10.kapitola- nemám najmenšie poňatie ako ju nazvať...

30. června 2012 v 13:52 | mončička

Skoro celé dve hodiny sme sa hrali s malým Samkom. Bol zlatý a strašne milý. "Dobre, pôjdem pomaly." Povedala som. "Pockaj!" Zakričal na mňa Samko. "Ja ti ešte musím dať pusku." "je rozkošný." Povedala som keď som keď už odchádzal späť do Kikinej izby. "Hej, to je."


Kika (večer):

Doteperila som sa do svojej izby a prezrela som si svoje nové modriny. Tento krát ma Roman nešetril. Celá doudieraná som zavolala Saši, nech ide som mnou von. "Jasné, tam kde obyčajne?" "Nie Saši, tento krát sa asi až na Štrbské pleso nedostanem." "Dobre tak teda u mňa?" "Je teraz niekto u vás?" "Aha, jasné blbý nápad a čo takto na tej lúke?" Bolo mi jasné, ktorú lúku myslí. Tam kde sme chodili celá partia. "Myslíš, že je to dobrý nápad, čo keď tam niekto dôjde... teda niekto od našich?" "Dobre, tak poďme do parku." Bingo, to je dobrý nápad.

"Saša ja už takto ďalej asi naozaj nemôžem." Saša bola jediný človek, ktorý vedel o mojom "malom" probléme. "Ale toto už vážne nie je normálne, povedz to mame alebo ja neviem komu!"

"Myslíš, že by mi mama verila Saša?"

"Hm, asi nie ale aj tak, bože Kik toto ťa raz zničí!" Pevne ma objala a ja som jej zaborila hlavu na plece. "No ta Kik, to bude dobre, pokoj. ššš."

Ráno som skoro ani nevstala z postele, nespala som celú noc a bola som strašne unavená, vôbec sa mi nechcelo ísť do školy. "Ja skapem!" Vydýchla som.

"S tým ti rád pomôžem." Objavil sa v mojej izbe Roman.

"Roman idem do školy, keď ma teraz zmlátiš všetci si to všimnú, nechaj si to na večer." Zahundrala som potichu.

"Dobre moja."

"Ja nie som tvoja, nepatrím nikomu!"

Romanovi sa zlovestne zalesklo v očiach. "Takže nemáš frajera?"

"Ty si ten posledný komu by som niečo povedala."

Hodil ma o stenu a zatlačil mi na novú modrinu od neho. Slabo som zaskučala. "Na niečo som sa pýtal!"

"Aha, a ja ti hovorím, že ti nič nepoviem!" Kolenom ma kopol do brucha a s tým odišiel. Bolestne som zafučala a nachystala som si veci do školy.

V škole to bolo strašné cez prvú hodinu mi bolo už tak zle kvôli tomu kopancu, že som jednoducho nemohla a vyletela som na záchod. Povracala som sa. No tak super. To sa naňho tak podobá, ešte zistime, že mi do jedla dal jed. No, aspoň by ma už nemohol mlátiť. Pomyslela som si a unavene som sa oprela o studenú stenu. Nechal som prúd sĺz nech mi stekajú po lícach a prestala som vnímať okolitý svet. Teda až do vtedy do kým niekto nevyrazil dvere do dievčenských záchodov a ja som naňho len neskrývane vyvalovala oči.

Matúš:

"Matúš, prosím ťa, zanes Saši desiatu, zabudla si ju tu!" Zakričala na mňa mama.

"Mami, ty si ma zobudila o siedmej pri čom ja mám ísť do školy až na druhú len kvôli tomu, že moja sestra je sprostá?!"

"Tak o svojej sestre nehovor." Vrazila mi desiatu do rúk a dala mi pusu na líce. "No choď!"

Naštvane som vstúpil do mojej starej školy. Vôbec sa mi tam nechcelo, zvlášť keď zoberiem do úvahy, že hodina už začala a tak tam vtrhnem počas vyučovania. Mali nemčinu s pani učiteľkou Helinbaigovou. "Matúš Church, myslela som si, že už hodíte na strednú, čo sa stalo, prepadli ste?" Hej, bola hnusná, ale nečudoval som sa jej a aj tak som mal pocit, že práve tohto sa bojí. Mať ma znova v triede. No to je ako keby ste do jednej izby dali agresívneho psa a mentálne retardovanú mačku. "Nemusíte mať strach pani učiteľka, ja som len doniesol svojej sklerotickej sestre desiatu aby nám nezomrela od hladu." Saša sa na mňa varovne pozrela ale ja som pokračoval. "Pretože keby zomrela moja Saška alias Kleopatra tak by tu vlastne ani jeden chalan neprežil, pretože by nemal nad kým slintať." Saša ku mne naštvane pristúpila a vytrhla mi vrecko z desiatou. "Matúško si trápny!" "Podla mňa ani ne, veď mrkni, všetci sa rehocú." "Nikto sa nesmeje." "Nie vôbec, tým nikto myslíš ako seba? Vieš ja viem, že..." "Von!!!!" Skríkla na mňa a vytlačila ma ku dverám. "Óóó Saška ja ťa tak milujém...." Spieval som dokonale falošne. Zabuchla mi dvere pred očami. Ale ja som aj tak spieval cez dvere. "Óóó Saši, ja ťa táák veľmi milujéém, milujéém, milujéém!"
"Poviem to mame Matúš." Potom som už radšej prestal, nechcelo sa mi doma počúvať dlhočízne kázne. Vybral som sa von a vyšiel som z krčku keď som zbadal ako niekto frčí na záchod. Záchodové dvere tresli a ja som na ne chvíľu pozeral. Kika, bola to Kika! Ale je na dievčenských záchodoch! Hovorilo mi jedno ja ale to druhé na mňa vrieskalo. Do pekla veď je to tvoja kamarátka!!!! To druhé ja zvíťazilo a ja som tak chtiac-nechtiac vstúpil. Udivene som pozeral na to ako Kika sedí na zemi a potichu smoklí. Keď ma zbadala vyzerala akoby zmrzla. "Č- čo tu robíš?" Dostala zo seba chrapľavo a až potom si asi uvedomila kde to vlastne som. "Sem nesmieš liezť, vypadni!" Zakričala na mňa. "Už ma vidíš Kika, to vieš, že vypadnem." Povedal som jej ironicky a sadol si vedľa nej. "Choď preč!" Povedala medzi svojimi vzlykmi. "Nie!" Povedal som jej rozhodujúco. Chvíľu sa na mňa pozerala a potom sa zdvihla na odchod. "Kika! Čo ti je?" Chytil som ju za ruku a ona zo sebou divne trhla. Vyhrnul som jej rukáv a pozrel som sa na jej ruku pozeral som sa na to ako na ôsmy div sveta. "Preboha," To bolo jediné čo som zo seba dostal. "Pusti. Ma!" Zvrieskla na mňa. "Kika, kto ti to urobil?" "Nechaj ma!" Hovorila ďalej. "Kika, do pekla!" Tričko sa jej jemne vyhrnulo a ja som len neskrývane pozeral na jej domodrivovaný pás. Jasné aj že aj ruky mala dokonale modré ale... toto bolo ešte horšie. "Pýtam sa ešte raz, kto ti to urobil?!" Celým telom mi prechádzala triaška a ja som vedel že ak sa rýchlo neupokojím sa premením. Nedostala zo seba ani slovo, len sa jej triasla dolná pera a išlo vidieť, že premáha plač. Dobre, takto to z nej asi nedostanem. Tíšivo som ju objal, nechal ju nech si zaborí tú svoju hlavu do môjho pleca a nechal som ju zamokriť mi tričko. Sálala z nej únava a strach. Len som nevedel z čoho, predo mnou? Možno, ja neviem, nemala dôvod báť sa ma, takže neviem dokonca ani neviem, prečo to dokážem povedať s takou istotou. "No tak, kľud." Opakoval som sa a hladil som ju po chrbte. "To bude dobré, neboj Kikči, bude to fajn." "Ako to môžeš vedieť?" "Pretože ťa poznám, neexistuje nič čo by si nezvládla!" Povedal som rázne. Bolo mi jasné, že už meškám do školy, ale bolo mi jasné aj to, že to jej povedať nemôžem. Maťo, ospravedlň ma v škole. Spojil som sa s ním.

Ok, čo sa deje?

Nič podstatné, len sa mi tam nechce, ospravedlnenku si vybavím sám.

Ok. Fajn, to by sme mali. Pomyslel som si a pozeral som sa na Kik, ktorá sa zdá sa už celkom upokojila. Keby mi ešte včera niekto povedal, že budem sedieť na dievčenských záchodoch, tak ho vysmejem. "Kika, v takomto stave... no, si si istá, že sa tam chceš vrátiť?" Kývol som von k triedam. Neodpovedala, len slabo zakrútila hlavou. "Tak poď, zavediem ťa domov." V jej tvári sa odrazil taký odraz hrôzy, až... až, preboha vyzerala ešte horšie než Ponča keď videla duchov. "Nie, ja teraz nemôžem ísť domov." Triasla sa ako osika a ja som vedel, že ak ju hneď teraz neupokojím, tak sa znova zosype. "Dobre, tak, nechceš ísť k nám. U nás je omnoho lepšie a ak odmietneš tak sa urazím!" Podarilo sa mi vyčariť na jej tvári úsmev a bol som zo sebou spokojný. Premýšľal som, či sa zvládne postaviť alebo či ju mám zobrať na ruky. Nakoniec som ju na tie ruky zobral, pretože jej doslova zdreveneli nohy. Po ceste takmer nikoho nestretli, len jedného chlapca. "Kikinka!" Vykríkol vystrašene. "Denisko," Šepla zo seba potichúčky. "Kikinka, čo ti je?" Pýtal sa jej so slzami v očiach. "Prečo nemôžeš sama chodiť?" "Nič sa nestalo, len som spadla." "Aha, dobre. Tak idem, preberáme písmeno Z!" Pochválil sa.

"Kto to bol?" Spýtal som sa jej, keď sme už vyšli zo školy. "Vieš, už ma môžeš pustiť, mám nohy." "To, že máš nohy mi neprekáža." Povedal som a nepustil ju. "Kto to bol?" "Malý Denis, privyrábam si tým, že strážim malé deti od susedov, kým sú v práci, mám doma takú malú škôlku, vieš? Každý mi dá za svoje dieťa na hodinu jeden cent, ale robila by som to aj bez toho." "No, tak to žasnem, zveria ti svoje deti? Ako si im dokázala, že sa o ne dokážeš postarať?" "Najprv mi zverili iba Deniska s ktorým som sa začala hrať ešte v škole, no a potom tá rodina má ešte ďalšie tri deti, žijeme na dedine Mat, tu sa všetko rýchlo rozkríkne." "Ok, máš rada bielu čokoládu?" Spomenul som si, že jednu mám v taške. "Kto by nemal rád čokoládu?" Odpovedala mi protiotázkou. Nastúpil som s ňou do autobusu a položil ju na sedadlo. Skoro nikto v autobuse nebol, čo bola výhoda. Vytiahol som z tašky čoklitku a podal jej ju. "Ďakujem." "A za čo?" "Za... za čokoládu." Vedel som, že chcela povedať najprv niečo iné, ale potom si to rozmyslela. Keď sme už vystupovali znova som ju zobral na ruky. "Matúúúš, už ma naozaj môžeš pustiť, vyzerám ako postihnutá!" "Ozaj, Denis ťa má rád, len neviem prečo ho hneď napadlo, že sa ti niečo stalo, okamžite si pomyslel, že nemôžeš chodiť." "Aha to, no... jeho staršia sestra je na vozíku." "Typnem si, aj o ňu sa staráš." "Má už síce pomaly osemnásť, ale je fajn. Nečudujem sa jej, že je jej to trápne, že sa o ňu stará mladšia a okrem toho to musí byť hrozné, predstav si, že by si sa už nikdy v živote nemohol postaviť." "Takže sa ti vôbec nepáči že ťa mám teraz na rukách." Škaredo na mňa pozrela. "Dobre, veď ja viem aké je to hrozné, keby som ja bol chromý, nikdy by som si nemohol zahrať futbal." "Ale mohol, keby si mal elektronický vozík, mohol by si hrať, existujú také špeciálne zariadenia a ja by som bola taká láskyplná a vodila by som ťa tam." "Začínaš mi pripomínať Matku Terezu."

Kika:

"Začínaš mi pripomínať Matku Terezu." Začudovane som sa na neho pozrela. To ako fakt?! Nemohla som si pomôcť a zasmiala som sa. Ja a Matka Tereza? Na ňu nemám! "No vidíš, jedného dňa možno budem misionárka." Povedala som a zasnívala sa. Takáto práca by bola zaujímavá. Pomáhať malým černoškom, chodiť do chudobných krajín a.... to znie úžasne! Neviem ako sa mu podarilo otvoriť dvere bez toho aby ma pustil ale to som teraz neriešila. "Odpočiň si, Ok?" Spýtal sa ma rýchlo keď ma pozakrýval do perín. "Hm," Bola som unavená to je len holý fakt. Pozerala som ako Matúš zastrel záclony aby sem nesvietilo slnko a pomaly zatvoril dvere. "Kam ideš?" Spýtala som sa skoro až zúfalo. Neviem prečo mi tak strašne záležalo na tom aby tu so mnou zostal. Dokonca neviem prečo som sa tak šialene bála, že Roman sem príde. Asi ma už chytá paranoja. Prekvapene na mňa pozrel a vpíjal sa do mojich očí. Bolo to ako v hypnóze. Poslušne sa vrátil a ľahol si vedľa mňa. To bolo lepšie, pretože strach zo mňa začal po chvíli opadať. Ani neviem ako rýchlo ale zaspala som.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama