9.kapitola-Choré až na smrť alebo ide o halucinácie???

24. června 2012 v 13:59 | mončička

Moni:

Och, som mŕtva! S našimi rodičmi (s Domčinými a Mojimi) sme sa dohodli, že do kým sa nevyliečime budeme obe u nej doma. A vlastne nie len ja som mŕtva Domi na tom ni e je o nič lepšie. Boli sme zoslabnuté pretože sme "skoro" nič nejedli a to skoro je v úvodzovkách preto, pretože sme nič nejedli. Nemohli sme, naše žalúdky vypovedali. Totálne zmorená a unavená- aj keď nechápem ako môžem byť unavená keď stále len spím- som sa postavila a doteperila do kúpeľne. Bolo to zrejme ťažšie než moje prvé kroky. Keď som sa uvidela v zrkadle skoro som skríkla od hrôzy, no ja by som vlastne aj skríkla ale hlasivky som mala dokonale stiahnuté. Prinútila som ruky aby otvorili skrinku od kozmetiky. Lenže taštička sa zosypala do umývadla a ja som bezvládne padla na zem. Vlastne ani neviem či som stratila vedomie po tom páde alebo počas neho...

Domča:

Zobudila som sa na ohromný hluk. Pokúsila som sa postaviť ale nedokázala som to. "Mino?" Chcela som zavolať ale bol to len sotva počuteľný šepot. Ja viem, že má kadejaké prezývky ale jej prezývka Mino je podľa mňa najlepšia. Rozhodla som sa ju nájsť. Vykašlala som sa na to, že som slabšia než mucha a vytiahla som sa na nohy. Dostala som sa "až" do kúpeľne ktorá je hneď vedľa mojej izby. S roztvorenými očami a s rozšírenými zrenicami som pozerala na obrieho bieleho vlka. Bol nádherný a voňal lesom. V tej dobe som mala ešte poriadne spomalený mozog takže mi nedochádzala jedna otázka: Ako sa sem vôbec dostal??? Len mi bolo jasné, že tomu vlkovi musím pomôcť inak zomrie. Bojoval o život a bol chudší než vyžla. Dostala som sa do kuchyne kde som do seba okamžite nahádzala cukor a energy drink. Hneď mi bolo lepšie. Došla som opäť do kúpeľne a dala som mu, teda pardon jej misku s vodou. Vlk na mňa udivene pozrel. Mal také isté oči ako Mino, no dobre ja viem, že porovnávať ľudské oči so zvieracími sa nepatrí ale je zvláštne že hladám Mino a nájdem vlka s takými istými očami. Zavrela som oči a premýšľala som. Ked som oči otvorila čakal ma šok. Namiesto vlka som videla Mino. Ničomu som nerozumela a začala som sama seba podozrievať či som sa náhodou nezbláznila. Neviem prečo ale musela som zavolať Matúšovi a Maťovi.

O 5 minút:

"Domino čo sa deje, hm?" "Presne Domčíček, kvôli tebe som si odoprel sprchu!" Posťažoval si Matúš. "Hej, veď aj cítiť!" Neodolala som mu vrátiť to, že mi povedal Domčíček. A už by sme sa ako vždy začali priateľsky hádať ale Maťo nás prerušil. "Hej vy dvaja, vaše milenecké hádky ma nezaujímajú! Domino vyzeráš, že už ti je lepšie, preto si nás zavolala?" Zhlboka som sa nadýchla. "Ja... ja mám pocit, že mám halucinácie. Videla som ležať v kúpelni vlka a potom som tam videla Mino a, a, a potom..." smutne som vzdychla. Som blázon. Uvedomila som si skutočnosť. Myslíš, že hovorí pravdu? No ak sa nezbláznila tak asi áno. A tebe sa to zdá normálne??? Nie, ale ani my nie sme úplne v normály. "Bože! Čo to je?! Ako to, že vás počujem vo svojej hlave?!" "Domino potom ti všetko vysvetlíme, najprv nám ukáž kde je Ponča." Rozkázal si Matúš. "Dobre, poďte za mnou." Ked sme ale vstúpili do kúpeľne bol to dosť veľký šok. Všetci traja sme pozerali na Mino ako vymletý. Ležala tam raz ona a raz vlk. Bolo to akoby v silulete. Akoby... ja neviem raz obrysy vlka, a potom človeka... bolo to neuveriteľné a aj chalani čučali.

Už mám všetko vysvetlené. Beriem to, celkom vzrušujúci život ale chcem okamžite vedieť prečo som ja vlkolak a to hneď! Chalani mi sľúbili, že to zistia takže im verím. S Mino to bolo tažké. Zistili sme,že bola celú dobu v bezvedomí a preto si ani neuvedomala, že je sa už premenila. Je to sila. O ničom nevie a my sme jej ani nič nepovedali a ja mám z toho výčitky svedomia. Matúš mi sľúbil, že len čo sa premení vedome všetko jej osobne vysvetlí. Takže sa už cítim lepšie. A ozaj Mino Maťo zobral na ruky a odniesol ju do postele kde teraz spí. Tlak má v poriadku a má len trochu zvýšenú teplotu. Teda myslela som, že je všetko v poriadku keby som len vedela ako veľmi som sa sekla, pretože z mojej izby zaznel ukrutánsky krik...

Monča- Ponča v plnom prevedení!:

Pomaly som sa prebrala a zistila som, že som v posteli. Zvláštne, odprisahala by som, že som spadla v kúpeľni a tam sa stalo niečo veľmi divné. No čo moja bujná fantázia asi nemá koniec kraja. Potom som si uvedomila, že Domino nie je v postielke a nespinká. Kde môže byť??? S námahou som sa postavila a vlastne doteraz nechápem ako sa mi to mohlo podariť. Ked som zrazu pred sebou uvidela hmlu. Poriadne som sa vydesila, mala som pocit, že odpadnem. Zacítila som zvláštnu vôňu a mala som chuť z toho zápachu mŕtvol zvracať. A potom som to uvidela. Videla som troch chalanov, vyzerali ako naozaj ale zároveň... ja neviem som cítila, že sú už mŕtvy. Bolo to hrôzostrašné. A potom sa to všetko spustilo. Videla som všetkých mŕtvych ľudí, ktorých som kedy poznala. Kričala som, bolo mi to nepríjemné, desilo ma to a... bože bolo to hrozné! Najväčší problém bol v tom, že ja som tento jav nevidela prvý krát ale vždy som videla len Luciu, nikdy nie viac. "Mino!" "Ponča!" "Monča!" Začula som všetky tri svoje prezývky. Neviem či to bola skutočnosť alebo to povedali tí duchovia. "Dajte to preč! Dajte ich preč, prosím! Urobte niečo!" Vrieskala som. Niečo mi vybuchlo v hlave a ja som už len bezvládne spadla na zem.

O dve hodiny:

Prebrala som sa už opäť na posteli. To snáď nie aj toto sa mi len snívalo? Vlastne nie, som šťastná, prešťastná, že to bol iba sen. Až keď som sa stihla ukludniť ma čakalo nemilé prekvapenie. Zobudila som sa v ordinácii. Presnejšie táto ordinácia patrí Matúšovej mame. "Ako jej je?" "Nechaj ju Matúš, musí sa prebrať sama." Pomaly som otvorila oči a hneď som to oľutovala. Do očí mi udrelo jasné svetlo zo žiarovky. "Ponča čo sa stalo." Už som otvárala ústa na nejakú výhovorku, veď mu nebudem vešať na nos, že som zrejme blázon. "A tento krát nehovor, že nič!" "Ale keď..." "Moni!" "Ale keď to... počkať, odkedy mi ti hovoríš Moni, veď odjakživa mi hovoríš Ponča!" "Nemeň tému!" Nahlas som vzdychla a snažila som mu uhnúť pohladom. "Duchovia." Pípla som. Bolo mi jasné, že na mňa pozerajú a aj ma vidia ako blázna. Dokonca aj ja mám pocit, že som blázon. Ale myslím si, že keď je blázon bláznom tak o tom ani nevie a preto bývajú blázni šťastní pretože žijú vo svojom vysnívanom svete ale mne sa tento svet duchov vôbec nepáči. "Mon..." "Pozrite ak mi chcete do tváre vykričať, že som blázon tak idem preč, mala som dosť na základnej," Na všetkých som sa pozrela a potom som zdrhla. Musela som z tadiaľ vypadnúť. "Mino!" Zakričala na mňa Domino. Trhla som so sebou, nenávidela som ked ma niekto takto oslovil. Strašne to bolelo, to samozrejme Domi nevie, že takto mi hovorila sestra keď ešte žila. "Ponča počkaj!" Schmatli ma za ramená dve silné ruky. "Matúš nechaj ma!" "Ja ti chcem len pomôcť!" "Lenže ja nepotrebujem pomoc, nič sa so mnou nedeje!" "Nie Ponča, nič sa s tebou nedeje len vidíš duchov, áno veď tých vidí každý druhý človek." Povedal mi ironicky. "Prosím ťa Ponča, chcem ti iba pomôcť, nechcem ti vykričať, že si blázon, ide len o to, že ty máš problém a ja ako tvoj kamarát ti chcem pomôcť lenže sám to nezvládnem, rozumieš?! Nedokážem ti pomôcť ja osobne ale keby sme išli k nejakému psycho..." "Nie ja ku žiadnemu psychológovi nejdem!" "Prečo si nechceš priznať že ho potrebuješ?" Spýtal sa ma unavene a mňa prekvapil ten náznak zúfalstva. "Pretože ja nechcem byť blázon." Odpovedala som a v očiach som mala slzy. "No tak, Ponči neplač." Povedal mi upokojujúco a pevne ma objal. "Pomôžem ti, ok? Len mi to musíš dovoliť." "Dobre, ked aj ty budeš mať problém tak ti pomôžem." Začudovane sa na mňa pozrel. "Teda nie žeby som rátala s tým, že budeš mať podobný problém ako ja, ale aj keby si vídaval duchov stačí mi zavolať." Zasmial sa na mojej domotanej vete ale potom zase zvážnel. "Nevidela si ich prvý krát, však?" Ako to vie do kelu?! Nie som zvyknutá aby ma niekto až takto dobre poznal. "Nie, ale nikdy to nebolo takto, vždy som videla iba takých troch chalanov asi tak v našom veku."

Obliekla som sa a zhlboka som sa nadýchla. Nezvládnem to, ešte v živote som nebola u cvokára. "Pripravená?" Pokrútila som hlavou. Matúš sa na mňa pozrel a bolo mi jasné čo vidí. Obrý strach v mojich očiach. "Ale viac asi aj tak už nebudem." "Zvládneš to, neboj sa." Len som prikývla, nebola som schopná rozprávať, až ked sme už boli na ceste električkou som sa odhodlala niečo povedať. "Ja..." Spytavo sa na mňa pozrel. "Ďakujem ti, že mi pomáhaš, keby si so mnou nešiel asi by som už dávno utiekla." Zasmial sa. "Ponči, to je predsa samozrejme." "Prečo mi vlastne hovoríš Ponča?" "Neviem, páči sa mi to." Pokrčil plecami a tento krát som sa zasmiala ja.

Už sme sa dostávali k budove. Panika doliehala až tak, že keby ma Mathi nedržal za ruku, už dávno zdupkám. V hlave mi priam vrieskala veta: vrať sa domov, vráť!!! Rozhodla som sa ten hlas ignorovať ale potom som uvidela tých troch chalanov. Zastavila som sa. Matúš sa na mňa opäť ustarostene pozrel, ale ja som ho vôbec nevnímala. Vnímala som len strach a hrôzu. A samozrejme tých troch duchov. "Monika?" Preberalo ma niečo do reality. "Monika no tak, preber sa, čo sa deje?" Nie, nie, už zase. Zase sa to otvorilo a ja som opäť videla všetky tie mŕtve tváre, ktoré mi prefrkovali pred tvárou. "Monika!" Nie, musela som pred tým utiecť, ale kam??? Rozbehla som sa preč netušila som či za mnou niekto beží ale aj tak som vedela, že duchovia ma prenasledujú. Neviem, nemám najmenšie poňatie, ako som dokázala bežať domov, možno som medzi tým aj nastúpila na nejakú električku ale aj tak som sa zastavila až doma, zamkla som sa v izbe a prepukla som v plač. Kašlala som na to, že som sa zaprisahala, že nikdy v živote ničomu a ani nikomu nedovolím aby ma rozplakal, aby ma niečo až tak veľmi zlomilo. Ale ja už som nevládala, bola som blázon a najhoršie na tom bolo, že som si svoje bláznovstvo uvedomovala. Čo som čítala o bláznoch tak som vedela len to, že žijú vo svojom svete, nevedia čo sa s nimi deje ale sú šťastní v tom ich svojom svete. Lenže ja som v tomto mojom svete plnom duchov šťastná nebola a naozaj som sa začínala báť...

"Mončúrka!" Robila si srandu z môjho mena Kika. "Nehovor mi tak, je to otrasné!" "No tak dobre, prepáč, kam pôjdeme?" "Čo tak k tebe domov?" "Ku mne?!" Spýtala sa ma zdesene. "Áno k tebe milá slečna, veď ešte nik z nás u teba nebol kamoška!" "Tak fajn, fajn, ideme mu mne."

Neviem prečo nikdy nechcela aby sme išli k nej, dom mali parádny. Mal dve poschodia. Na prvom bola obývačka, jedáleň a kuchyňa. Obývačku mali obriu ale veľa vecí v nej nemali. Iba jeden naozaj veľký a dosť vkusný gauč. Bol čiernej farby a koženej látky. Úprimne presne taký som vždy chcela. Naproti tomu bola televízia veľkosti mňa. No dobre zas taká veľká nebola ale aj tak to bola veľmi veľká plazma. Na druhej strane bol umiestnený klavír. Tiež čiernej farby. Naozaj som nechápala prečo tam majú všetko čierne. Vedela som síce, že smútia ale snáď pre to neponakupovali nový nábytok síce podľa toho čo vidím majú asi pekne tučné kontá. No... Hneď vedľa klavíru bolo stereo a vedľa neho bol stojan na CD. No vyzeralo to tak, že keby ten stojan spadol asi by ma tie CD- éčka zabili. J Kuchyňu aj jedáleň mali už trocha menšiu ale stále veľmi priestrannú. Vlastne to všetko bolo veľmi pekné ale vôbec nie útulné. Skôr mi to pripomínalo strašidelný zámok. No ja byť ňou tak sa v noci bojím pohybovať sa po tomto dome. "A tu je čo?" Spýtala som sa na dvere ešte z prvého poschodia. "Ale to nič, tam má mamina pracovňu, počkaj tu, idem ju len pozdraviť." Počkala som na ňu a keď prišla ukázala mi nech idem hore. Otvorila jedny dvere- jedny z mnohých dverí- a vstupili sme tam. Tak jedine táto izba vyzerala byť aspoň trochu normálna, vlastne nie trochu táto izba bola malá a útulná. Na rohu bol maličký kozub kde spokojne praskalo drevo. "Samko!" Zakričala milo a k nej pribehol malý chlapček. "Kto to je?" Spýtala som sa jej zvedavo.

"To je syn našej susedy, starám sa oňho keď je v robote." Pokrčila Kika plecami.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Agnee ♥ Agnee ♥ | Web | 27. června 2012 v 20:08 | Reagovat

Moc hezky píšeš..:))
Ikdyž pár věcím moc nerozumím :)))

2 mončička žuvačka mončička žuvačka | 29. června 2012 v 12:17 | Reagovat

Ako napríklad?
Pýtaj sa v pohode, pokúsim sa tu to vysvetliť, alebo bv ďalšej kapči možno...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama