niečo čo nikto z nás nečakal

18. června 2012 v 18:20 | mončička

HLUPÁK:
Pohlad Verči- Borči:
Imbecil, imbecil, IMBECIL! "Veronika ved ma počkaj!" Chytil ma za ruku a ja som so sebou trhla. Že ja som sa nechala prehovoriť aby som s ním išla za Matúšom! "Pusti ma ty hlupák, pusti ma!" Bolo mi úplne jedno, že sme na ulici, že sa obzeravá každý kto okolo nás prejde a už vôbec som nemyslela na to, že si práve ničím svoju povesť svätej Veroniky Borčinovej. "Veronika vysvetlím ti t..."
"Zavri si už ústa!" "Nezavriem!" A pobozkal ma. Radšej ani nebudem hovoriť čo so mnou ten bozk urobil ale to je vedlajšie. Bolo mi z neho zle! Takže on si myslí že mi nasadí parohy a teraz ma bude bozkávať?! Ha! Tak to teda nie!

O desať dní neskôr:
"Hap- čí!" Kychla som už snád po miliónty päťsto päťdesiaty raz.
"Veronika dnes už zostaneš doma." "Ale ma... hap- či! Mami! Ja musím ísť do škol... hap-čí!"
"Áno to vidím, v tokom to stave nikam nepôjdeš!"
"Hap- čí!" S usopleným nosom som opäť spadla do perín.

O týždeň neskôr:
"Ahoj Math... Hap- čí!" "Páni dievča, ty si na tom fakt zle, zavolaj lekárovi alebo..."
"Ja lekára nepotrebujem som zdravá ako repa hap-čí!"
"Áno to vidím."
"Ako sa má Domino s Mon..." Začala som kašlať ako blázon, už mi to lezie na nervy mne už to vážne začína liezť na nervy. "O nič lepšie než ty, dokonca sa odvážim povedať, že sú na tom horšie." "Aha..." "Pozri po dlhom premýšlaní som uznal, že bude lepšie ked zavolám mojej mame nech ťa vyšetrí." "Ale veď to netreb..." Bolo to nanič, pretože už jej volal. "Mami, mohla by si prísť vyšetriť Verču, vyzará ako matoha z 15. Stor." "CS!" "Dobre, ale Matúš ja som chirurgička, nie..." "To je predsa jedno, veď máš vlastnú ambulanciu preboha tak nevymýšlaj!" "Dobre, hned som tam." Povzdychla si pani Churchová. "Ty jej teda dávaš zabrať!" "No a?" "Si krutý." Povzdychla som si a zalahla som opäť do postele.
"Matúš, má všetky príznaky..." "Ale ako by nou mohla byť, ako?!" Z Matúšovho hlasu som rozpoznala napätie a zúrivosť. "Upokoj sa! Pravdepodobne bude jedna z vás." "Ale veď to nemá po kom zdediť." No dobre, trafila som vedla, povedala by som skôr že teraz tam zaznelo až zúfalstvo. "Neviem, má všetky príznaky." "Tak potom jej to musíme povedať!" "Ale čo ak sa mýlim?" "Je len jeden spôsob, buť jej to povieš ty alebo ja! Vyber si." "Vyhrážaš sa mi?" "Ja by som to skôr nazval tak, že ti dávam na výber." "Ale čo ak sa mýlim?" Zopakovala otázku. "Nechaj to na mna." "Ako...? Matúš počkaj!" Matúš vošiel do mojej izby a rozbil prvú vec čo sa mu dostala pod ruku. Čiže Vázu s kvetmi. Než som tam stihla dobehnúť už bola na zemi. "Matúš prečo si to urobil?!" Penila som. Zúrila som tak ako nikdy. Bola som taká vytočená, že až. Moje telo ovládla nejaká iná sila, začala som rozmýšlať inak než som stihla spadnúť uštedrila som Matúšovi facku.
No nehovorím?
Pozeral som na to ako sa Verča mení. Chúďa ju o muselo ale bolieť. Zvíjala sa na zemi a až po chvíli sa premenila. Neviem prečo to trvalo tak dlho nikomu z nás to tak dlho netrvalo ale to bolo na teraz vedľajšie.
"Uf, no dobré... už to celkom chápem, takže rozbil si mi moju vázu aby som sa ja premenila?" "Ja som vedel, že ťa najviac bude štvať tá váza." "Kriste pane Matúš, vieš aká bola drahá?!" "Dobre, dobre, upokoj sa lebo sa zase premeníš!" "Ha! A kto hovorí, že by mi to vadilo, náhodou ja budem šťastná prešťastná." Zachechtal som sa a ona do mňa vrazila vankúš. "Čo som urobil?" "To máš za to, že sa mi smeješ!" A vyplazila mi jazyk. Som veľmi rád a povedzme si úprimne dosť mi odlahlo, že to zobrala až takto dobre.
A ďalší sa hlásia do počtu:
"Filip daj mi ten mobil, hneď!" Zavelil som.
"Ale prečo Stano, čo máš tam snáď nejaké osobné fotky?"
"Ty si chumaj!" Pozeral som ako Filip udivene zíza na display. Bolo mi to jasné, videl displayovú fotku. Bol som tam ja Verča. "Tebe veľmi chýba, však?" "A nie je to snád jasné?" Pridal sa do rozhovoru Oliver. "Je do nej až po uši ale stále nechápem tomu, prečo si jej vlastne zahol." "Ale ja som jej nezahol iba mi jedna baba dala pusu na líce a ona z toho robí veľkú vedu."
"Na líce?" Povedali obaja na raz pochybovačne. "No dobre, dobre priznávam, že to bolo skôr na ústa než na líce ale veď to je jedno!"
"Možno tebe ale jej to zrejme tak veľmi jedno nebolo."
"Ale viete čo ma na tom všetkom štve najviac? To že mi neverí ani slovo." "Och ty chúďatko, počkaj ale veď ona ti vlastne dala facku však?"
"No a?" "Tak sa ti pokúsim pripomenúť ti ju." A strhla sa bitka. Iba taká kamarácka ale adrenalín sa nám aj tak zvýšil. Zabolelo ma brucho, akoby ma doň niekto kopol. Bolo to zvláštne pretože sa mi ako vždy podarilo v kruhu bitky újsť skorej ako ma niekto zložil. Vlastne mi všetci sme zrazu strúhali bolestné grimasy.

Už zase?
"Prepáčte mi ľudia ale už sa premenili ďalší." Úprimne povedané už ma vôbec nebavilo behať stále za novými a všetko im podrobte vysvetlovať. Bežal som do Stanovho domu, už boli zase ľudmi a vyzerali byť nadšení. "Už ste sa premenili čo?" Nechápavo na mňa pozreli a potom im to docvaklo. "Aj ty si..." Pokrčil som plecami a začal im to všetko vysvetľovať. Naozaj ma šoklo ako to brali v pohode, dokonca nie v pohode s nadšením. Bol som rád pretože keby to brali s hrôzou asi by ma šlak trafil.

"Rozhodla som sa zistiť prečo som vlkolak." Povedala mi jedného dňa Veronika.
"Mami nemáme ako zistiť rodové línie?" "A to ťa ako napadlo, veď z dejepisu ti vychádza štvorka." "Tak po prvé: no dovoľ! Po druhé: Vychádza mi trojka. A po tretie: Chcem vedieť prečo je Veronika vlkolačica." "Aha..." Mama sa otočila a niečo hladala v knižnici.
"Mami..." A potom asi niečo stlačila alebo čo, pretože sa knižnica nejako otočila a... a bolo to celé divné. Jednoducho za knižnicou bol asi metrový prierez dole do zeme. Mama doň skočila. "Mama!"
"Skoč za mnou a ne panikár!" Povzdychol som a skočil dole. No a toto bolo niečo úžasné. Bolo to niečo ako pivnica ale inak zariadené. Mama došla k jednej skrinke, zobrala kľuč a otvorila ju. Opatrne vbrala z tadial knihu. "Mali by ju mať Maťovi rodičia ale dali nám ju."
"Mami čo to je?" "No veď to čo si chcel. Sú tam ešte aj nejaké legendy i tom ako sme sa zrodili a tak..."
"Hm..." Otvoril som ju a sklamane som sa pozrel na mamu. "Mami, ja tento jazyk nepoznám."
"Ale poznáš, prizri sa mu lepšie." Znova som sa pozrel na to písmo, ktoré mi pripomínalo azbuku a hlaholiku a cyriliku dokopy. A potom som tomu rozumel. Ja ani neviem prečo. Jednoducho som to vedel prečítať. "Ale ako...?!" "Každý vlkolak to má vrodené. Dokáže čítať, písať a rozprávať v tomto jazyku." "
ale čo je to preboha za jazyk?"
"Vieš, že ani neviem?" Zovalal som pomocou myšlienok ostatných. Mama ich sem pustila.
Dalši!!!
"No tak to teda páááni!" Povedala Jess a Stano obdivne zahvízdal.
"Nečumte na mňa jak tela na nové vráta a pozrite sem!" Ukázal som im knihu a začali sme študovať. To prečo je Veronika vlkolakom sme sa dozvedeli rýchlo ale mne osobne sa viac páči príbeh o tom ako sme sa vlasne stali vlkolakmi
Už v období Veľkej Moravy sa zrodila osada.
Osada žila v hriechu a v pohanstve.
Bohovia to videli. Rozhodli sa ukázať im kto je tu pán. Na osadu uvrhli kliatbu. A kliatba ľudom z osady zničila život. Nebolo to len o utrpení a bolesti, bolo to aj o veľkej zodpovednosti voči ľudom.
Bohovia z kamena vytesali ženu, ženu ktorú ožili.
Bola tvrdá a neporaziteľná, nezničiteľná. Presne ako kameň, z ktorého sa zrodila. Ľudia z osady boli "obdarení" silou. Menili sa na zvieratá, ktoré mali dostatok sily na to aby zabili ľudí z kameňa.... Mohli vyhrať len vďaka tomu, že boli živí....
"Páni, drsný príbeh!" Podotkla Mia. "Ja zdielam taký istý názor." Súhlasil som. "Nie je tam niečo aj o mne? Chcela by som vedieť prečo som vlkolak." Dodá Verča. "Ach ja." A začali sme hladať daľšie príbehy. Po hodinovom hľadaní sme predsa len niečo našli:
"Aha, toto by mohlo byť ono!" "Ukáž!" Veronika mi vytrhla knihu z rúk a začala nahlas čítať.
Za čias Márie Terézie žil zámožný pán-...- mal ženu a dvoch synov. Boli spolu šťastní ale Elizabeth (manželke) niečo stále chýbalo. Zamilovala sa do obyčajného roľníka... ... a jedného dňa mu už neodolala. Ked sa to Elizabethinin muž dozvedel (ľudovít-...-) Dal svoju ženu zbičvať a potom jej dal odťať hlavu. Nevedel však, že urobil chybu... ... roľník rodu Borčinovcov bol zlomený nie len kvôli stratenej láske, ale aj kvôli tomu... ..., že keď zabili Elizabeth zabili aj jeho dieťa... Roľník sa zaprisahal, že sa pomstí... Nevedl však, že Elizabeth a jej rodina sú vlkolaci. Ale svoju pomstu si vychutnal. Ale bol tam háčik, ked Elizabeth bola s roľníkom jej vlkolačí gén vnikol doňho. Roľník Ľudovíta zabil v dobe keď sa premenil. A gén v tejto rodine stále je a čaká kedy nadíde jeho chvíľa a on sa bude môcť... ... prejaviť!
"No Borča musím uznať, že tvoj príbeh je pomaly lepší než náš zakladateľský." "Ktovie či si aj morálku zdedila po tom roľníkovi." Tak toto stano už prehnal. Veronika sa postavila a Stano sa zvedavo zdvihol s ňou ale to robiť nemal. Veronika ohla koleno a práve týmto kĺbob dostal Stano po prvý krát v živote od babi do gulí. No uprimne ja by som asi zomrel.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama