Červen 2012

poprosím vás

30. června 2012 v 14:01 | mončička
Nikdy som nechápala prečo si ostatné blogy pýtajú komenty ale keďže teraz už aj ja mám blog tak im rozumiem, veľmi to poteší a tak vás prosím, ak ste si prečítali moju poviedku aby ste mi napísali koment, smravili smaijla alebo mi povedali že píšem otrasne, jednoducho by som rada vedela kto si čo myslí a že či tu vôbec niekto bol...

Brigáda!!!

30. června 2012 v 13:57 | mončička |  moje kecy
No hádajte čo za úžasnú novinku mááám!
Síce 15 budem mať až za dva roky brigádu už mám teraz! Jedna suseda si dolámala nohu a má dvoch psov, sú na zožratie -teda až do vtedy do kým s nimi nejdem vonn a ťahajú ma zasebou :)- Ale nepodstatné blbosti trepem, za deň zarobím 3 eurá a venčím ich iba 15-30 min. Malo to byť 5 eur ale nakoniec sa to znížilo, nebudem vám ani hovoriť že som v 7 no teda skôr v 777 nebi! Už som dostala prvú výplatu a za ňu si kúpim viete čo? No jasné že neviete, kúpim si za ňu farbu na vlasy a spravím si melíííír! Ju sa teším akéo nikdy. Juchúúúú´!!!! :D :D ;D

10.kapitola- nemám najmenšie poňatie ako ju nazvať...

30. června 2012 v 13:52 | mončička

Skoro celé dve hodiny sme sa hrali s malým Samkom. Bol zlatý a strašne milý. "Dobre, pôjdem pomaly." Povedala som. "Pockaj!" Zakričal na mňa Samko. "Ja ti ešte musím dať pusku." "je rozkošný." Povedala som keď som keď už odchádzal späť do Kikinej izby. "Hej, to je."


Kika (večer):

Doteperila som sa do svojej izby a prezrela som si svoje nové modriny. Tento krát ma Roman nešetril. Celá doudieraná som zavolala Saši, nech ide som mnou von. "Jasné, tam kde obyčajne?" "Nie Saši, tento krát sa asi až na Štrbské pleso nedostanem." "Dobre tak teda u mňa?" "Je teraz niekto u vás?" "Aha, jasné blbý nápad a čo takto na tej lúke?" Bolo mi jasné, ktorú lúku myslí. Tam kde sme chodili celá partia. "Myslíš, že je to dobrý nápad, čo keď tam niekto dôjde... teda niekto od našich?" "Dobre, tak poďme do parku." Bingo, to je dobrý nápad.

"Saša ja už takto ďalej asi naozaj nemôžem." Saša bola jediný človek, ktorý vedel o mojom "malom" probléme. "Ale toto už vážne nie je normálne, povedz to mame alebo ja neviem komu!"

"Myslíš, že by mi mama verila Saša?"

"Hm, asi nie ale aj tak, bože Kik toto ťa raz zničí!" Pevne ma objala a ja som jej zaborila hlavu na plece. "No ta Kik, to bude dobre, pokoj. ššš."

Ráno som skoro ani nevstala z postele, nespala som celú noc a bola som strašne unavená, vôbec sa mi nechcelo ísť do školy. "Ja skapem!" Vydýchla som.

"S tým ti rád pomôžem." Objavil sa v mojej izbe Roman.

"Roman idem do školy, keď ma teraz zmlátiš všetci si to všimnú, nechaj si to na večer." Zahundrala som potichu.

"Dobre moja."

"Ja nie som tvoja, nepatrím nikomu!"

Romanovi sa zlovestne zalesklo v očiach. "Takže nemáš frajera?"

"Ty si ten posledný komu by som niečo povedala."

Hodil ma o stenu a zatlačil mi na novú modrinu od neho. Slabo som zaskučala. "Na niečo som sa pýtal!"

"Aha, a ja ti hovorím, že ti nič nepoviem!" Kolenom ma kopol do brucha a s tým odišiel. Bolestne som zafučala a nachystala som si veci do školy.

V škole to bolo strašné cez prvú hodinu mi bolo už tak zle kvôli tomu kopancu, že som jednoducho nemohla a vyletela som na záchod. Povracala som sa. No tak super. To sa naňho tak podobá, ešte zistime, že mi do jedla dal jed. No, aspoň by ma už nemohol mlátiť. Pomyslela som si a unavene som sa oprela o studenú stenu. Nechal som prúd sĺz nech mi stekajú po lícach a prestala som vnímať okolitý svet. Teda až do vtedy do kým niekto nevyrazil dvere do dievčenských záchodov a ja som naňho len neskrývane vyvalovala oči.

Matúš:

"Matúš, prosím ťa, zanes Saši desiatu, zabudla si ju tu!" Zakričala na mňa mama.

"Mami, ty si ma zobudila o siedmej pri čom ja mám ísť do školy až na druhú len kvôli tomu, že moja sestra je sprostá?!"

"Tak o svojej sestre nehovor." Vrazila mi desiatu do rúk a dala mi pusu na líce. "No choď!"

Naštvane som vstúpil do mojej starej školy. Vôbec sa mi tam nechcelo, zvlášť keď zoberiem do úvahy, že hodina už začala a tak tam vtrhnem počas vyučovania. Mali nemčinu s pani učiteľkou Helinbaigovou. "Matúš Church, myslela som si, že už hodíte na strednú, čo sa stalo, prepadli ste?" Hej, bola hnusná, ale nečudoval som sa jej a aj tak som mal pocit, že práve tohto sa bojí. Mať ma znova v triede. No to je ako keby ste do jednej izby dali agresívneho psa a mentálne retardovanú mačku. "Nemusíte mať strach pani učiteľka, ja som len doniesol svojej sklerotickej sestre desiatu aby nám nezomrela od hladu." Saša sa na mňa varovne pozrela ale ja som pokračoval. "Pretože keby zomrela moja Saška alias Kleopatra tak by tu vlastne ani jeden chalan neprežil, pretože by nemal nad kým slintať." Saša ku mne naštvane pristúpila a vytrhla mi vrecko z desiatou. "Matúško si trápny!" "Podla mňa ani ne, veď mrkni, všetci sa rehocú." "Nikto sa nesmeje." "Nie vôbec, tým nikto myslíš ako seba? Vieš ja viem, že..." "Von!!!!" Skríkla na mňa a vytlačila ma ku dverám. "Óóó Saška ja ťa tak milujém...." Spieval som dokonale falošne. Zabuchla mi dvere pred očami. Ale ja som aj tak spieval cez dvere. "Óóó Saši, ja ťa táák veľmi milujéém, milujéém, milujéém!"
"Poviem to mame Matúš." Potom som už radšej prestal, nechcelo sa mi doma počúvať dlhočízne kázne. Vybral som sa von a vyšiel som z krčku keď som zbadal ako niekto frčí na záchod. Záchodové dvere tresli a ja som na ne chvíľu pozeral. Kika, bola to Kika! Ale je na dievčenských záchodoch! Hovorilo mi jedno ja ale to druhé na mňa vrieskalo. Do pekla veď je to tvoja kamarátka!!!! To druhé ja zvíťazilo a ja som tak chtiac-nechtiac vstúpil. Udivene som pozeral na to ako Kika sedí na zemi a potichu smoklí. Keď ma zbadala vyzerala akoby zmrzla. "Č- čo tu robíš?" Dostala zo seba chrapľavo a až potom si asi uvedomila kde to vlastne som. "Sem nesmieš liezť, vypadni!" Zakričala na mňa. "Už ma vidíš Kika, to vieš, že vypadnem." Povedal som jej ironicky a sadol si vedľa nej. "Choď preč!" Povedala medzi svojimi vzlykmi. "Nie!" Povedal som jej rozhodujúco. Chvíľu sa na mňa pozerala a potom sa zdvihla na odchod. "Kika! Čo ti je?" Chytil som ju za ruku a ona zo sebou divne trhla. Vyhrnul som jej rukáv a pozrel som sa na jej ruku pozeral som sa na to ako na ôsmy div sveta. "Preboha," To bolo jediné čo som zo seba dostal. "Pusti. Ma!" Zvrieskla na mňa. "Kika, kto ti to urobil?" "Nechaj ma!" Hovorila ďalej. "Kika, do pekla!" Tričko sa jej jemne vyhrnulo a ja som len neskrývane pozeral na jej domodrivovaný pás. Jasné aj že aj ruky mala dokonale modré ale... toto bolo ešte horšie. "Pýtam sa ešte raz, kto ti to urobil?!" Celým telom mi prechádzala triaška a ja som vedel že ak sa rýchlo neupokojím sa premením. Nedostala zo seba ani slovo, len sa jej triasla dolná pera a išlo vidieť, že premáha plač. Dobre, takto to z nej asi nedostanem. Tíšivo som ju objal, nechal ju nech si zaborí tú svoju hlavu do môjho pleca a nechal som ju zamokriť mi tričko. Sálala z nej únava a strach. Len som nevedel z čoho, predo mnou? Možno, ja neviem, nemala dôvod báť sa ma, takže neviem dokonca ani neviem, prečo to dokážem povedať s takou istotou. "No tak, kľud." Opakoval som sa a hladil som ju po chrbte. "To bude dobré, neboj Kikči, bude to fajn." "Ako to môžeš vedieť?" "Pretože ťa poznám, neexistuje nič čo by si nezvládla!" Povedal som rázne. Bolo mi jasné, že už meškám do školy, ale bolo mi jasné aj to, že to jej povedať nemôžem. Maťo, ospravedlň ma v škole. Spojil som sa s ním.

Ok, čo sa deje?

Nič podstatné, len sa mi tam nechce, ospravedlnenku si vybavím sám.

Ok. Fajn, to by sme mali. Pomyslel som si a pozeral som sa na Kik, ktorá sa zdá sa už celkom upokojila. Keby mi ešte včera niekto povedal, že budem sedieť na dievčenských záchodoch, tak ho vysmejem. "Kika, v takomto stave... no, si si istá, že sa tam chceš vrátiť?" Kývol som von k triedam. Neodpovedala, len slabo zakrútila hlavou. "Tak poď, zavediem ťa domov." V jej tvári sa odrazil taký odraz hrôzy, až... až, preboha vyzerala ešte horšie než Ponča keď videla duchov. "Nie, ja teraz nemôžem ísť domov." Triasla sa ako osika a ja som vedel, že ak ju hneď teraz neupokojím, tak sa znova zosype. "Dobre, tak, nechceš ísť k nám. U nás je omnoho lepšie a ak odmietneš tak sa urazím!" Podarilo sa mi vyčariť na jej tvári úsmev a bol som zo sebou spokojný. Premýšľal som, či sa zvládne postaviť alebo či ju mám zobrať na ruky. Nakoniec som ju na tie ruky zobral, pretože jej doslova zdreveneli nohy. Po ceste takmer nikoho nestretli, len jedného chlapca. "Kikinka!" Vykríkol vystrašene. "Denisko," Šepla zo seba potichúčky. "Kikinka, čo ti je?" Pýtal sa jej so slzami v očiach. "Prečo nemôžeš sama chodiť?" "Nič sa nestalo, len som spadla." "Aha, dobre. Tak idem, preberáme písmeno Z!" Pochválil sa.

"Kto to bol?" Spýtal som sa jej, keď sme už vyšli zo školy. "Vieš, už ma môžeš pustiť, mám nohy." "To, že máš nohy mi neprekáža." Povedal som a nepustil ju. "Kto to bol?" "Malý Denis, privyrábam si tým, že strážim malé deti od susedov, kým sú v práci, mám doma takú malú škôlku, vieš? Každý mi dá za svoje dieťa na hodinu jeden cent, ale robila by som to aj bez toho." "No, tak to žasnem, zveria ti svoje deti? Ako si im dokázala, že sa o ne dokážeš postarať?" "Najprv mi zverili iba Deniska s ktorým som sa začala hrať ešte v škole, no a potom tá rodina má ešte ďalšie tri deti, žijeme na dedine Mat, tu sa všetko rýchlo rozkríkne." "Ok, máš rada bielu čokoládu?" Spomenul som si, že jednu mám v taške. "Kto by nemal rád čokoládu?" Odpovedala mi protiotázkou. Nastúpil som s ňou do autobusu a položil ju na sedadlo. Skoro nikto v autobuse nebol, čo bola výhoda. Vytiahol som z tašky čoklitku a podal jej ju. "Ďakujem." "A za čo?" "Za... za čokoládu." Vedel som, že chcela povedať najprv niečo iné, ale potom si to rozmyslela. Keď sme už vystupovali znova som ju zobral na ruky. "Matúúúš, už ma naozaj môžeš pustiť, vyzerám ako postihnutá!" "Ozaj, Denis ťa má rád, len neviem prečo ho hneď napadlo, že sa ti niečo stalo, okamžite si pomyslel, že nemôžeš chodiť." "Aha to, no... jeho staršia sestra je na vozíku." "Typnem si, aj o ňu sa staráš." "Má už síce pomaly osemnásť, ale je fajn. Nečudujem sa jej, že je jej to trápne, že sa o ňu stará mladšia a okrem toho to musí byť hrozné, predstav si, že by si sa už nikdy v živote nemohol postaviť." "Takže sa ti vôbec nepáči že ťa mám teraz na rukách." Škaredo na mňa pozrela. "Dobre, veď ja viem aké je to hrozné, keby som ja bol chromý, nikdy by som si nemohol zahrať futbal." "Ale mohol, keby si mal elektronický vozík, mohol by si hrať, existujú také špeciálne zariadenia a ja by som bola taká láskyplná a vodila by som ťa tam." "Začínaš mi pripomínať Matku Terezu."

Kika:

"Začínaš mi pripomínať Matku Terezu." Začudovane som sa na neho pozrela. To ako fakt?! Nemohla som si pomôcť a zasmiala som sa. Ja a Matka Tereza? Na ňu nemám! "No vidíš, jedného dňa možno budem misionárka." Povedala som a zasnívala sa. Takáto práca by bola zaujímavá. Pomáhať malým černoškom, chodiť do chudobných krajín a.... to znie úžasne! Neviem ako sa mu podarilo otvoriť dvere bez toho aby ma pustil ale to som teraz neriešila. "Odpočiň si, Ok?" Spýtal sa ma rýchlo keď ma pozakrýval do perín. "Hm," Bola som unavená to je len holý fakt. Pozerala som ako Matúš zastrel záclony aby sem nesvietilo slnko a pomaly zatvoril dvere. "Kam ideš?" Spýtala som sa skoro až zúfalo. Neviem prečo mi tak strašne záležalo na tom aby tu so mnou zostal. Dokonca neviem prečo som sa tak šialene bála, že Roman sem príde. Asi ma už chytá paranoja. Prekvapene na mňa pozrel a vpíjal sa do mojich očí. Bolo to ako v hypnóze. Poslušne sa vrátil a ľahol si vedľa mňa. To bolo lepšie, pretože strach zo mňa začal po chvíli opadať. Ani neviem ako rýchlo ale zaspala som.

miluj

26. června 2012 v 20:22 básničky
miluj, miluj
ak nemáš koho,
kúp si macka a miluj jeho!!!

PREČO???

26. června 2012 v 20:14 | neprezradím.... |  básničky
Iba jediný človek,
ktorý mi najviac ublížil je ten,
ktorého som naozaj milovala.
Ja už od neho nechem nič,
lebo toľkú bolesť aku som cítila vo svojom
srdci,
by mi nespôsobil ani ten
najväčší nepriateľ!
Tak a dnes som to pochopila,
pretože ty si ten, čo mi tak
ublížil... :(

NEVIEM AKO!

26. června 2012 v 20:11 | neprezradím.... |  básničky
Neviem, ako na teba zabudnúť.
Neviem, ako to všetko prehltúnť.
Neviem, ako nemať pred očami stále to isté.

Neviem ako toto všetko zmeniť.
Neviem ako to trápenie prežiť.
Neviem ako nekričať zo sna tvoje meno.
Neviem ako nepozerať na tvoju fotku nemo.

Nechcem aby som za tebou plakala denne.
Nechcem aby ma prenasledovali tvoje tiene.
Nechcem sa hrať na veľkého a pri tom byť malý.
Ja len chcem aby ma tvoje ruky na srdci hriali.

obal knižky

24. června 2012 v 14:08 | mončička

9.kapitola-Choré až na smrť alebo ide o halucinácie???

24. června 2012 v 13:59 | mončička

Moni:

Och, som mŕtva! S našimi rodičmi (s Domčinými a Mojimi) sme sa dohodli, že do kým sa nevyliečime budeme obe u nej doma. A vlastne nie len ja som mŕtva Domi na tom ni e je o nič lepšie. Boli sme zoslabnuté pretože sme "skoro" nič nejedli a to skoro je v úvodzovkách preto, pretože sme nič nejedli. Nemohli sme, naše žalúdky vypovedali. Totálne zmorená a unavená- aj keď nechápem ako môžem byť unavená keď stále len spím- som sa postavila a doteperila do kúpeľne. Bolo to zrejme ťažšie než moje prvé kroky. Keď som sa uvidela v zrkadle skoro som skríkla od hrôzy, no ja by som vlastne aj skríkla ale hlasivky som mala dokonale stiahnuté. Prinútila som ruky aby otvorili skrinku od kozmetiky. Lenže taštička sa zosypala do umývadla a ja som bezvládne padla na zem. Vlastne ani neviem či som stratila vedomie po tom páde alebo počas neho...

Domča:

Zobudila som sa na ohromný hluk. Pokúsila som sa postaviť ale nedokázala som to. "Mino?" Chcela som zavolať ale bol to len sotva počuteľný šepot. Ja viem, že má kadejaké prezývky ale jej prezývka Mino je podľa mňa najlepšia. Rozhodla som sa ju nájsť. Vykašlala som sa na to, že som slabšia než mucha a vytiahla som sa na nohy. Dostala som sa "až" do kúpeľne ktorá je hneď vedľa mojej izby. S roztvorenými očami a s rozšírenými zrenicami som pozerala na obrieho bieleho vlka. Bol nádherný a voňal lesom. V tej dobe som mala ešte poriadne spomalený mozog takže mi nedochádzala jedna otázka: Ako sa sem vôbec dostal??? Len mi bolo jasné, že tomu vlkovi musím pomôcť inak zomrie. Bojoval o život a bol chudší než vyžla. Dostala som sa do kuchyne kde som do seba okamžite nahádzala cukor a energy drink. Hneď mi bolo lepšie. Došla som opäť do kúpeľne a dala som mu, teda pardon jej misku s vodou. Vlk na mňa udivene pozrel. Mal také isté oči ako Mino, no dobre ja viem, že porovnávať ľudské oči so zvieracími sa nepatrí ale je zvláštne že hladám Mino a nájdem vlka s takými istými očami. Zavrela som oči a premýšľala som. Ked som oči otvorila čakal ma šok. Namiesto vlka som videla Mino. Ničomu som nerozumela a začala som sama seba podozrievať či som sa náhodou nezbláznila. Neviem prečo ale musela som zavolať Matúšovi a Maťovi.

O 5 minút:

"Domino čo sa deje, hm?" "Presne Domčíček, kvôli tebe som si odoprel sprchu!" Posťažoval si Matúš. "Hej, veď aj cítiť!" Neodolala som mu vrátiť to, že mi povedal Domčíček. A už by sme sa ako vždy začali priateľsky hádať ale Maťo nás prerušil. "Hej vy dvaja, vaše milenecké hádky ma nezaujímajú! Domino vyzeráš, že už ti je lepšie, preto si nás zavolala?" Zhlboka som sa nadýchla. "Ja... ja mám pocit, že mám halucinácie. Videla som ležať v kúpelni vlka a potom som tam videla Mino a, a, a potom..." smutne som vzdychla. Som blázon. Uvedomila som si skutočnosť. Myslíš, že hovorí pravdu? No ak sa nezbláznila tak asi áno. A tebe sa to zdá normálne??? Nie, ale ani my nie sme úplne v normály. "Bože! Čo to je?! Ako to, že vás počujem vo svojej hlave?!" "Domino potom ti všetko vysvetlíme, najprv nám ukáž kde je Ponča." Rozkázal si Matúš. "Dobre, poďte za mnou." Ked sme ale vstúpili do kúpeľne bol to dosť veľký šok. Všetci traja sme pozerali na Mino ako vymletý. Ležala tam raz ona a raz vlk. Bolo to akoby v silulete. Akoby... ja neviem raz obrysy vlka, a potom človeka... bolo to neuveriteľné a aj chalani čučali.

Už mám všetko vysvetlené. Beriem to, celkom vzrušujúci život ale chcem okamžite vedieť prečo som ja vlkolak a to hneď! Chalani mi sľúbili, že to zistia takže im verím. S Mino to bolo tažké. Zistili sme,že bola celú dobu v bezvedomí a preto si ani neuvedomala, že je sa už premenila. Je to sila. O ničom nevie a my sme jej ani nič nepovedali a ja mám z toho výčitky svedomia. Matúš mi sľúbil, že len čo sa premení vedome všetko jej osobne vysvetlí. Takže sa už cítim lepšie. A ozaj Mino Maťo zobral na ruky a odniesol ju do postele kde teraz spí. Tlak má v poriadku a má len trochu zvýšenú teplotu. Teda myslela som, že je všetko v poriadku keby som len vedela ako veľmi som sa sekla, pretože z mojej izby zaznel ukrutánsky krik...

Monča- Ponča v plnom prevedení!:

Pomaly som sa prebrala a zistila som, že som v posteli. Zvláštne, odprisahala by som, že som spadla v kúpeľni a tam sa stalo niečo veľmi divné. No čo moja bujná fantázia asi nemá koniec kraja. Potom som si uvedomila, že Domino nie je v postielke a nespinká. Kde môže byť??? S námahou som sa postavila a vlastne doteraz nechápem ako sa mi to mohlo podariť. Ked som zrazu pred sebou uvidela hmlu. Poriadne som sa vydesila, mala som pocit, že odpadnem. Zacítila som zvláštnu vôňu a mala som chuť z toho zápachu mŕtvol zvracať. A potom som to uvidela. Videla som troch chalanov, vyzerali ako naozaj ale zároveň... ja neviem som cítila, že sú už mŕtvy. Bolo to hrôzostrašné. A potom sa to všetko spustilo. Videla som všetkých mŕtvych ľudí, ktorých som kedy poznala. Kričala som, bolo mi to nepríjemné, desilo ma to a... bože bolo to hrozné! Najväčší problém bol v tom, že ja som tento jav nevidela prvý krát ale vždy som videla len Luciu, nikdy nie viac. "Mino!" "Ponča!" "Monča!" Začula som všetky tri svoje prezývky. Neviem či to bola skutočnosť alebo to povedali tí duchovia. "Dajte to preč! Dajte ich preč, prosím! Urobte niečo!" Vrieskala som. Niečo mi vybuchlo v hlave a ja som už len bezvládne spadla na zem.

O dve hodiny:

Prebrala som sa už opäť na posteli. To snáď nie aj toto sa mi len snívalo? Vlastne nie, som šťastná, prešťastná, že to bol iba sen. Až keď som sa stihla ukludniť ma čakalo nemilé prekvapenie. Zobudila som sa v ordinácii. Presnejšie táto ordinácia patrí Matúšovej mame. "Ako jej je?" "Nechaj ju Matúš, musí sa prebrať sama." Pomaly som otvorila oči a hneď som to oľutovala. Do očí mi udrelo jasné svetlo zo žiarovky. "Ponča čo sa stalo." Už som otvárala ústa na nejakú výhovorku, veď mu nebudem vešať na nos, že som zrejme blázon. "A tento krát nehovor, že nič!" "Ale keď..." "Moni!" "Ale keď to... počkať, odkedy mi ti hovoríš Moni, veď odjakživa mi hovoríš Ponča!" "Nemeň tému!" Nahlas som vzdychla a snažila som mu uhnúť pohladom. "Duchovia." Pípla som. Bolo mi jasné, že na mňa pozerajú a aj ma vidia ako blázna. Dokonca aj ja mám pocit, že som blázon. Ale myslím si, že keď je blázon bláznom tak o tom ani nevie a preto bývajú blázni šťastní pretože žijú vo svojom vysnívanom svete ale mne sa tento svet duchov vôbec nepáči. "Mon..." "Pozrite ak mi chcete do tváre vykričať, že som blázon tak idem preč, mala som dosť na základnej," Na všetkých som sa pozrela a potom som zdrhla. Musela som z tadiaľ vypadnúť. "Mino!" Zakričala na mňa Domino. Trhla som so sebou, nenávidela som ked ma niekto takto oslovil. Strašne to bolelo, to samozrejme Domi nevie, že takto mi hovorila sestra keď ešte žila. "Ponča počkaj!" Schmatli ma za ramená dve silné ruky. "Matúš nechaj ma!" "Ja ti chcem len pomôcť!" "Lenže ja nepotrebujem pomoc, nič sa so mnou nedeje!" "Nie Ponča, nič sa s tebou nedeje len vidíš duchov, áno veď tých vidí každý druhý človek." Povedal mi ironicky. "Prosím ťa Ponča, chcem ti iba pomôcť, nechcem ti vykričať, že si blázon, ide len o to, že ty máš problém a ja ako tvoj kamarát ti chcem pomôcť lenže sám to nezvládnem, rozumieš?! Nedokážem ti pomôcť ja osobne ale keby sme išli k nejakému psycho..." "Nie ja ku žiadnemu psychológovi nejdem!" "Prečo si nechceš priznať že ho potrebuješ?" Spýtal sa ma unavene a mňa prekvapil ten náznak zúfalstva. "Pretože ja nechcem byť blázon." Odpovedala som a v očiach som mala slzy. "No tak, Ponči neplač." Povedal mi upokojujúco a pevne ma objal. "Pomôžem ti, ok? Len mi to musíš dovoliť." "Dobre, ked aj ty budeš mať problém tak ti pomôžem." Začudovane sa na mňa pozrel. "Teda nie žeby som rátala s tým, že budeš mať podobný problém ako ja, ale aj keby si vídaval duchov stačí mi zavolať." Zasmial sa na mojej domotanej vete ale potom zase zvážnel. "Nevidela si ich prvý krát, však?" Ako to vie do kelu?! Nie som zvyknutá aby ma niekto až takto dobre poznal. "Nie, ale nikdy to nebolo takto, vždy som videla iba takých troch chalanov asi tak v našom veku."

Obliekla som sa a zhlboka som sa nadýchla. Nezvládnem to, ešte v živote som nebola u cvokára. "Pripravená?" Pokrútila som hlavou. Matúš sa na mňa pozrel a bolo mi jasné čo vidí. Obrý strach v mojich očiach. "Ale viac asi aj tak už nebudem." "Zvládneš to, neboj sa." Len som prikývla, nebola som schopná rozprávať, až ked sme už boli na ceste električkou som sa odhodlala niečo povedať. "Ja..." Spytavo sa na mňa pozrel. "Ďakujem ti, že mi pomáhaš, keby si so mnou nešiel asi by som už dávno utiekla." Zasmial sa. "Ponči, to je predsa samozrejme." "Prečo mi vlastne hovoríš Ponča?" "Neviem, páči sa mi to." Pokrčil plecami a tento krát som sa zasmiala ja.

Už sme sa dostávali k budove. Panika doliehala až tak, že keby ma Mathi nedržal za ruku, už dávno zdupkám. V hlave mi priam vrieskala veta: vrať sa domov, vráť!!! Rozhodla som sa ten hlas ignorovať ale potom som uvidela tých troch chalanov. Zastavila som sa. Matúš sa na mňa opäť ustarostene pozrel, ale ja som ho vôbec nevnímala. Vnímala som len strach a hrôzu. A samozrejme tých troch duchov. "Monika?" Preberalo ma niečo do reality. "Monika no tak, preber sa, čo sa deje?" Nie, nie, už zase. Zase sa to otvorilo a ja som opäť videla všetky tie mŕtve tváre, ktoré mi prefrkovali pred tvárou. "Monika!" Nie, musela som pred tým utiecť, ale kam??? Rozbehla som sa preč netušila som či za mnou niekto beží ale aj tak som vedela, že duchovia ma prenasledujú. Neviem, nemám najmenšie poňatie, ako som dokázala bežať domov, možno som medzi tým aj nastúpila na nejakú električku ale aj tak som sa zastavila až doma, zamkla som sa v izbe a prepukla som v plač. Kašlala som na to, že som sa zaprisahala, že nikdy v živote ničomu a ani nikomu nedovolím aby ma rozplakal, aby ma niečo až tak veľmi zlomilo. Ale ja už som nevládala, bola som blázon a najhoršie na tom bolo, že som si svoje bláznovstvo uvedomovala. Čo som čítala o bláznoch tak som vedela len to, že žijú vo svojom svete, nevedia čo sa s nimi deje ale sú šťastní v tom ich svojom svete. Lenže ja som v tomto mojom svete plnom duchov šťastná nebola a naozaj som sa začínala báť...

"Mončúrka!" Robila si srandu z môjho mena Kika. "Nehovor mi tak, je to otrasné!" "No tak dobre, prepáč, kam pôjdeme?" "Čo tak k tebe domov?" "Ku mne?!" Spýtala sa ma zdesene. "Áno k tebe milá slečna, veď ešte nik z nás u teba nebol kamoška!" "Tak fajn, fajn, ideme mu mne."

Neviem prečo nikdy nechcela aby sme išli k nej, dom mali parádny. Mal dve poschodia. Na prvom bola obývačka, jedáleň a kuchyňa. Obývačku mali obriu ale veľa vecí v nej nemali. Iba jeden naozaj veľký a dosť vkusný gauč. Bol čiernej farby a koženej látky. Úprimne presne taký som vždy chcela. Naproti tomu bola televízia veľkosti mňa. No dobre zas taká veľká nebola ale aj tak to bola veľmi veľká plazma. Na druhej strane bol umiestnený klavír. Tiež čiernej farby. Naozaj som nechápala prečo tam majú všetko čierne. Vedela som síce, že smútia ale snáď pre to neponakupovali nový nábytok síce podľa toho čo vidím majú asi pekne tučné kontá. No... Hneď vedľa klavíru bolo stereo a vedľa neho bol stojan na CD. No vyzeralo to tak, že keby ten stojan spadol asi by ma tie CD- éčka zabili. J Kuchyňu aj jedáleň mali už trocha menšiu ale stále veľmi priestrannú. Vlastne to všetko bolo veľmi pekné ale vôbec nie útulné. Skôr mi to pripomínalo strašidelný zámok. No ja byť ňou tak sa v noci bojím pohybovať sa po tomto dome. "A tu je čo?" Spýtala som sa na dvere ešte z prvého poschodia. "Ale to nič, tam má mamina pracovňu, počkaj tu, idem ju len pozdraviť." Počkala som na ňu a keď prišla ukázala mi nech idem hore. Otvorila jedny dvere- jedny z mnohých dverí- a vstupili sme tam. Tak jedine táto izba vyzerala byť aspoň trochu normálna, vlastne nie trochu táto izba bola malá a útulná. Na rohu bol maličký kozub kde spokojne praskalo drevo. "Samko!" Zakričala milo a k nej pribehol malý chlapček. "Kto to je?" Spýtala som sa jej zvedavo.

"To je syn našej susedy, starám sa oňho keď je v robote." Pokrčila Kika plecami.

ako vyzerá talizman živlu

24. června 2012 v 13:48 | mončička |  Škola elementov

prolog

24. června 2012 v 13:44 | mončička |  Škola elementov
Škola alementov, čo si pod tým názvom človek predstaví?
Asi mu napadne veľa vecí na raz lenže tu a teraz vám to vysvetlím.
Škola elementov má už viac ako päť tisíc porok, chodia do nej žiaci v rokoch: 15-19 v podstate typická strdná škola s tým rozdielom, že tam nie sú zas až také typické vyučovacia hodiny. Stretnete sa tam s vyučovacími hodinami ako je telepatia, hodina živlov, anatómia a ďalšie iné.
Škola elementov sa nachádza v Amerike, Rusku, Sydney a v Španielsku.
Väčšina príbehu sa bude odohrávať v Španielsku.
Škola je rozdelná na 4 skupiny. Presne ako živly. Izby, vyučovanie a dokonca aj väčšina spoločenských miestností je takto rozdelená.
Žiaci školy ovládajú teda živly, živly ovládajú iba tí, ktorý sa narodili v takej rodine. Musia mať aspoň jedného rodiča užívatela živlu. Živelná moc sa vymiká z pod kontroli respektíve narastá v 15 rokoch. Keď sa nastúpi na školu, žiaci dostanú talizman z jeho elementom, ktorý zažiary vždy keď živel používajú.

Džinsový denník 3!!!! :D

22. června 2012 v 20:40 | mončička |  moje kecy
Tí čo čítali Džínsový denník tak nech sa tešia pretože teraz vydali trojku!!!
Tí čo nečítali vrele odporúčam, je to skôr pre baby než pre chalanov, teda je to len pre baby a povedala by som vekovo od 10 až po... asi 16-17? Nevim, ale aj tak, keby vás to zaujalo tak si to pozrite na googli! :D

obal knihy škola elementov :D

21. června 2012 v 13:30 | mončička |  Škola elementov

základné informácie (názov, spisovateľ, dej)

21. června 2012 v 13:27 | mončička |  Škola elementov
Názov: Škola elementov
Autor: Mončička Žuvačka
Dej: Nela má šestnásť rokov, žije si svoj šťastný a bohatý život vo Francúzsku. Má súkromných učiteľov máfie, takže nemusí chodiť do školy elementov. Jej život však dostane tvrdý kopanec do brucha: Jej mama umiera.
Jej otec to zobral veľmi zle a začal brať drogy. Nelin život sa zrútil ako domček z kariet. Má pocit, že už nevládze. V tej dobe sa jej ujal jej krstný otec a pomohol jej znova sa postaviť na nohy. Nela má ešte vždy sa svojom konte 200 miliónov eur ale aj tak sa rozhodne prestať utrácať a žiť ako každý človek so svojím elementom. Takže sa rozhodla nastúpiť na školu elementov. Lenže najbližšia škola je až v Španielsku. Takže Nelu čaká tvrdý kurz španielštiny. Po dlhom roku sa Nela tento jazyk konečene naučilaa nastúpi do tretieho ročníka. Lenže je toto koniec jej bolesti alebo si na ňu osud opäť niečo vymyslel???
V škole si nájde priateľov, lenže ktorí sú tí praví, a ktorí ju lenťahajú za nos???
Nela chce začať od znova, opäť sa odraziť od miesta kde skončila, žiť normálny život a síce bez svojich rodičov.
Lenže od jedného "krásneho" dňa začne Nela vídavať nie len duchov ale aj znaky smrti. Nevie čo sa s óu deje a stráca chuť do života. Dokáže prejsť aj cez túto ťažkú skúšku alebo nie???
A čo jej priatelia, zvládnu to, prežijú to, budú stáť pri nej???
To všetko sa dozviete v mojej novej knihe: Škola elementov :D



niečo čo nikto z nás nečakal

18. června 2012 v 18:20 | mončička

HLUPÁK:
Pohlad Verči- Borči:
Imbecil, imbecil, IMBECIL! "Veronika ved ma počkaj!" Chytil ma za ruku a ja som so sebou trhla. Že ja som sa nechala prehovoriť aby som s ním išla za Matúšom! "Pusti ma ty hlupák, pusti ma!" Bolo mi úplne jedno, že sme na ulici, že sa obzeravá každý kto okolo nás prejde a už vôbec som nemyslela na to, že si práve ničím svoju povesť svätej Veroniky Borčinovej. "Veronika vysvetlím ti t..."
"Zavri si už ústa!" "Nezavriem!" A pobozkal ma. Radšej ani nebudem hovoriť čo so mnou ten bozk urobil ale to je vedlajšie. Bolo mi z neho zle! Takže on si myslí že mi nasadí parohy a teraz ma bude bozkávať?! Ha! Tak to teda nie!

O desať dní neskôr:
"Hap- čí!" Kychla som už snád po miliónty päťsto päťdesiaty raz.
"Veronika dnes už zostaneš doma." "Ale ma... hap- či! Mami! Ja musím ísť do škol... hap-čí!"
"Áno to vidím, v tokom to stave nikam nepôjdeš!"
"Hap- čí!" S usopleným nosom som opäť spadla do perín.

O týždeň neskôr:
"Ahoj Math... Hap- čí!" "Páni dievča, ty si na tom fakt zle, zavolaj lekárovi alebo..."
"Ja lekára nepotrebujem som zdravá ako repa hap-čí!"
"Áno to vidím."
"Ako sa má Domino s Mon..." Začala som kašlať ako blázon, už mi to lezie na nervy mne už to vážne začína liezť na nervy. "O nič lepšie než ty, dokonca sa odvážim povedať, že sú na tom horšie." "Aha..." "Pozri po dlhom premýšlaní som uznal, že bude lepšie ked zavolám mojej mame nech ťa vyšetrí." "Ale veď to netreb..." Bolo to nanič, pretože už jej volal. "Mami, mohla by si prísť vyšetriť Verču, vyzará ako matoha z 15. Stor." "CS!" "Dobre, ale Matúš ja som chirurgička, nie..." "To je predsa jedno, veď máš vlastnú ambulanciu preboha tak nevymýšlaj!" "Dobre, hned som tam." Povzdychla si pani Churchová. "Ty jej teda dávaš zabrať!" "No a?" "Si krutý." Povzdychla som si a zalahla som opäť do postele.
"Matúš, má všetky príznaky..." "Ale ako by nou mohla byť, ako?!" Z Matúšovho hlasu som rozpoznala napätie a zúrivosť. "Upokoj sa! Pravdepodobne bude jedna z vás." "Ale veď to nemá po kom zdediť." No dobre, trafila som vedla, povedala by som skôr že teraz tam zaznelo až zúfalstvo. "Neviem, má všetky príznaky." "Tak potom jej to musíme povedať!" "Ale čo ak sa mýlim?" "Je len jeden spôsob, buť jej to povieš ty alebo ja! Vyber si." "Vyhrážaš sa mi?" "Ja by som to skôr nazval tak, že ti dávam na výber." "Ale čo ak sa mýlim?" Zopakovala otázku. "Nechaj to na mna." "Ako...? Matúš počkaj!" Matúš vošiel do mojej izby a rozbil prvú vec čo sa mu dostala pod ruku. Čiže Vázu s kvetmi. Než som tam stihla dobehnúť už bola na zemi. "Matúš prečo si to urobil?!" Penila som. Zúrila som tak ako nikdy. Bola som taká vytočená, že až. Moje telo ovládla nejaká iná sila, začala som rozmýšlať inak než som stihla spadnúť uštedrila som Matúšovi facku.
No nehovorím?
Pozeral som na to ako sa Verča mení. Chúďa ju o muselo ale bolieť. Zvíjala sa na zemi a až po chvíli sa premenila. Neviem prečo to trvalo tak dlho nikomu z nás to tak dlho netrvalo ale to bolo na teraz vedľajšie.
"Uf, no dobré... už to celkom chápem, takže rozbil si mi moju vázu aby som sa ja premenila?" "Ja som vedel, že ťa najviac bude štvať tá váza." "Kriste pane Matúš, vieš aká bola drahá?!" "Dobre, dobre, upokoj sa lebo sa zase premeníš!" "Ha! A kto hovorí, že by mi to vadilo, náhodou ja budem šťastná prešťastná." Zachechtal som sa a ona do mňa vrazila vankúš. "Čo som urobil?" "To máš za to, že sa mi smeješ!" A vyplazila mi jazyk. Som veľmi rád a povedzme si úprimne dosť mi odlahlo, že to zobrala až takto dobre.
A ďalší sa hlásia do počtu:
"Filip daj mi ten mobil, hneď!" Zavelil som.
"Ale prečo Stano, čo máš tam snáď nejaké osobné fotky?"
"Ty si chumaj!" Pozeral som ako Filip udivene zíza na display. Bolo mi to jasné, videl displayovú fotku. Bol som tam ja Verča. "Tebe veľmi chýba, však?" "A nie je to snád jasné?" Pridal sa do rozhovoru Oliver. "Je do nej až po uši ale stále nechápem tomu, prečo si jej vlastne zahol." "Ale ja som jej nezahol iba mi jedna baba dala pusu na líce a ona z toho robí veľkú vedu."
"Na líce?" Povedali obaja na raz pochybovačne. "No dobre, dobre priznávam, že to bolo skôr na ústa než na líce ale veď to je jedno!"
"Možno tebe ale jej to zrejme tak veľmi jedno nebolo."
"Ale viete čo ma na tom všetkom štve najviac? To že mi neverí ani slovo." "Och ty chúďatko, počkaj ale veď ona ti vlastne dala facku však?"
"No a?" "Tak sa ti pokúsim pripomenúť ti ju." A strhla sa bitka. Iba taká kamarácka ale adrenalín sa nám aj tak zvýšil. Zabolelo ma brucho, akoby ma doň niekto kopol. Bolo to zvláštne pretože sa mi ako vždy podarilo v kruhu bitky újsť skorej ako ma niekto zložil. Vlastne mi všetci sme zrazu strúhali bolestné grimasy.

Už zase?
"Prepáčte mi ľudia ale už sa premenili ďalší." Úprimne povedané už ma vôbec nebavilo behať stále za novými a všetko im podrobte vysvetlovať. Bežal som do Stanovho domu, už boli zase ľudmi a vyzerali byť nadšení. "Už ste sa premenili čo?" Nechápavo na mňa pozreli a potom im to docvaklo. "Aj ty si..." Pokrčil som plecami a začal im to všetko vysvetľovať. Naozaj ma šoklo ako to brali v pohode, dokonca nie v pohode s nadšením. Bol som rád pretože keby to brali s hrôzou asi by ma šlak trafil.

"Rozhodla som sa zistiť prečo som vlkolak." Povedala mi jedného dňa Veronika.
"Mami nemáme ako zistiť rodové línie?" "A to ťa ako napadlo, veď z dejepisu ti vychádza štvorka." "Tak po prvé: no dovoľ! Po druhé: Vychádza mi trojka. A po tretie: Chcem vedieť prečo je Veronika vlkolačica." "Aha..." Mama sa otočila a niečo hladala v knižnici.
"Mami..." A potom asi niečo stlačila alebo čo, pretože sa knižnica nejako otočila a... a bolo to celé divné. Jednoducho za knižnicou bol asi metrový prierez dole do zeme. Mama doň skočila. "Mama!"
"Skoč za mnou a ne panikár!" Povzdychol som a skočil dole. No a toto bolo niečo úžasné. Bolo to niečo ako pivnica ale inak zariadené. Mama došla k jednej skrinke, zobrala kľuč a otvorila ju. Opatrne vbrala z tadial knihu. "Mali by ju mať Maťovi rodičia ale dali nám ju."
"Mami čo to je?" "No veď to čo si chcel. Sú tam ešte aj nejaké legendy i tom ako sme sa zrodili a tak..."
"Hm..." Otvoril som ju a sklamane som sa pozrel na mamu. "Mami, ja tento jazyk nepoznám."
"Ale poznáš, prizri sa mu lepšie." Znova som sa pozrel na to písmo, ktoré mi pripomínalo azbuku a hlaholiku a cyriliku dokopy. A potom som tomu rozumel. Ja ani neviem prečo. Jednoducho som to vedel prečítať. "Ale ako...?!" "Každý vlkolak to má vrodené. Dokáže čítať, písať a rozprávať v tomto jazyku." "
ale čo je to preboha za jazyk?"
"Vieš, že ani neviem?" Zovalal som pomocou myšlienok ostatných. Mama ich sem pustila.
Dalši!!!
"No tak to teda páááni!" Povedala Jess a Stano obdivne zahvízdal.
"Nečumte na mňa jak tela na nové vráta a pozrite sem!" Ukázal som im knihu a začali sme študovať. To prečo je Veronika vlkolakom sme sa dozvedeli rýchlo ale mne osobne sa viac páči príbeh o tom ako sme sa vlasne stali vlkolakmi
Už v období Veľkej Moravy sa zrodila osada.
Osada žila v hriechu a v pohanstve.
Bohovia to videli. Rozhodli sa ukázať im kto je tu pán. Na osadu uvrhli kliatbu. A kliatba ľudom z osady zničila život. Nebolo to len o utrpení a bolesti, bolo to aj o veľkej zodpovednosti voči ľudom.
Bohovia z kamena vytesali ženu, ženu ktorú ožili.
Bola tvrdá a neporaziteľná, nezničiteľná. Presne ako kameň, z ktorého sa zrodila. Ľudia z osady boli "obdarení" silou. Menili sa na zvieratá, ktoré mali dostatok sily na to aby zabili ľudí z kameňa.... Mohli vyhrať len vďaka tomu, že boli živí....
"Páni, drsný príbeh!" Podotkla Mia. "Ja zdielam taký istý názor." Súhlasil som. "Nie je tam niečo aj o mne? Chcela by som vedieť prečo som vlkolak." Dodá Verča. "Ach ja." A začali sme hladať daľšie príbehy. Po hodinovom hľadaní sme predsa len niečo našli:
"Aha, toto by mohlo byť ono!" "Ukáž!" Veronika mi vytrhla knihu z rúk a začala nahlas čítať.
Za čias Márie Terézie žil zámožný pán-...- mal ženu a dvoch synov. Boli spolu šťastní ale Elizabeth (manželke) niečo stále chýbalo. Zamilovala sa do obyčajného roľníka... ... a jedného dňa mu už neodolala. Ked sa to Elizabethinin muž dozvedel (ľudovít-...-) Dal svoju ženu zbičvať a potom jej dal odťať hlavu. Nevedel však, že urobil chybu... ... roľník rodu Borčinovcov bol zlomený nie len kvôli stratenej láske, ale aj kvôli tomu... ..., že keď zabili Elizabeth zabili aj jeho dieťa... Roľník sa zaprisahal, že sa pomstí... Nevedl však, že Elizabeth a jej rodina sú vlkolaci. Ale svoju pomstu si vychutnal. Ale bol tam háčik, ked Elizabeth bola s roľníkom jej vlkolačí gén vnikol doňho. Roľník Ľudovíta zabil v dobe keď sa premenil. A gén v tejto rodine stále je a čaká kedy nadíde jeho chvíľa a on sa bude môcť... ... prejaviť!
"No Borča musím uznať, že tvoj príbeh je pomaly lepší než náš zakladateľský." "Ktovie či si aj morálku zdedila po tom roľníkovi." Tak toto stano už prehnal. Veronika sa postavila a Stano sa zvedavo zdvihol s ňou ale to robiť nemal. Veronika ohla koleno a práve týmto kĺbob dostal Stano po prvý krát v živote od babi do gulí. No uprimne ja by som asi zomrel.

7. Kapitola

15. června 2012 v 17:37 | mončička


ZMENY NAŠICH ŽIVOTOV...
Dobre, dnes idem do školy. Chcel som ísť za Verčou akurád sa všetko pokazilo pretože v škole Domino s Verčou odpadli. Lekárská- školská- sestrička povedala, že sú len priveľmi vystresované. Verča chytila panický záchvat ako sa o Domino s Pončou bála Všetci sme sa o nich báli. Domčina mama ich zaviedla domov a podľa všetkého zavolala Mončinej mame.

Už som bol doma a to riadne vystresovaný. Vedel som že sa musím dať do poriadku. Naši mali prísť už zajtra. Zdvihol som sa a hoci som vedel že ked niečo zjem tak mi bude aj veľmi zle bol som strašne hladný. Zjedol som jedno jablko a musel som bežať na záchod. "Ako dlho ti už je TAKTO zle?" Skoro som sa zadusil zvratkami. "Mami, č-čo tu robíš?" "Mohla som odísť skorej ale stále si mi neodpovedal." "Ja... už nejakú dobu." Priznal som nakoniec. "Pod dole, musíme sa porozprávať." "Načo?"

Vošiel som do obývačky naši tam sedeli na pohovke a vyzerali byť nervózni. "Pozrite... čo sa vlastne deje?" Nemal som náladu na chodenie okolo horúcej kaše na to som chuť naozaj nemal. "Pozri synček ono je to vlastne celé tak.... Pokúšame sa ti vysvetliť, že..." "Dobre môžete s tým prestať?! Jednoducho mi to povedzte len tak bez obalu, myslím, že informáciu o tom, že je mama tehotná nejako prežijem takže..." "Chceš tú informáciu len tak, bez obalu no dobre synček ide o to, že sa meníš na vlkolaka." "Čože?! To je nejaký kanadský fór alebo o čo vám ide, nerobte zo mna debila áno?!" "Synček upokoj sa..." "Nie, nemám v pláne sa upokojiť." Telom mi prešla pálava a zároveň strašná bolesť. Po prvý krát v živote som si prial zomrieť až tak to bolelo. Bolo to šialené ale nejakým zvláštnym spôsobom sa mi to zdalo prirodzené. Bezvládne som ležal na zemi a ked tá bolesť prešla dostala sa do mňa obrovská sila. "Matúš teraz sa musíš upokojiť, musíš sa sústrediť na svoje dýchanie a..." Až potom som si všimol odraz v zrkadle. Nie, toto nie toto prosím NIE!

***

Dobre, priznávam, že som poriadne vydesený, ale kto by na mojom mieste nebol vydesený? Naši mi už všetko vysvetlili a som poriadne mimo. Som na nich trochu nahnevaný, že mi to nepovedali skorej a ja by som sa na to mohol psychicky pripraviť, ale to nevadí. Páááni! Ja Matúš Church som vlkolak! Neuveritelné! Mama povedala, že mi ešte pár dní bude zle z premeny, ale inak je to už fajn. Zmieril som sa s tým. Už mi dávalo zmysel prečo ma otec stále cvičil. Pripravoval ma. Takže skrátim vám to čo mi naši povedali: Tak, to že som vlkolak je vďaka tomu, že aj oni boli = takže ma skoro porazilo. Každý z nás má nejakú schopnosť= skoro som odpadol. Svorka sa dokáže telepaticky spojiť= no tak to som skoro dostal srdcovú príhodu. Mama s otcom sa už nepremienajú ale telepaticky sa so mnou spojiť môžu. Takžé- tak! Ja ešte žiadne schopnosti nemám, tie sa objavia až časom. A ešte jedna novinka aj Maťo je vlkolak. Okamžite som ho vytiahol von a debatovali sme. Od Maťa som sa dozvedel to, že keby v našom okrese neboli upíry nikdy sa nepremeníme. Dohodli sme sa. Že zajtra pôjdeme do školy.


Ked sme na další den vošli do školy skoro som hodil šablu. Zacítil som neznesiteľný zápach. Aj Maťovi niečo smrdelo, ale nedal to na sebe znať. Nevieš čo to je? Spytal som sa. Nie. Odpovedal mi, Ale môžeme zistiť kto tak strašne smrdí! A ako, povieš mi? Chceš ku každému podísť a ňuchať ho, alebo čo? Neviem, ale niečo vymyslím! Nakoniec Maťo nevymyslel nič a ja takisto. Ponča a Domino v škole ešte vždy neboli a Verča z toho bola tak psychicky na dne, že radšej zostala tiež doma a dokonca aj Mia dnes nebola v škole....

Ubehli tri dni ked ma ráno zobudila hlasná telepatia: Preboha, PREBOHA! Čo má toto znamenať?! Mia, teraz sa musiš upokojiť, to je jediné čo musíš spraviť! Ako sa mám upokojiť?! Mia prosím upokoj sa hned som pri tebe aj s Maťom. A prerušil som spojenie, dúfam že sa čoskoro upokoji.


PREMENA Z POHĽADU MII:

Mala som strašné nervy na fotrovcov. Len tak si za mnou prídu a povedia mi, že sa rozvádzajú?! Čo... ved toto nie je snáď pravda! Toto nemôže byť pravda! Celá rozzúrená som išla na našu lúku. Tak sme vraveli jednej lúke hlboko v Tatrách, nikto tam nechodí a asi to tam ani nikto nepozná, neviem dostať sa tam je fakt ťažké, my sme sa tam vlastne dostali len vďaka tomu, že sme porušili zákaz vstupu. No... ked sme tam išli prvý krát skoro sme sa zabili ale veď poznáte Matúš, ten ked sa dá niečo do hlavy tak to musí urobiť. Prešla som cez jaskyňu a nabehla som na strom, ktorý je hned vedla nej cezeň som sa vyšplhala ešte viac hore a bola som tam. Naša lúka, vlastne tam nič nerastie iba plesnivce. Vyšla som až na skalu, ktorá je na lúke, skala je vlastne veľmi vysoká Kikina na nu vždy odmietala vyliezť ale tá námaha za to stála. Ked vidíte na ten cíp máte nádherný výhľad na hory. Idieť z tade skoro celé Tatry- no dobro to asi nie je možné ale aj tak!- Ide vidieť z tade Gerlachovský štít. Pozerala som na lanovky a potom som sa pozrela čo mám pod sebou. Bol tam malý potôčik, ktorý nebyť Kik asi nikdy neobjavíme. Chcela som zliezť ale noha sa mi pošmykla a ja som letela na trom, a cez neho som sa šmykla až ku rieke. Za normálnych okolností by som niečo také neprežila, zomrela by som ale toto neboli žial bohu normálne okolnosti. Pozerala som sa na svoj odraz v zrkadle alebo vlastne nie na seba ale na takého divne sfarbeného vlka. Bol šedej farby a mal presne také isté oči ako ja, čiže zelené. Ničomu som nerozumela, ale niečo bolo naozaj divné nechty mal na čierno namalované presne ako ja! Ha a bolo to náhodou komické a možno by som sa začala aj smiať keby tu v hre nebola jedna katastrofa a tá katastrofa bolo to, že ten vlk som bola ja!!! Preboha, PREBOHA! Čo to má znamenať?! Mia klud, ukludni sa! "Matúš!" Zvrieskla som, teda chcela som namiesto toho som nahlas zavrčala. Mia, teraz sa musiš upokojiť, to je jediné čo musíš spraviť! "Ako sa mám upokojiť?!" Mia prosím upokoj sa, hned som pri tebe aj s Maťom. Dobre, poslúchnem a potom ked príde tak im chlpy vytrhám, ako to, že som sa s ním rozprávala cez myšlienky, pre boha?!?! Ja už som naozaj blázon, vidím sa ako vlk v rieke a teraz keďže chodím po dvoch som zrejme človek takže by ma zaujímala či som už naozaj na hlavu alebo čo sa so mnou deje. "Mia!" Dobehol udýchaný Matúš. "Myslím, že je celkom normálne, že chcem vysvetlenie, však?" Povedala som otrávene. "Človek by si myslel, že budeš viac hysterčiť." "Prosím ťa, hovoríš s Máriou Hatjanovou!" "Ja viem ale aj tak som si myslel, že to budeš brať horšie. Nechceš to vysvetliť?" "A prečo si myslíš, že som na vás dvoch čakala, hovorím vám, že vám vytrhám všetky chlpy na tele a to jeden po druhom za to že ste mi to nepovedali skorej!" "Nerozčuľuj sa, keby sme ti to mohli povedať tak povieme ale nemali sme to odkiaľ vedieť, že aj ty budeš taká ako my!" "No vlastne mne mama niečo naznačila." Pošepol Mathi Maťovi. "Mohli by ste mi to už láskave vysvetliť?!" "Nechceš najskôr vypeniť?" "Ano Maťunko môj milovaný, odrhnem ti ho a budem určite menej zútiť!" "Dobre, dobre, bol to len návrh...." "Blbý návrh."


Naty:

"Mňa to konzervatórium raz zabije, prisahám že... Hej! Sára choď niekam s tou svojou kamerov!" "Tak prepáč, ale na svoju obhajobu musím podotknúť, že to bol nápad Jess!" "Jess?!" "Prepáč ale ked ty si niekedy taká vtipná ked si sťažuješ." "No tak to prepáčte, ja tu zažívam najhoršie obdobie svojho života a vy si tu zo mna robíte srandu!" Nadhodila som odurdene. "Ale no ták, Ja Diduška ťa v mene Sáry a Jess prosím o odpustenie, prosím!" "No dobre, že si to ty!"

Mali sme to nasmerované k našej rieke. Už sú to tri dni, čo sa s nami Mathi, Maťo a Mia skoro vôbec nebavia a ja som odurdená a urazená, len aby bolo jasné! "Nat pozri!" Ako primrznuté sme pozerali na troch veľkých vlkov. Jeden, ten najmenší bol šedej farby ale ked hovorím najmenším nemyslím tím, že bol malý, tak to ani omylom! Ten stredný bol celý čierny a ten najväčší bol... no on síce bol šedý ale menej než ten malý on bol no... ten "malý" bol viacej do čierna a tento bol zase viac do biela, snád chápete čo tým myslím... Všetky štyri sme sa triasli od strachu toto bol horor. Vlci na nás cerili zuby ale mna to k nim lákalo bolo to... divné.


ACH JAJ:

Pozeral som sa na Naty, Jess, Sáru a Didu. Išli sa premeniť, videl som v ich očiach bolesť a potom sa zložili na zem. Bože, už ďalší kto všetko sa ešte stane jedným z nás? Ja už naozaj ničomu nerozumiem. Beriem svoj osud taký aký je, nevyvádzal som dlho ak som sa narodil pre toto, pre takýto život tak to beriem, nebojím sa toho ale ked vidím mojich kamarátov aj ked vidím, že to berú úplne v pohode je mi och ľúto, keby som na upírov stačil sám tak... tak by som si želala aby som bol vlkolak iba ja ale... takto to nejde, upíry sú oproti nám silnejší a ja nemôžam ľutovať mojich priateľov pretože aj oni sa narodili pre toto. Nie iba ja ale aj Maťo, Mia, Sára, Jess a Naty. A väčšina z nich je vlastne nadšená. Všetkým štyrom sme to vysvetlili, najhoršie to brala Naty ale tiež to brala statočne, vlastne to zobrala presne tak ako ja. Nemá na výber.

Do čerta čo mi je?!

8. června 2012 v 16:01 | mončička

Vopred upozornujem že to nečítajte po čas jedenia, po jedení a ani pred jedením...

DO ČERTA, ČO MI JE?!


"Ale čo by, to sa ti len zdá!" Opanoval som jej. "Nezdá, celý horíš a ja nemám pocit, že som podchladená!" "Ponča, príliš zveličuješ!" Zahriakol som ju ale už prišla aj Domča a prikladala mi dlaň na tvár. "Monika má pravdu Mathi, máš veľmi vysokú teplotu." "Dobre, po škole pôjdem k lekárovi dobre? Ale teraz už naozaj musíme nastúpiť do autobusu." V škole som skoro zomrel. Teplota sa mi znížila na normálnu teplotu a ja som myslel, že už bude dobre, opak bol pravdou: Na Tv som ani nebol schopný cvičiť a tak ma učiteľ poslal domov. Po ceste do šatne som ale opäť zvracal. Toto naozaj nie je normálne! Išiel som okamžite k lekárovi. Ten mi povedal, že som v poriadku a že si nemám vymýšľať. Ts! Čo si to tá lekárka dovoľuje?! V utorok to bolo o tom istom, lenže sa mi žalúdok zdvihol počas hodiny. Len tak-tak som to stihol na WC. Poslali ma domov a učiteľka povedala, že zavolá rodičom. Musel som si na kolená kľaknúť, len aby im nevo-lala a aby ma pustila domov samého. Nakoniec ale súhlasila, kiež by všetci učitelia boli taký ako naša učiteľka A. j. Naši majú zhodou okolností odísť na služobnú cestu. Teda vlastne mama, pretože otec už včera odišiel. Takže pre tento zvyšok týždňa som sa rozhodol zostať doma. Bolo mi veľmi zle. Stále som zvracal, behal na záchod, mal som horúčky... no jednoducho nočná mora.

Bolo mi zle celý týždeň a rodičia mali o tri dni prísť. Partia ma chodí stále navštevovať. Ja som na tom fakt biedne a Maťo je na tom že vraj ešte horšie. Čo to snami je, do čerta?! Opäť som sa zdvihol z postele a išiel na WC zvracať. Asi by som sa tam mal nasťahovať. "Ahoj, je ti už lepšie?" Spýtala sa ma Naty smutne. "Je mi stále horšie a horšie a lekárka hovorí, že nemám simulovať." Povedal som jej so slabým úsmevom. "Keby som len vedela ako ti pomôcť!" Povzdychla si. "Mohla by si sem doviesť Kiku? Hoci aj zubami- nechtami???" "Prečo ved ty si ju nikdy nemal nejako extra rád." "Neviem síce čo som jej urobil cez tú párty ale viem, že od vtedy sa mi vyhýba takže sa jej chcem ospravedlniť, teda ak túto blbú virózu prežijem." "Dobre, poviem jej nech príde." "Dalo by sa to ešte dnes?" "Uvidím, dobre Mathi?" "Vieš čo si pamätám z tej párty? Povedala mi Mat, celkom sa mi to páči." Na to sa Na-taška zasmiala a išla preč. A zase na záchod. Do čerta, veď už ani nemám čo vracať.

***

Zobudil som sa na to, že mi niečie prsty prechádzali po čele. Nemal som silu ani otvoriť oči a tak som sa snažil identifikovať kto to je. Boli to jemné a tenké prsty, takže dievča. Nemala dokonale krátke nechty takže Naty to nebude ale ani dlhé dva metre takže Saša alias Kleopatra to tiež nie je. Tak kto to je? "Mat, ja viem, že nespíš." "Ty si asi jasnovidec." Zachrapčal som. Sadla si vedľa mňa na posteľ a nahla sa ku mne. "Nevieš čo mi môže byť?" "Podla mojich jasnovideckých schopnosti je to kvôli tým komunistickým rusom červeným." "Hej, aj to ma už napadlo." Pozrel som sa jej do očí a ona uhla pohľadom. To mi pripomenulo, prečo som vlastne chcel aby prišla. "Pozri, ja neviem, čo som ti urobil na tej párty ale prepáč, OK?" "Ty si nepamätáš čo si urobil?" Bezvládne som pokrútil s hlavou. "V takom prípade ti odpúšťam." Povedala mi a už sa zdvíhala na odchod. "Počkaj! Čo som vlastne urobil?" "Nič dôležité." Zašepkala a odišla. Do keli! Čo som jej urobil?!

***

"Tak čo? Ako ti je dnes?" "Hned lepšie ked ťa vidím Ponča!" Povedal som s radosťou a úplne zabudol na únavu. "Pozri Moni, čo som cez tú party urobil Kike?" "Mathi, sľubila som jej, že to nikomu nepoviem, prepáč!" "Lenže ona mi povedala, že sa mám spýtať teba." "To ti nepovedala, neklam!" "Tak dobre, nič také mi nepovedala. No ták! Mončiči- Laičiči- Kevabčiči, prosím ťa povedz mi čo som zase vyparatil!" "Tebe je dnes nejak lepšie!" Obvinila ma. Ja ju zabijem! Zase sa mi zdvihol žalúdok. Vedel som, že teraz to na WC nestihnem. Vytiahol som sáčok a vyvracal sa doňho. "O-ou, to som sa asi sekla." "Monika, Monička, Mončička, nevidíš v akom som zúboženom stave? Povedz mi, čo som jej urobil. Prosim!" "Prepáč ale nie. Jediné čo ti môžem povedať je, že bola v poriadnom šoku." Zabiť túto ponču je málo! "Vieš čo ma na tejto chorobe, viróze alebo čo to je, štve najviac?" "Čo?" "Že sa nemôžem postaviť a vykrútiť ti krk!"

***

Na ďalší den mi už bolo lepšie. Liezlo mi na nervy ako sa mi stále striedali teploty. Raz som mal 41 °C a raz som mal 34°C. Tak mi povedzte je toto normálne?! "No dneska budem tvojou lekárskou sestričkou ja!" Oboznámil ma so situáciou známy hlas. "Čau Domčíček!" "Grrr!" "Čo? Podla mna je to zlatučké!" "Už nemám desať rokov, Mathi!" "Skutočne? Si si istá?" Už išla vybuchnúť a tak som ju rýchlo predbehol. "Ja sa s tebou hádať nebudem Domi, tááákže čo sme preberali?" "Fakt si myslíš, že si v stave na učenie sa?" "Dnes mi je lepšie, tak nebuzeruj!" "Na slovenčite nám p.u. Vajčiová povedala, že..." "Niééé! Domino ty ma chceš zabiť, nespomínaj mi to vajíčko skysnuté!" "Tak o učiteľoch nerozprávaj!" "Pozri na tvoju mamu nenadávam, tá je úžasná angličtinárka, ale ak odo mna chceš aby som mal rád aj slovenčinárku tak to chceš odo mna naozaj veľa!" "Matúš ty si fakt sprostý." Hundrala si popod nos. "Hej, ja som síce monitor nenapísal na 100% ale sprostý nie som!" "Na fyzike..." "Ty, že si lekárska sestrička?! Pán doktor vaša zamestnankyňa sa ma pokúša zabiť!" "CS! Ty si chcel vedieť čo sa deje v škole!" "Vyzerám snáď, že ma zaujíma čo sme prali na fyzike, matike a slovine?!" "Tak teda dobre, na dejepi..." "Dobre beriem späť, ako sa má Maťo?" "Ty si dobrý blbec Matúš!" To, že som blbec som odignoroval a čakal na odpoveď. "Už mu je lepšie, ale v škole ešte nebol, nám jeho rodičia zakázali za ním chodiť." Pokrčila plecami. "Hmmm..."

***

"Ahoj Mathi!" "Stano ako sa máš Kámo?" "Dobre, ked je so mnou Verča tak úžasne!" "Z tohto sa len tak ľahko nevyvlečieš!" Povedala mu Veva. Ježíííš, odkedy sa títo dvaja hádaju?! "Už po biliontý krát, nič som s nou nemal!" "Jasné Stano, to ti už len verím!" "Veronika prestaň, preboha prestaň!" "Počúvajte choďte von, vybavte si to a potom príďte ako najšťastnejší párik a svete, presne tak ako to robíte vždy?" Poradil som im. Dnes ráno mi bolo už skoro dobre a fakt som si nechcel zničiť náladu kvôli týmto dvom. "Nie, ja sa už s týmto somárom nebavím!" "Veronika prosím ťa nerob scény, nič s ňou nemám!" "Jasné, to som videla." "Bože, ved sa nič nestalo!" "Nič... nič sa nestalo?! Tak to som mala asi halucinácie!" "Veronika..." Povzdychol Stano. "Mohli by ste ma oboznámiť so situáciou nech viem na koho mám byť strane?" Super, teraz som už naozaj klesol ďaleko budem počúvať ich milostné problémy ako nejaký manželský poradca. Nakoniec som sa nič nedozvedel, pretože sa prekrikovali tak, že som ani nechápal ako tí dvaja spolu mohli chodiť. Hm... boli komickí ale začala ma z nich bolieť hlava. "Veronika prosím prestaň, všetko ti vysvetlím len ma nechaj ti to vysve..." "Och bud už ticho! Nezaujíma ma to!" "Veronik..." "Ticho!" Okrikla ho a odišla. Ked odišla obdivuhodne som za nou zapiskal. "FÚ!" "Fú? Fú toto je neuveriteľné, prvé dievča, ktore sa nenechá tebou ťahať za nos a okrem toho som ti hovoril aby si jej neublížil!" "Ale nič sa predsa nestalo, len moja bývala?" "Bývala? To je nejaká tvoja frajerka, ktorá ešte ani netuší, že sa stala bývalou?" "Hej, nezveličuj dobre?!" "Ja nezveličujem, ja hovorím len fakty!" "Do keli! A povedal by som aj horšie ale sľúbil som jej, že prestanem nedávať." "Páni, ty ju máš naozaj rad, však?" "Myslíš si, že inak by som sa odnaučoval nadávať?" "No ved podľa toho to súdim." "Toto je zlé!" Musel som sa zasmiať. "Nesmej sa toto je naozaj zlé!" "Ked chceš tak ti pomôžem, zajtra asi pôjdem do školy takže sa za teba prihovorím."

zmeny alebo hrôzostrašné zmeny???

8. června 2012 v 15:47 | mončička

ZMENY? ALEBO HROZOSTRAŠNÉ ZMENY???


NARODENINY Z POHĽADU MATHIHO CHURCHA:

Dneska mám šestnásť!!!! A je to super pocit. Ozaj, už je máj. Dnes hráme s Rusmi o zlato. Všetci hovoria, že prehráme ja hovorím nadej, umiera posledná. Tak a opäť do tej hnusnej odpornej, zavšivavenej školy. Je piatok, takže najľahší deň, ale aj tak sa mi tam nechce. Jediné čo ma núti k tomu aby som vstal je to, že ak neprídem na autobusovú zastávku partia ma ukameňuje. Uprimne povedané nemám najmenšie ponatie čo dostanem ale dúfam, že mi kúpia nejaké trička pretože mám len tri. Som šťastný prešťastný, že mám narodky 20. 5. Po prvé môžem urobiť žúr. Po druhé: ako narodeninový darček budem pozerať hokej a to takým spôsobom, že vyhrajeme zlato. Teda ja v to dúfam. Takže školu sme nejakým zazračným spôsobom prežili a išli sme ku nám domov. "A ide sa hodovať!" Vyhlásila Mia. "Ja osobne som za pivo!" Pridala sa Monča. "No čo sa na mňa tak pritrúblo pozeráte?" Oborila sa na nich Monča.

Ked sme pozerali hokej skoro som o nervy prišiel. Prehrali sme 2:6! No hrôza! Blbí komunisti červení! No ale nič sa nedá robiť, bol som celkom zaskočený ked som videl ako o dušu fandí Kika. Uprene pozerala na telku a pila kofolu- kedže pivo sme jej nedali. V dobrej nálade z výhry na striebro sme sa pekne ožrali a väčšina sme spali na zemi. Kika nie, tá mala ešte energie za troch ked vypila toľko kofoly! Ja som vlastne tiež veľa nepil a tak som sa vedla nej posadil. "Ahoj Kik." "Ahoj Mat." Mat hm, to sa mi páči, tak ma ešte nikdy nikto neoslovil. "Ako ide život?" "Ujde to a ty?" "Mizerne ale žijem." Tak to, že žiješ som si teda fakt nevšimol. Pomyslel som si sarkasticky. Bolo mi zle, videl som rozmazane a mal som chuť vracať. Och, fuj! "Mat čo ti je?" Spýtala sa ma zvedavo ked si všimla môj výraz. "Ale nič..." Povedal som potichu. "No ked myslíš..." Povedala mi a oprela sa o gauč a pravdepodobne hladala polohu, v ktorej bude spať. Neviem či to bolo tím, že som bol pekne opitý alebo tým, že bola naozaj pekná ale jednoducho som ju schytil za tvár a pobozkal ju. V celku sa mi to páčilo ale nakoniec sa jej podarilo odsotiť ma a vlepiť mi poriadne zaucho.


Ráno som sa prebudil v úbohom stave. Všetci sme mali poriadnu opicu. "No vstávajte už vy ožrani, ja som vám nekázala aby ste sa opili a potom mali kocovinu." S vražedným pohľadom som sa pozrel na Sašu. "Saša vypadni!" Zavelil som a ukázal na dvere "Ani omylom!" Chcel som sa už s ňou začať hádať ked mi zrazu začalo byť strašne zle. Bežal som na záchod a tam som zvracal. "Nemal si toľko piť!" Povedala mi Saša za chrbtom. "Saša, choď preč!" Stihol som povedať medzi zvratkami. Fuj, tak toto je hnusné! Fú, tak toto je drsné, ešte v živote som nevracal. Dokonca ani vtedy keď som zjedol pokazené kura.

Mal som pokazený celý víkend, bolo mi zle a stále som zvracal ale rodičom som o tom nepovedal, nebudem ich predsa zbytočne stresovať. Bol som pevne rozhodnutý, že do školy v pondelok pôjdem a hneď po nej pôjdem k doktorovi. V pondelok mi bolo našťastie už lepšie, takže som sa na tú zastávku dostal bez toho aby som sa aspoň raz povracal. "Teda Mathi, vyzeráš ako zúbožený pes." "No tak to ti pekne ďakujem za kompliment." Odsekol som Natálii za to, že pochválila môj výzor. "Kde je Maťo?" Spytal som sa hned ako som si všimol, že tu nie je. "Je mu zle." Oboznámila ma so situáciou Kika, ktorá sa mi od tej párty vyhýba. Kto vie čo som jej urobil? Ja teda neviem. "Podme do školy!" Prehlásil som. "Dobre počujem? Matúš Church navrhuje aby sme išli do školy, nemáš teplotu?" Spytal sa ma Filip. Len tak so srandy mi Monča- Ponča prešla rukou po čele ale potom stuhla. Priložila si druhú ruku na svoje čelo a potom sa pozrela na mna. "Panebože Matúš, veď celý horíš!"

MENINY + bonus

6. června 2012 v 10:31 | mončička

MENINY


OČAMI MATHIHO CHURCHA:

29. 9. Hrozný den! "Mathi!" Počul som krik mojej dokonalej sestry. Vletela do izby a pravdepodobne jej vôbec nevadilo, že som iba v trenkách. "Všetko najlepšie k meninám!!!" Ked je už raz vaša sestra blázon, musíte si zvyknúť. Podarovala mi plyšového medveďa ale na moje šťastie nie je až taká vymletá a kúpila mi nové slúchadká. "O Saša ďakujem!" Povedal som a objal tak silno, že Saša ma musela pár krát aj kopnúť nech ju pustím. Od rodičov som dostal nové činky, boxovací pitel a veľkú pusu. Ked som išiel na autobusovú zastávku tak tam bola celá naša partia. Ozaj už sme medzi nás zobrali aj Monču, Verču, Domču a Filipa. Baby k nám dovliekli ešte aj nejakú Jessicu aj tá je v pohode ale nemám ju veľmi rád. Kto vie čím to je? V škole to bolo hrozné! Už mi liezlo na nervy ako ma tie fifleny v kuse balili. Už mi to lezie krkom!!! Keby dačo, Stano teraz chodi s Verčou. Sú celkom pekný párik, samozrejme Veva je moja kamarátka a tak som Stanovi povedal nech jej velmi neublíži. No čo, Stano je povestný sukničkár. "Dneska po škole vás všetkých čakám v krčme a ja platím!" Pozval som našu partiu. "A čo zaplatíš, pivo nám nepredajú!" Zahriakla ma Monča. "Ponča!" Urezene na mna vyplazila jazyk. "Neprehánaj, a nenič mi radosť, kúpime si nealko, to nám predajú!" V škole to bol horor, naozaj nechápem ako môže niekoho na svete baviť slovina. Dneska je opäť pondelok. Neznášam tento deň. Na dejepise nám Pažík povedal. "A o tyždeň si dáme neohlá-senú písomku z dejepisu, z poslednych dvoch látok." Musel som sa zasmiať, jemu aj jeho neoh-láseným písomkám.


STRETLA SOM NIEKOHO KTO PREŽÍVA TO ISTÉ, ALEBO JE TO IBA ZDANIE?


POHĽAD MONČI ŘEŽUCHOVEJ:

Išla som už opäť na sestrin hrob. Nemôžem uveriť tomu, že už je dva roky mŕtva. "Och Luci!" Povedala som a padla na jej hrob. "Prečo si odišla, prečo?!" Zastavil ma v nariekaní tichý plač vedla. Sedelo tam dievča. Vlasy čierne, čierna mikina, v ktorej sa úplne topila. "Tebe kto zomrel?" Spytala som sa jej potichu. "Bratia." Povedala tiež ticho. "Ako zomreli?" Pýtala som sa ďaleja snažila sa slzy držať na uzde. "P-požiar." Dostala zo seba. "A ty?" "Sestra," Ked už otvárala ústa na to čo sa jej stalo potichu som dodala. "Drogy." Pozerala som sa na to dievča a potom Na dátum umrtia jej súrodencov. Preboha! Zomreli len pred 10 dnami. To dievča sa rozplakalo a padlo na zem. Pribehla som k nej a tíšila ju. "To bude dobre, prejde to, uvidíš, raz to prejde!" Povedala som a tiež som plakala. Bolo to vlastne zvláštne. Obe sme sedeli na studenej zemi, ani jedna sme sa v živote nevideli ale obe sme sa vzajomne obímali a utešovali.


PONČA, TOTO KTO JE?!


Tááákže je utorok!!! Geografiu nás uči p.u. Vrábelová. Je to celkom srandovná žena. Je dosť gulata a niektorí chalani si z nej robia srandu tak, že si dávajú pod tričko peračníky a snažia sa napodobniť jej prsia. Tentokrát sa jej ani Monča nezastávala. Geografiu totiž odjakživa nenávidí. Písomka od Pažika bola jednoduchá ako facka, takže v poho. Ked sme večer však mali ísť von moja milovaná Monča ma zase s niečím prekvapila. "Ludia, toto je Kikuna!" Fajne Ponča, toto kto je?! "Ahojte!" Pozdravila nás ale mne sa zdalo, že ten úsmev je nútený. "Monika, si si istá, že toto je dobrý nápad, ved som od vás o dva roky mladšia!" Pošepla Ponči. No, takže o dva roky mladšia, je to iba nejaká ufňukaná ôsmačka! Tá nech sa ide hrajkať s mojou sestrou, čo tu chce?! "Hlúposť, Domči a Verči si sa páčila, tak prestaň vymýšlať!" "No, tak vítaj medzi nami a ak budeš zábavná tak si ťa necháme!" Povedal Stano. Jemne som sa naňho zamračil, to dievča sa mi niečím nepozdávalo a až potom ked sa mi pozrela do očí som zistil prečo je mi taká povedomá. Spomenul som si na to ked som sa sem išiel zapísať. Narazil som do dievčata s presne takými istými očami. Lenže to dievča v tedy malo blondate vlasy. Išlo robiť nejaký konkurz a ja som do nej narazil. V ten deň bolo mokro a ked som do nej vrazil scenár jej padol rovno do mláky. Usmial som sa na tú spomienku. "Ked som ťa videl naposledy mala si iné vlasy." Usmev jej zamrzol na perách. "Čo je, č-čo som povedal?" Spýtal som sa zhrozene ked som videl jej výraz tváre. "Ale nič." Tak na toto si ešte posvietim!

Postupom času som odsúhlasil, že Kika je fajn. A to, že bola kamoška s mojou Kleopatrou sa asi nič nedá robiť. Ohlade toho usmevu zamrznutom na perách som nič nezistil. To krpaté Pončo mi nič nechcelo povedať! Grrr!

Pohlad Mathiho Churcha, prvý deň na strednej:

2. června 2012 v 15:12 | mončička

"Idem!" Povedal som rodičom a išiel na autobusovú zastávku. "A hojte ľudia!" Pozdravil som našu partiu.
"Ahoj Mathi!" Pozdravili ma všetci naraz. Nemohli sme kecať dlho, o chvíľu ma prísť autobus. "Tak a tu sa naše cesty rozdeľujú, nech konáme správne a neunáhlene..." Všetci sme mali čo robiť aby sme sa nezasmiali ale nakoniec sme to už nevydržali a začali sa rehotať ako blázni. Bolo mi jasné, že Oliver nám tu začal básniť len kvôli tomu aby nás zasmial a podarilo sa mu to na 1*.

Prišli sme a už tu pár ľudí bolo. Ja som si automaticky sadol úplne dozadu a Stano sa valil ku mne. Oliver s Maťom si neochotne sadli viac dopredu a Mia na nás urazene zazerala. "No vy ste ale milí! Ale ak si myslite, že ja budem sedieť pred katedrou tak sa mýlite. Oliver, padaj!"
"Ale no tak Mia, mal som horši monitor než ty, tak ma prosím nechaj."
"No tak chalani ako prepáčte ale ste hnusní, a keby to bolo podľa monitorov..." Posúval som sa na stoličke dolu, "tak by mal vpredu sedieť Matúš!"
"Mia! To nemyslíš vážne, chceš ma hodiť rovno pred žralokov?"
"A to si hovoríte chlapi? Vy ste len obyčajne mláďatka!" Povedala nám vytočene a už sa chystala sadnúť si dopredu ked ju zastavilo jedno dievča. "Pod si sadnúť k nám a nebudeš musieť sedieť pred žralokmi." Mia vďačne prikyvovala a sadla si do druhého zadného konca kde na nás vyplazila jazyk. Ako posledný došiel chalan, ktorý vyzeral ako riadny rebel. Poprezeral si miesta a ked si všimol, že voľné miesto je iba pred katedrou ticho zahrešil a sadol si. Ked učiteľka vošla do triedy a posadila sa, všimla si toho chalana. Od strachu skríkla. Nemôžem jej to mať za zlé, ved vyzerá ako vyhodený z pekiel ale ani jeden z nás sa neudržal a zasmial sa. "Dobre, dobre. Utíšte sa!" Pochybujem, že si ju niekto všímal ale nakoniec sme stíchli. Nastal čas na Slovenskú hymnu a potom riaditelov príhovor. Potom sa nám začala venovať učka: "Takže, volám sa Miroslava Flórová a budem vás učiť matematiku a fyziku no a potom ak nie ste sprostí vám pravdepodobne došlo, že som aj vaša triedna." Premerala si nás od hlavy po päty. Aj ja som si ju premeral. Vyzerala tak na 100 rokov ale možno nás niečo naučí. "Teraz sa predstavíme." Uprela pohľad na toho vpredu. Ten sa z riadnou nechuťou postavil a začal sa predstavovať: "Volám sa Filip Got a mám pätnásť rokov." Učiteľka naňho dobre dlho zazerala ale nakoniec sa pozrela zaňho a dala pokyn Maťovi a Oliverovi. "Moje meno je Martin Safar a mam šestnásť." Z hrmotom sa posadil a Oliver postavil. "Volám sa Oliver Olejník a mám pätnásť." Učka prebehla pohľadom k nám, Stano na ňu chvíľu zazeral ale potom sa postavil. "Volám sa Miroslav Šatan a mám pätnásť." Stana som kopal pod lavicou nech netrepe sprostosti, ved tá učka učí matiku a my obaja vieme, že v nej Stano nevyniká. Celá trieda sa začala rehotať. (Keby náhodou Šatan je slovenský hokejista.) Učiteľka sa zamračila na triedu. "Čo sa smejete?! Miroslav neboj sa, oni sú len veľmi nevychovaní!" Utešovala ho asi nemá ani najmenšiu páru o hokeji. Tak to už sme sa priam dusili smiechom. "A dosť! Do riaditeľne, všetci!" Stano sa na nu sladko usmial a povedal.
"To netreba pani učiteľka, vážim si, že sa o mna tak velmi staráte, ale toto naozaj netreba."
"Dobre teda Mirko, kto je ďalší? Ano ty," Ukázala na mna. Ešte stále som bol červený od smiechu ale predstavil som sa. "Volám sa Matúš Church a mám pätnásť." Predstavil som sa slušne. Učitelka sa pozrela do ďalšieho radu. Postavilo sa jedno dievča. "Volám sa Sabrína Tamromvová a milujem nakupovanie." Tak a skoro som sa povracal. Fiflena 1. Dievča vedla nej sa tiež postavilo. "Ja som Dominika Mala a milujem diskotéky." Fiflena 2. Za nimi bolo ešte ďalšie dve: "Volám sa Emmka Sýkorková a milujem Justina Biebera."
"Volám sa Miša Džavonková a tiež veľmi rada nakupujem." Povedala sladko. Z tých štyroch mi bolo na vracanie a tak sa zda, že aj babám, ktoré zavolali Miu mali čo robiť aby sa nepovracali. "A koho to zaujíma?" Prehlásila jedna. "Aj tak neviete nič iné a v mozgu nemáte asi všetkých päť po kope!" Tie štyri na nu poriadne zazreli a potom sa Fiflena 1 sladko usmiala. "Nám aspoň sestra nezomrela na užívanie drog!" Dievča zkamenelo.
"Dosť dievčatá!" Zahriakla ich Učka. "Predstavte sa."
"Volám sa Lukáš Néri a tak sa zdá, že tuto svojich spolužiačok sa asi nikdy nezbavím!" Prehlásil a ukázal na fifleny a tie baby za ním čo sa ozvali. "Volám sa Lukáš Polík."
"Volám sa Simona Sarová." Fiflena 5.
"Volám sa Jakub Špringlir."
"Volám sa Martej Hovát."
"Volám sa Dominika Hodorovská." Povedala jedna baba, ktorá doteraz upokojuco hladila tú babu, ktorá vypískala fifleny.
"Ja som Veronika Borčinová a toto je Monika Řežuchová, prepáčte ale je trochu otrasená z toho čo jej povedala Sabrína, nemohla by sa jej aspoň ospravedlniť?" Fiflena 1 na nu šokovane pozerala. Tak toto si užijem.
"Áno, Sabína ospravedlň sa Monike." Sabína znechutene pozrela na Monču a potom vypľula pohŕdajúce ospravedlnenie. "Prepáč!"
"No a ty sa ako voláš?" Spytala sa učka Mii. "Mária Hatjanová." Tak takto vyzeral náš prvý den v škole.


"Ako bolo v škole?"
"Saša? Ako bolo v škole?" Šikovne som sa vyvliekol maminej otázke.
"Hrôzostrašne!" Saša je teraz siedmačka a svoju začínajúcu pubertu berie strašne vážne. "Mali ste vidieť Miru čo mala na sebe oblečene..." Radšej som sa pakoval do izby, naozaj som nemal chuť počúvať tieto sprostosti.