela mi dovoliť vojsť. "Čo je?" Spýtal som sa a snažil som sa zakriť zúrivosť v mojom hlase.
"Tam nechoď." Povedala mi.
"A prečo by som nemal, hm? Chceš mi niečo visvetliť?"
"Ani nie," Povedala odmerane,
"Ó, tak ja ti napoviem, ešte dávnejšie som bol naozaj taký sprostý že som ti uveril, že si až taká nešikovná a maš dolámané telo kvôli tomu, že nedokážeš prejsť po rovnej zemi bez toho aby si nespadla, ale teraz... teraz ti to už neverím Kik." Snažil som sa nekričať a ovládnuť svoje emócie ale veľmi mi to nešlo. "Prosím ťa Mat, tu nie," Zašepkala a zdesene sa pozerala na dvere. "Nevyvlečieš sa z toho!" Varoval som ju. Potiahla ma za tričko a viedla ma až hore po schodoch. Podla vybavenia by som typol, že je to jej izba. Oprel som sa o stenu a čakal som na vysvetlenie. "No?!"
"Aké, NO?!"
"Chceš mi vysvetliť čo sa dialo pár sekúnd pred tým než som sem prišiel?"
"Ani nie."
"Kristína?!" Trhla sebou, neznášala svoje celé meno a ja som to vedel, ale bol som naštvaný.
"Čo?!"
"Krucinál, nehraj sa na sprostú." Zúrivo som jej hladel do očí. Pomaly ku mne podišla, obtočila si ruku okolo môjho krku, čím ma donútila sa zohnúť. "Ale no tak, zlatko!" Povedala mi a otrela si pery o moje. Za normálnych okolnosti by ma to poriadne vydráždilo ale teraz ma rozčúlila. Tak ona by to chcela zahovoriť, hej?! "No tak, Matúško, veď si prišiel za mnou, prečo strácať čas volovinami, hm?" Znova ma chcela pobozkať, ale ja som jej to teraž nedovolil.
"Kristína Mária Abernettyová, okamžite mi povedz kto je ten chlap, čo ťa pred chvílou zmlátil, pretože ak mi to nepoviež hneď ja zleziam dole a ten chlap skončí v nemocnici." Povedal som ľadovo kludne.

KIKA:

Už ani neviem prečo som sa s tým pakoňom zase pohádala. Len som zase dostala nakladačku, lenže problém bol v tom že dnes som sa už neudržala a dala mu päsťou do nosu tak ako ma to učil Matúš. "Ty krpatá kurva!" Zvrieskol na mňa a utrel si nos, z ktorého práve vytryskla krv. A vrazil mi päsťou takou silou až som spadla. Ale rozhola som sa nevikríknuť od bolesti. Už nie, nie som handra! Zazvonil zvonček. Roman aj ja sme zamrzli. "Migaj otvoriť, nech si aspoň trošku užitočná!" Zvrieskol na mňa. Pomaly som sa doteperila k dveráma otvorila som ich. A čakal ma šok. Vyjavene som čumela na Mata a on na mňa. "Č- čo tu robíš?" Dostala som zo seba. Pozerala som ako bez slova vošiel dnu a namieril si to rovno do obývačky kde Roman práve chlastal Brandy. Spanikárila som. Rýchlo som ho chytila za ruku a nedovolila som mu vojsť do tej izby. "Čo je?" Povedal bez náznaku emócii.
"Tam nechoď." Povedala som čo najchladnejšie.
"A prečo by som nemal, hm? Chceš mi niečo povedať?"
"Ani nie." Povedala som odmerane.
"Ó, tak ja ti napoviem, ešte dávnejšie som bol naozaj taký sprostý že som ti uveril, že si až taká nešikovná a maš dolámané telo kvôli tomu, že nedokážeš prejsť po rovnej zemi bez toho aby si nespadla, ale teraz... teraz ti to už neverím Kik." Cítila som ten zúrivý podtón. Až mi naskočila husia koža. "Prosím ťa Mat, tu nie." Zašepkala som čo najtihšie aby ma Roman nepočul, zdesene som pozrela na dvere a dúfala som, že je opitý tak aby ani nič nepočul. "Nevyvlečieš sa z toho." Varoval ma a nechalsa ťahať za tričko do mojej izby. Oprel sa o stenu zatial čo ja som i sadla na moju posteľ. "NO?!"
"Aké, NO?!"
"Chceš mi vysvetliť čo sa dialo pár sekúnd pred tým než som sem prišiel?"
"Ani nie."
"Kristína?!"Trhla som so sebou, neznášala som keď mi tak niekto vravel, vlastne som za to vraždila, jedine mama mala povolenie mi tak hovoriť. A Mat to vedel. Vedel, že ma zabolí keď mi takto povie. Vlastne mi takto nikdy ani nehovoril. Nahneval ma. "Čo?!"
"Krucinál, nechraj sa na sprostú!" Zrúkol na mňa a ja som sa ho začínala báť. Jeho pohlas sa stretol s mojím a ja som v nich videla tú divokosť. Zúril, vlastne pomaly penil ako zúrivý pes. Nechcela som sa o tom rozprávať, aspoň teraz nie a nie s ním. Podišla som k nemu, obtočila som mu ruky okolo krku a jeho tvár bola iba pár centimetrov od mojej. "Ale no tak zlatko." Zašepkala som zvodne a jemne som obtrela pery o tie jeho. Vždy sme sa takto dráždili ale s ním to teraz ani nepohlo. "No tak, Matúško, veď si prišiel za mnou, prečo strácať čas volovinami, hm?" Zašepkala som mu do ucha a chcela som ho znova pobozkať ale nedovolil mi to. "Kristína Mária Abernettyová, okamžite mi povedz kto je ten chlap, čo ťa pred chvílou zmlátil, pretože ak mi to nepovieš hneď ja zleziam dole a ten chlap skončí v nemocnici." Povedal to až neprirodzene chladno. Akoby to ani nebol jeho dokonale medový hlas. Vyviedol ma z miery. Zdesene som naňho pozerala. Nemôžem mu povedať o Romanovi, nemôžem ho pustiť za Romanom. Nemôžem nič. Predstava, že by ešte niekto mal vedieť o tom čo je Roman zač ma nesmierne desila...

11. kapitola 4.časť. A dáme si oddych!- Starosti a niečo neznáme

15. srpna 2012 v 11:10 | mončička
KIKA:

"Kika, Kika, Kika!" Počula som Mata kričať. "Čo- čo sa stalo?" Dostal zo seba pridusene a išla vidieť že takto rýchlo ešte v živote nebežal. Otvorila som ústa ale hneď som ich zase zavrela. Nevedela som či Mat vie o jej sestre a či vôbec o jej výčitkoch. "Jej rodičia ju nepustili do Keni."
"A kvôli takej blbosti sa spila pomaly na smrť?!" Páni ten des v jeho očiach. Tak ma napadá, nie je on do nej tak trošku rachnutý? Už sme nad tím s partiou trošku uvažovali ale nikdy sme k ničomu nedospeli. Každopádne by boli celkom pekný pár... "Ty si tiež pila?"
"Nie, keď som prišla už tam nič nebolo,"
"Počkaj takže ona toto vypila sama?!" Vykríkol na mňa zdesene.
"Potichu zobudíš ju." Ale už bolo aj tak neskoro. Moni sa zobudila. Pomaly sa posadila a udivene na nás pozerala.
"Kde-" Trhane sa nadýchla. "Kde to som?"
"Pod mostom." Odpovedal jej Mat pohotovo.
"To som až taká zúfala, že som sa pokúsila o samovraždu?"
"Vyskúšaj si ešte pospať."
"Moja hlava."
"Aspoň sa poučíš."
"A od čoho, Boha, veĎ jedna flaška..."
"60% alkoholu."
"60?"
"Nerob sa, dobre si to vedela."
"Ehm, nie som tu naviac?" Spýtala som sa po chvíli.
"Ak sa ti nechce počúvať Pončine opilecké keci, tak áno."
"A tebe sa chce?"
"Nejak to prežijem, ty si ju počúvala do teraz." Pozrel na mňa tak... laskyplne? Či to sa mi iba zdá? Je zvláštne keď sa na vás po takej dlhej dobe niekto pozrie takto. Akoby som cítila aspoň akú takú lásku. Tak ma napadá, prečo ma v tedy, na jeho narodky pobozkal? NIE! Kika, okamžite prestaň takto premýšlať, bol ožratý! "Dobre, idem na chvílu a po pol hoďke zase dojdem?"
"Hm,"
"Ok, tak..."
"Kika? Môžeš prestať, neboj sa, olizovať sa s ním nechystám a nikdy som sa ani nechystala." Povedala mi Monča nasupene. Tak to mi vyrazilo dych. "No čo na mňa tak vyvaluješ oči?!"
"Ja- ja som len..."
"Pochybujem že len ty moja zlatá ale veď dobre."
"No, preberali sme to že či spolu niečo nemáte ale..." Cítim ako sa mi hrnie krv do líc a cítim sa maximálne trápne.
"Kik? Zabudni na to." Poradil mi Mat.

MATHI:

Hneď ako sa Kika doteperila preč začali sme sa rehotať na celé kolo. Ja a Ponča?! Ha, môžu snívať ďalej, nie žeby nebola pekná ale beriem ju jak sestru a né jak ženskú. "Oni si fakt mysleli že my dvaja..."
"Ty si si to fakt nevšimol?"
"Prepáč mi to Moničiqa ale ja ťa beriem ako ségru."
"Na podobne neboj."
"Ty ma berieš ako sestru?!" Povedal som na oko zhrozene.
"Mno... keby si si nechal narásť vlasy a..."
"Dosť, dosť DOSŤ!"
"Haha, ten zhrozený pohlad, na to nemá nikto!"
"Veľmi vtipné," Zahromžil som. Chvílu sme mlčali a ja som sa jej nakoniec spýtal. "Prečo si sa takto doriadila?"
"Ja som..." Zmĺkla, tento odraz tváre som už párkrát videl. Vtedy uvažovala či mi povedať pravdu alebo mi klamať.
"Ponča?"
"Zase som ich videla."
"Duchov? Myslel som si, že už to prešlo."
"Nie si jediný kto si to myslel."

KIKA:

"Zase som ich videla."
"Duchov?" Potom som už nevnímala. Moni vídava duchov? Obarene som skĺzla vedla múru a cítila som ako mi vyplašene tlčie srdce. "Bože," Vzdychla som si. Čo sa to deje? Mám pocit akoby okolo mňa bol nejaký mrak alebo... alebo niečo magické, zlé. Cítim strach a vlastne ani neviem pred čím,

MONČA:

Som vydesená, neviem čo mám cítiť. Od vtedy čo sme boli s Domino choré mám pocit že som úplne iná, vynimočná, akoby som sa stala niekým iným. Nedokážem úplne vysvetliť to čo cítim. Cítim len des, hrôzu, strach, ale pod týmto všetkým je šťastie. Som šťastná že som si našla takýchto priateľov. Kika s Mathim stoja pri mne aj keď Mathi vie že som blázon a Kika vie o mojej sestre. "Mathi? Som strašne unavená."
"Tak spi, ja tu zostanem, neboj."
"Zničíš si chrbát keď budeš takto spať."
"Ja ešte nejdem spať."
"Nie?"
"Nie." Nebola som vo stave aby som to riešila.
"Skôr než zaspíš, môžem o tých duchoch povedať Kike?"
"Ak nájdeš spôsob ako... Som rada že vás mám." A s týmito slovami som zaspala.

MATHI:

Počul som ako Kika pomaly zase vošla pod most. "Čo ti je?" Spýtal som sa jej, keď som zbadal jej ohúrený výraz.
"Nič, nič ja som si len fakt myslela že spolu chodíte." Niečo mi tu nesedí, odpovedala až príliš rýchlo.
"Neklam."
"ako to robíš?"
"Robím čo?"
"Ako to, že kedykoľvek ti niekto klame, ty ho hneď odha... teda hneď mu na to prídeš?"
"Kika, poznám ťa. Takže čo sa deje?" Vydesene som sa pozrel na jej oči ktoré sa plnili slzami.
"Nič, nič podstatné." Takže ona bude o zlomkrky klamať?!
"Kiki,"
"Prečo- prečo mi to nepovedala?" Vŕtala do mňa ten svoj pohlad z prenikavými modrými očami.
"Kto ti čo nepovedal?"
"Prečo mi nepovedala že sa spila kvôli..."
A do prdele! Zahrešil som v duchu. "Nevedla ako ti to povedať." Priznal som nakoniec.

Po 15.min. (2:19)

"Kika?"
"Hm?"
"čo som ti urobil v tedy na mojich narodkách?" Spýtal som sa jej zvedavo. Všimol som si ako zmrzla. Čo som jej do čerta urobil?! "Nič, naozaj nič."
"Aha, to som si všimol." Odvrkol som naštvane.
"Mat..."
"Čo som ti urobil?!" Schmatol som ju za zápestia a zúrivo som jej hladel do očí. Všimol som si záblesk strachu v jej očiach ale ja som potreboval vedieť čo sa den deň stalo. Vedela to Ponča, vedela to Saša. Tak prečo by som to nemohol vediať ja?! "Ver mi nechceš to vedieť," Dostala zo seba.
"Že nie?!"

KIKA:

"Kika?"
"Hm?"
"Čo som ti urobil v tedy na mojich narodkách?" Skoro som sa udusila vlastným dychom.
"Nič, naozaj nič."
"Aha, to som si všimol." Odvrkol.
"Mat..." Do čerta, čo vymyslieť?
"Čo som ti urobil?!" Schmatol ma za zápestie a zúrivo mi hladel do očí. V tedy mi až bolestne pripomenul Romana.
"Ver mi, nechceš to vedieť."
"Že nie?!" Bol pri mne tak blízko že sa jeho pery otreli o moje. Stále sa mi vpíjal do očí a ja som postupne aj chcela aby to vedel. Všimla som si ako rukami skĺzol na môj chrbát a pritiahol si ma k sebe. "Prosím, povedz mi to."
"J-ja som..." Kika! Okamžite začni premýšlať! Začal mi prechádzať po chrbáte a ja som už naozaj ničomu nerozumela. Jednou rukou mi prebehol po tvári a zastavil sa na mojej spodnej pere. Obreslil tvar mojich pier a potom sa ku mne naklonil a pobozkal.

Sen

15. srpna 2012 v 10:54 | neprezradím...
Keď hrejivé lúče ranného úsvitu ,

pohladia moju tvár

a moje oči jas slnka pošteklí,

skončia sa krásne sny ,

sny v ktorých si iba ty.

No sny ako aj noc končia

a realita ako deň začína .

A ja zisťujem ,

že sen bol iba sen

a skutočnosť je celkom iná.

Dostáva sa mi krutej pravdy,

že my dvaja už nie sme spolu,

lebo naše chodníky sa rozišli

a mne ostáva srdce plné bôlu.

vždy keď ťa vidím ,

objať ťa chcem,

no po chvíli zistím, že nemôžem.

Hlboká priepasť nás totiž delí,

je plná smútku a sklamania,

aj keď dávno ,

v nej dve srdcia vreli.

Túto priepasť preskočiť chcem,

no keď sa mi to podarí,

zistím,

že to bol iba sen...

Neplač

15. srpna 2012 v 10:53 | neprezradím... |  básničky
Neplač keď ti život facky dáva
dobrým ľudom sa to stáva
utri si slzičku
na uplakanom líčku.

11.kapitola 3.časť. A dáme si oddych!- Na ulici

12. srpna 2012 v 21:29 | mončička
Nevrátim sa domov ani keby čo! Bože, prečo musím mať takých otrasných rodičov, ha?! Neznášam ich, och Luci, prečo si sakra musela zomrieť?! Čo mám teraz ako robiť, do riti, prečo som taká sama?! Unavene som si sadla pod most a premýšlala nad mojím otrasným životom. Zavrela som oči a pokúsila som sa zaspať. Podla hodiniek je niečo cez desiatu. No tak to nezaspím. Otvorila som oči a z hrôzou som sa pozerala nad tmu pred mojimi očami. Nie, už zase! Naozaj som si myslela že to už skončilo! Prechádzali popri mne akoby sa ma chceli dotknúť ale nikdy som ich dotyk necítila. Všade len duchovia a bledé tváre. V ičiach niektorých bol strach v iných pokoj v iných hrôza. Vykrikla som od hrôzi, na to akoby zareágovali, akoby sa zlakli, udivene na mna pozreli a potom sa zdekovali. Zarazene som sa pozerala pred seba a nezmohla som sa na slovo. Už toho mám plné zuby! Vybehla som a zastavila som sa až pri lekárni. Mali tam na moje šťastie otvorené nonstop. "Poprosím vás jednu Alpu." Vychŕlila som rýchlo. Predavačka si ma zarazene prezerala. "Čo na mňa tak čučíte, brat si rozbil koleno a ja nemám doma žiadnu dezinfikáciu!"
"Aha, prepáčte," Hodila som po nej peniaze a bežala som do najbližšej predajne.
"Jedny cigarety prosím."
"Občiansky, poprosím."
Na moje šťastie to bol len brigádnik. "Keď ti dám o dve eurá viac budeš stále potrebovať občiansky?"
"Pekný zvyšok noci," Zaprial mi a dal mi cigarety. Uff. Zaliezla som späť pod most a zapálila som si cigarety. Keď už som blázon tak nech si to aspoň neuvedomujem...

Bola som na nejakej lúke, vyzerala zvláštne všetko bolo šedé ani náznak života. A zrazu nejaký hlas. Šepot a to poriadne desivý, pripomínalo mi to ten šepot z Herry Potter 2, he ešte doteraz sa toho filmu bojím. Len mi to vravela: Bud opatrná, buď na pozore, niečo sa blíži atakďalej. Nerozumela som tomu. Pred čím si mám dávať pozor?! Videla som svoju sestru, vyzerala.... krásne ale aj krozivo. Neviem ako to opísať. Bola bledšia a... bože! Rozbehla som sa k nej a keď som sa jej už takmer dotkla prebudila som sa.Roztrasene som znova otvorila ten tvrdý 60% alkohol a dopila som flaštičku. Prečo ma to stále prenásleduje, do čerta?! Už som myslela že som v poriadku, dokonaca aj duchovia ma prestali prenásledovať a teraz znova, prečo, prečo prečo?!

KIKA:

Môj návrh prešiel, uf, samozrejme Roman mi dnes naložila asi špeci nakladačku ale ja už nad tím ani nepremýšlam, je to už taká bežná rutina že pochybujem že by som si vôbec všimla keby mi niečo zlomil. A tak sa aj stalo, lenže tentokrát som Romanovi ušla. Bežala som ako zmyslov zbavená a zastavila som sa až keď som zbadala niečo čo mi vyrazilo dych. "Monika!" Vrieskala som a bežala som tam. Ležala pod mostom napoli v nejakej odpornej, špinavej vode. "Monika, no tak, reaguj, prosím ťa, preboha, no tak! Prosím, si jediná kto chápe moju bolesť musíš sa prebrať!"
"Č-čo?" Dostala zo seba rozospato.
"Monika!" Zvískla som a rýchlo som ju objala. Zalapala po dychu a rýchlo ma odstrčila. Ublížene som sa na ňu pozrela ale potom som si všimla ako sa povracala. "Bože, čo sa stalo?"
"Nenávidím tých odporných potkanov!"
"Čo?"
"Nehovor mi Monika!"
"Dobre, ja viem že si na to alergická, čo sa deje?"
"Odporní potkani!"
"Moni, no ták, tvoji rodičia nie sú taký zlí!"
"Pozri mňa otec síce nebije ako teba," Zalapala som po dychu. Ona to vie?! Od kedy?! "Ale... ja neviem, mám pocit že... akoby som k nemu cítila strašný otpor, neviem to vysvetliť."
"Ja mám pocit že mama sa o mňa úplne prestala zaujímať, akoby ju smrť mojich bratov úplne paralizovala, nerobí nič iné len pracuje a Romanovi to dokonale vyhovuje..."
"že ťa môže mlátiť a ona si nič nevšimne." Povedala mi.
"Občas ma desí ako vieš človeku porozumieť."
"To je moja práca nie, robiť našej pártii psychijatra."
"Je desíve že nám robíš psychológa a zároveň si sama blázon." Povedala som s úsmev.
"No čo? Väčší blázon než ja neexistuje." Usmiala sa silene Monča.
"Čo ti je?"
"Pravdu?"
"Samozrejme."
"Pohádala som sa s fotrovcami." Klamala, ale nechala som to na teraz tak. Bola opíta a zase fajčila. Áno vedela som otom že si sem tam zapáli ale krabička bola teraz už skoro prázdna. "To kvôli nim?" spýtala som sa a kývla som k dopitej Alpe a cigaretám. "Nedovolili mi ísť do Keni," Šepla potichu.
"Ale no tak Monči, nejak to zvládneme, mám niečo našetréne, mi všetci máme."
"Môj život je katastrofálny." Vzdychla.
"Ale prečo, veď máš všetko."
"Moji rodičia ma nenávia."
"To nie je pravda a ty to vieš."
"Už od malička ma všetci porovnávali s mojimi veľkými bratmi, dokonca ma porovnávajú aj s tými menšíme, je to akokeby by mi každý vravel že som niečo menej. Kedykoľek sa pozriem mojim rodičom do očí mám pocit akokeby mi tím vraveli, že sa hambia za to, že som ich dcéra. Nech robím čokoľvek nikdy som sa nedákázala vyrovnať svojím súrodencom a jedného dňa som to aj vzdala. Mala som toho plné zuby, nikto nevie kto v skutočnosti som. NIkto sa vo mne nevyzná. Dokonca ani Verča a Domino. Jediný ko mi rozumie.... si ty a Mathi." A rozplakala sa na novo. Naozaj som nevedela ako jej pomôc! Neviem ako sa asi cítila. Aké to asi je? Necítiť lásku od ostatných, byť nepochopená... Bože, tak ma napadá že možno cíti ešte väčšiu bolesť než ja. "A ktomu všetkému ma všetci vinia zo smrti mojej sestry." Priznala. Tak to mi vyrazilo dych. O svojej sestre nikdy otvorene nerozprávala. Zverovali sme sa s citmi a ja som jej povedala o tom ako zomreli moji súrodenci ale nikdy v živote mi nepovedala príbeh jej setry. "V skutočnosti ju nezabili tak úplne drogy." Vzdychla si. "Jedného dňa zmizla, mala prísť za mnou, teda vlastne po mňa, v ten deň som si takmer podrezala žily, doma som napísala odkaz, že sa idem zabiť a že ich ich všetkých veľmi lúbim, prišla domov ako prvá, zhabala papier a rozbehla sa ma hladať. Videla som ako ju zabili Kika! Rozumieš tomu, zomrela preto, že ja som bola blbá a dala som si trávu! VIdela som ju umierať!" Kričala a pozerala sa mi do očí. "Zomrela preto, pretože ja som nepremýšlala, pretože som bola taká blbá! Kurva veď ja som taká hlúpa, nebyť mňa moja sestra ešte žije!"
"No tak Monči nesmieš si to takto brať, no tak!"

"Uf!" Monika spí ako dudok. Naozaj nechápem ako toto všetko dokázala v sebe dusiť dva roky! Preboha! Všetku vinu, bolesť, utrpenie.... do reality ma prebralo to, že sa Monča prevalila a prehodila cezo mňa ruku takže sa nemôžem ani pohnúť. Dúfam že si z toho nebude nič pamätať pretože jej to bude asi dosť trápne. Musím niekomu zavolať ale komu, hovorila že jej Mathi rozumie. Tak zavolám jemu. Ach, je jedna hodina ráno, bude vôbec hore? A kašlem na to, keď tak ho zobudím, jeho kamarátka potrebuje pomoc. "Haló?"
"Kika, to nemáš nič iné na práci než budiť ľudí?"
"Prepáč, ale potrebujem ťa tu."
"Čo to trepeš, si opitá?"
"NIe ale Monča je, a... je na tom dosť zle, teraz vlastne spí ale..."
"Kde ste?" Prerušil ma.
"Pod mostom pri Jessicinom dome."
"Čo tam robíte?"
"Spíme?"
"Boha, mňa zvňas žien jebne, hneď som tam!" Zahromžil.

MATÚŠ:

Zoobudil som sa na jačanie môjho telefónu. "Čo to?! Boha, ona sa zbláznila?!" Kopol som do stolíku a zdvihol to. "Haló?"
"Kika, to nemáš na práci nič iné než budiť ľudí?"
"Prepáč, ale potrebujem ťa tu." Čože ma?!
"Čo to trepeš, ty si opitá?!
"Nie, ale Monča je, a... je na tom dosť zle, teraz vlastne spí ale..." Začínal som počuť v jej hlase paniku a to sa mi vôbec napáčilo, čo je s Pončou?! "Kde ste?!"
"Pod mostom, pri Jessicinom dome."
"Čo tam robíte?!"
"Spíme."
"Boha, mňa zvás žien jebne, hneď som tam." Zahromžil som naštvane.

Rose Hathaway

10. srpna 2012 v 11:54 | mončička |  moje kecy

Tak ma napadlo že by som mohla spraviť malý konkurz na Rose Hathaway:


11. kapitola 2.časť. A dáme si oddych!-prehováranie

7. srpna 2012 v 22:48 | mončička
Okej, tak toto si musím vybaviť s mamou. Jasné že chcem ísť do Keni ale veď, neberte ma ako niekoho kto sa rád učí, ale máme tu povinnosti o ktorých vlastne nevieme ani teplý prd. "Mami?!"
"Nepozeraj na mňa tak, cez august vás o nich naučím všetko a potom cez školský rok budete dávať pozor na okres." Bránila sa rýchlo.
"Kto by to bol povedal, že zrovna moja mama bude nezodpovedná."
"Matúško, berieš to príliš vážne, my to ešte zvládneme, nie sme dôchodcovia."
"Tak ok, veď to je vlastne... super! Kedy tam budeme môcť odísť?"
"Pravdepodobne o štyry týždne."
"Mamička, už som ti niekedy povedal že ťa milujem?"
"Keď si mal tri roky, naposledy." Usmiala sa na mňa.
"Ha! Tak teraz to hovorím znova!"

MIA:

"Tak čo? Môžem tam ísť?"
"Maria Hatjanová!"
"Oci no táák! Prosím! Nie sme zase až taký maly, a bol to nápad pani Churchovej!"
"Jasné akto bude po nociachhliadkovať? María! Ja už nemám tridsať!"
"Ocíííí! Prosím, pekne prosím." Nahodila som svoj pohlad neviniatka a ocinko postupne povoloval. "No tak ocinko, prosím, prosim."
"No dobre, ty manipulátorka!"
"Júú!" Zvískla som a dala mu rýchlo pusu.

DOMČA:

"Mami, čo by si povedala keby som išla na dovolenku s kamarátmi?"
"Aha, a kam?"
"No, chceli sme ísť na také miesto, vieš je tqam 30% zľava a..."
"Kam?" Prerušil ma ocko.
"Afrika?" Mama sa skoro zadusila čajom a otcovi zabehla sušienka. "Ale no tak, pôjde tam s nami aj teta Churchová- predpokladám- takže, no tááák! Zaplatím si polovicu! Prosíííím!"
"Moja zlatá, ak tam chceš ísť, zaplatíš si pobyt a stravu a my ti zaplatím cestu."
"Och ja vás tak milujem!"

STANO:

"Čav oco, som doma." Zakričal som.
"Pšššt, otec spí!"
"Aha, mami vieš je tu taká vec..."
"Aka?!"
"No vieš, čo by si povedala keby som išiel s kamarátmi preč tak na 2 týždne?"
"Keď si to zaplatíš."
"Nemôžete ma aspoň trochu finančne podpo..." Okamžite som zmĺkol keď som zbadal mamin výraz.
OLIVER:

"Rodičia!" Zakričal som keď som vošiel domov.
"Zabudni žiadna dovolenka!" Zakričala na mňa mama od kuchyne. Ako to tá ženská robí, sakra?!
"Mami, prosím!!!!"
"Css, a čo si myslíš, že do Keni..."
"Mami, je tam 30% zlava a okrem toho budeme afriku preberať na budúci rok takže mi to veľmi pomôže!"
"Pomôže ti to so štúdiom?" Pozeral na mna otec nedoverčivo.
"Je vedecky dokázané, že geografia sa učí lepšie ked si na tom mieste už bol a...
"Ak ti to pomôže pred prepadom z geografie tak tak musíš ísť." Prehlásil otec a ignoroval mračiacu sa mamu.

FILIP:

Nemôžem si dovoliť dovolenku. Mama to tu sama nezvládne! Blbé výčitky svedomia, sakra! Spýtam sa jej, chúďa moje, sme chudobní ako kostolné myši, všetko čo zarobím na brigádach jej vždy dám a teraz, cítim sa hrozne. Mama mi to samozrejme dovolí, myslí si že ma pripravuje o detstvo ale... prečo to musí byť všetko také tažké? Vošiel som do našeho "domu" a smutne som sa usmial na mamu. "Mami,"
"Už o tom viem, musíš tam ísť."
"Ale kde zoberiem peniaze?"
"Ja niečo vymyslím, ty si s tým nelám svoju krásnu hlavičku."
"Ale..."
"Filip ty toho pre mna robíš veľa a ja jediné čo som urobila je že som ťa priviedla na svet."
"To nie je pravda mami, a ty to vieš."
"Nejako to zvládneme Filipko."
"Zvládneme to!"

DIDA:

"Fotrovci? Čo by ste povedali na to keby som išla do Keni." Áno, už zase ma ignorujú. Je celkom smutné že im na mne vobec nezáleží ale to nevadí, ja to zvládnem aj bez nich, veď mám penazí habadej, a aj keby som odišla oni si to ani nevšimnu.

SÁRA:

"Naši? Tak čo poviete?" Spýtala som sa ich kneď ako som im o keni všetko zreferovala.
"Myslím, že to nie je zlý nápad." Povedal nakoniec otec a mama s úsmevom prikývla.

NATY:

Sadla som si za počítač a keď prišli rodičia zapla som google a naťukala Keňu. "Čo to pozeráš zlatko?" Spýtal sa ma otec.
"Ale, pozerám si veci o Keni, nabudúci rok ju budeme dosť preberať tak sa to učím do predu."
"Ale čo, ty si moje šikovné dievčatko, poď prečítajmi to."
"Keňa je jedna z najbohačších..."

o 5.min.
"Oci, myslíš že by som tam niekedy mohla ísť?"
"Akože tam?"
"No, vieš s kamarátmi sme našli takú vec, že tam bude 30% zľava a my by sme tam radi..."
"A ty potrebuješ peniaze."
"No..."
"Dobre, koľko?"

JESSICA:

"Viete no... čo mi urobíte ak vám poviem, že svami nechcem ísť do USA?"
"Ale zlatko, prečo?!"
"Viete rodičovia to je tak, že... že sme s partou našli 30% akciu do Keni a keďže ju budeme nabudúci rok preberať + tá akcia je to pre nás veľmi, veľmi výhodné!"
"Jess," Začal ocko pomaly.
"Ale no ták, však mi nezničíte radosť, veď o mesiac mám narodky tak aspoň ako darček, prosím prosím." Áno, psie oči zaberú vždy!

MONČA:

"Monika!" Zakričala na mňa Matka s Otcom. "Žiadne také to si vyhoď z hlavy!"
"Pochopne, z geografie prepadám ale keď tam pôjdem tak..."
"Tak čo?! Zdá sa ti že sme milionári aby sme si niečo také mohli dovoliť?!"
"Ale..."
"Žiadne ale! Nejdeš a hotovo, veď máš len 15 preboha!"
"Mám už 16, a už mi všetci začínate liezť na nervy do piči s vami, už ma to nebaví, leziete mi už dobre dlho na nervy!" Rozkričala som sa. Oťec sa napriahol a dal mi facku, bolo mi to jedno. Zdrhla som z domu a teraz sedím pod mostom a pravdepodobne tam aj prespím, nech sa naši aj zbláznia mne je to šum a fuk!!!

KIKA:

Božemôj, Božemôj, Božemôj! Mňa jebne, jebne ma! Dobre, spýtam sa mami pri večeri, snáď mi to bude ochotná zaplatiť a snáď mi Roman nedoláme kosti. "Ehm, vieš mami..." Začala som a Roman na mňa prísne zazrel. "Napadlo mi, čo keby som išla s kamarátmi na... ehm na výlet, tak asi na dva týždne?"

Soooom spääääť

6. srpna 2012 v 9:56 | mončička |  moje kecy
Takže som konečne späť! Som šťastná prešťastná, že už tam nie som. Rozvrh:
-dnes alebo zajtra pribudne ďalšia kapitola vlkolačie tajomstvo.
-ak nájdem USB dám sem prvú kapitolu škola elementov.
-a našla som niečo zaujímavé ohladne víl do rubriky numerológia, takže uvidím ako všetko stihnem.
Čus

Bludov!!!!

1. srpna 2012 v 10:08 | moncicka |  moje kecy
takze, chytila som wi-fi v tomto zapadakove-co je velky zazrak-pridem pravdepodobne v nedelu takze vy si uzivajte prazdniny a ja tu zatial budem trpiet, cau!!!!