7. Kapitola

15. června 2012 v 17:37 | mončička


ZMENY NAŠICH ŽIVOTOV...
Dobre, dnes idem do školy. Chcel som ísť za Verčou akurád sa všetko pokazilo pretože v škole Domino s Verčou odpadli. Lekárská- školská- sestrička povedala, že sú len priveľmi vystresované. Verča chytila panický záchvat ako sa o Domino s Pončou bála Všetci sme sa o nich báli. Domčina mama ich zaviedla domov a podľa všetkého zavolala Mončinej mame.

Už som bol doma a to riadne vystresovaný. Vedel som že sa musím dať do poriadku. Naši mali prísť už zajtra. Zdvihol som sa a hoci som vedel že ked niečo zjem tak mi bude aj veľmi zle bol som strašne hladný. Zjedol som jedno jablko a musel som bežať na záchod. "Ako dlho ti už je TAKTO zle?" Skoro som sa zadusil zvratkami. "Mami, č-čo tu robíš?" "Mohla som odísť skorej ale stále si mi neodpovedal." "Ja... už nejakú dobu." Priznal som nakoniec. "Pod dole, musíme sa porozprávať." "Načo?"

Vošiel som do obývačky naši tam sedeli na pohovke a vyzerali byť nervózni. "Pozrite... čo sa vlastne deje?" Nemal som náladu na chodenie okolo horúcej kaše na to som chuť naozaj nemal. "Pozri synček ono je to vlastne celé tak.... Pokúšame sa ti vysvetliť, že..." "Dobre môžete s tým prestať?! Jednoducho mi to povedzte len tak bez obalu, myslím, že informáciu o tom, že je mama tehotná nejako prežijem takže..." "Chceš tú informáciu len tak, bez obalu no dobre synček ide o to, že sa meníš na vlkolaka." "Čože?! To je nejaký kanadský fór alebo o čo vám ide, nerobte zo mna debila áno?!" "Synček upokoj sa..." "Nie, nemám v pláne sa upokojiť." Telom mi prešla pálava a zároveň strašná bolesť. Po prvý krát v živote som si prial zomrieť až tak to bolelo. Bolo to šialené ale nejakým zvláštnym spôsobom sa mi to zdalo prirodzené. Bezvládne som ležal na zemi a ked tá bolesť prešla dostala sa do mňa obrovská sila. "Matúš teraz sa musíš upokojiť, musíš sa sústrediť na svoje dýchanie a..." Až potom som si všimol odraz v zrkadle. Nie, toto nie toto prosím NIE!

***

Dobre, priznávam, že som poriadne vydesený, ale kto by na mojom mieste nebol vydesený? Naši mi už všetko vysvetlili a som poriadne mimo. Som na nich trochu nahnevaný, že mi to nepovedali skorej a ja by som sa na to mohol psychicky pripraviť, ale to nevadí. Páááni! Ja Matúš Church som vlkolak! Neuveritelné! Mama povedala, že mi ešte pár dní bude zle z premeny, ale inak je to už fajn. Zmieril som sa s tým. Už mi dávalo zmysel prečo ma otec stále cvičil. Pripravoval ma. Takže skrátim vám to čo mi naši povedali: Tak, to že som vlkolak je vďaka tomu, že aj oni boli = takže ma skoro porazilo. Každý z nás má nejakú schopnosť= skoro som odpadol. Svorka sa dokáže telepaticky spojiť= no tak to som skoro dostal srdcovú príhodu. Mama s otcom sa už nepremienajú ale telepaticky sa so mnou spojiť môžu. Takžé- tak! Ja ešte žiadne schopnosti nemám, tie sa objavia až časom. A ešte jedna novinka aj Maťo je vlkolak. Okamžite som ho vytiahol von a debatovali sme. Od Maťa som sa dozvedel to, že keby v našom okrese neboli upíry nikdy sa nepremeníme. Dohodli sme sa. Že zajtra pôjdeme do školy.


Ked sme na další den vošli do školy skoro som hodil šablu. Zacítil som neznesiteľný zápach. Aj Maťovi niečo smrdelo, ale nedal to na sebe znať. Nevieš čo to je? Spytal som sa. Nie. Odpovedal mi, Ale môžeme zistiť kto tak strašne smrdí! A ako, povieš mi? Chceš ku každému podísť a ňuchať ho, alebo čo? Neviem, ale niečo vymyslím! Nakoniec Maťo nevymyslel nič a ja takisto. Ponča a Domino v škole ešte vždy neboli a Verča z toho bola tak psychicky na dne, že radšej zostala tiež doma a dokonca aj Mia dnes nebola v škole....

Ubehli tri dni ked ma ráno zobudila hlasná telepatia: Preboha, PREBOHA! Čo má toto znamenať?! Mia, teraz sa musiš upokojiť, to je jediné čo musíš spraviť! Ako sa mám upokojiť?! Mia prosím upokoj sa hned som pri tebe aj s Maťom. A prerušil som spojenie, dúfam že sa čoskoro upokoji.


PREMENA Z POHĽADU MII:

Mala som strašné nervy na fotrovcov. Len tak si za mnou prídu a povedia mi, že sa rozvádzajú?! Čo... ved toto nie je snáď pravda! Toto nemôže byť pravda! Celá rozzúrená som išla na našu lúku. Tak sme vraveli jednej lúke hlboko v Tatrách, nikto tam nechodí a asi to tam ani nikto nepozná, neviem dostať sa tam je fakt ťažké, my sme sa tam vlastne dostali len vďaka tomu, že sme porušili zákaz vstupu. No... ked sme tam išli prvý krát skoro sme sa zabili ale veď poznáte Matúš, ten ked sa dá niečo do hlavy tak to musí urobiť. Prešla som cez jaskyňu a nabehla som na strom, ktorý je hned vedla nej cezeň som sa vyšplhala ešte viac hore a bola som tam. Naša lúka, vlastne tam nič nerastie iba plesnivce. Vyšla som až na skalu, ktorá je na lúke, skala je vlastne veľmi vysoká Kikina na nu vždy odmietala vyliezť ale tá námaha za to stála. Ked vidíte na ten cíp máte nádherný výhľad na hory. Idieť z tade skoro celé Tatry- no dobro to asi nie je možné ale aj tak!- Ide vidieť z tade Gerlachovský štít. Pozerala som na lanovky a potom som sa pozrela čo mám pod sebou. Bol tam malý potôčik, ktorý nebyť Kik asi nikdy neobjavíme. Chcela som zliezť ale noha sa mi pošmykla a ja som letela na trom, a cez neho som sa šmykla až ku rieke. Za normálnych okolností by som niečo také neprežila, zomrela by som ale toto neboli žial bohu normálne okolnosti. Pozerala som sa na svoj odraz v zrkadle alebo vlastne nie na seba ale na takého divne sfarbeného vlka. Bol šedej farby a mal presne také isté oči ako ja, čiže zelené. Ničomu som nerozumela, ale niečo bolo naozaj divné nechty mal na čierno namalované presne ako ja! Ha a bolo to náhodou komické a možno by som sa začala aj smiať keby tu v hre nebola jedna katastrofa a tá katastrofa bolo to, že ten vlk som bola ja!!! Preboha, PREBOHA! Čo to má znamenať?! Mia klud, ukludni sa! "Matúš!" Zvrieskla som, teda chcela som namiesto toho som nahlas zavrčala. Mia, teraz sa musiš upokojiť, to je jediné čo musíš spraviť! "Ako sa mám upokojiť?!" Mia prosím upokoj sa, hned som pri tebe aj s Maťom. Dobre, poslúchnem a potom ked príde tak im chlpy vytrhám, ako to, že som sa s ním rozprávala cez myšlienky, pre boha?!?! Ja už som naozaj blázon, vidím sa ako vlk v rieke a teraz keďže chodím po dvoch som zrejme človek takže by ma zaujímala či som už naozaj na hlavu alebo čo sa so mnou deje. "Mia!" Dobehol udýchaný Matúš. "Myslím, že je celkom normálne, že chcem vysvetlenie, však?" Povedala som otrávene. "Človek by si myslel, že budeš viac hysterčiť." "Prosím ťa, hovoríš s Máriou Hatjanovou!" "Ja viem ale aj tak som si myslel, že to budeš brať horšie. Nechceš to vysvetliť?" "A prečo si myslíš, že som na vás dvoch čakala, hovorím vám, že vám vytrhám všetky chlpy na tele a to jeden po druhom za to že ste mi to nepovedali skorej!" "Nerozčuľuj sa, keby sme ti to mohli povedať tak povieme ale nemali sme to odkiaľ vedieť, že aj ty budeš taká ako my!" "No vlastne mne mama niečo naznačila." Pošepol Mathi Maťovi. "Mohli by ste mi to už láskave vysvetliť?!" "Nechceš najskôr vypeniť?" "Ano Maťunko môj milovaný, odrhnem ti ho a budem určite menej zútiť!" "Dobre, dobre, bol to len návrh...." "Blbý návrh."


Naty:

"Mňa to konzervatórium raz zabije, prisahám že... Hej! Sára choď niekam s tou svojou kamerov!" "Tak prepáč, ale na svoju obhajobu musím podotknúť, že to bol nápad Jess!" "Jess?!" "Prepáč ale ked ty si niekedy taká vtipná ked si sťažuješ." "No tak to prepáčte, ja tu zažívam najhoršie obdobie svojho života a vy si tu zo mna robíte srandu!" Nadhodila som odurdene. "Ale no ták, Ja Diduška ťa v mene Sáry a Jess prosím o odpustenie, prosím!" "No dobre, že si to ty!"

Mali sme to nasmerované k našej rieke. Už sú to tri dni, čo sa s nami Mathi, Maťo a Mia skoro vôbec nebavia a ja som odurdená a urazená, len aby bolo jasné! "Nat pozri!" Ako primrznuté sme pozerali na troch veľkých vlkov. Jeden, ten najmenší bol šedej farby ale ked hovorím najmenším nemyslím tím, že bol malý, tak to ani omylom! Ten stredný bol celý čierny a ten najväčší bol... no on síce bol šedý ale menej než ten malý on bol no... ten "malý" bol viacej do čierna a tento bol zase viac do biela, snád chápete čo tým myslím... Všetky štyri sme sa triasli od strachu toto bol horor. Vlci na nás cerili zuby ale mna to k nim lákalo bolo to... divné.


ACH JAJ:

Pozeral som sa na Naty, Jess, Sáru a Didu. Išli sa premeniť, videl som v ich očiach bolesť a potom sa zložili na zem. Bože, už ďalší kto všetko sa ešte stane jedným z nás? Ja už naozaj ničomu nerozumiem. Beriem svoj osud taký aký je, nevyvádzal som dlho ak som sa narodil pre toto, pre takýto život tak to beriem, nebojím sa toho ale ked vidím mojich kamarátov aj ked vidím, že to berú úplne v pohode je mi och ľúto, keby som na upírov stačil sám tak... tak by som si želala aby som bol vlkolak iba ja ale... takto to nejde, upíry sú oproti nám silnejší a ja nemôžam ľutovať mojich priateľov pretože aj oni sa narodili pre toto. Nie iba ja ale aj Maťo, Mia, Sára, Jess a Naty. A väčšina z nich je vlastne nadšená. Všetkým štyrom sme to vysvetlili, najhoršie to brala Naty ale tiež to brala statočne, vlastne to zobrala presne tak ako ja. Nemá na výber.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Peggie Peggie | Web | 16. června 2012 v 19:30 | Reagovat

Příjímám tě mezi své SB :)

2 mončička žuvačka mončička žuvačka | Web | 17. června 2012 v 12:23 | Reagovat

[1]: Dakujem. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama