Omluva... eh, oznam?

28. října 2013 v 18:47 | moničička
Eh... hambím sa jak pes že to tu takto stojí takže veľmi nerada vám oznammujem že blog končí
 

4. časť

25. září 2013 v 6:30 | mončička x DOMčA |  Tohle ode mne nemůžeš chtít (škola elementov 2)

Nevěřil jsem, bylo to přesne jako tehdy, tak stejný postup, bylo desivý to videt ješte jednou, místo rodičú Elene sem však videl své, místo Medůsy jsem videl Itachiho. Ne, desivý je příliš hezký, trásl jsem se, nemnel jsem sílu stát na nohách, a moje ruce byli příliš težké abych je zvedl a nečeho se zachytl, hrdlo jsem mnel zúžený a nevědel co delat, nejradeji bych řval, ne, nejradeji bych Itachiho zabil vlastníma rukama! Najednou jsem pocítil jak se mnou neco myká a já se skácel k zemi s bezvedmomým.
"Sasuke!"
"Sasuke!"
"Sasuke!" Sabrína ho stihla zachytiť a Damen stihol zachytiť ju, bo sa pod jeho váhou tiež porúčala k zemi. Nemôžem poprieť že ma prekvapilo ako si Sabrína dala Sasuke hlavu do lona a zdesom v očiach ho pozorovala. "Sasuke, sasuke, Sasuke, do paroma Uchiha!" Napoly po ňom kričala a mierne s ním triasla. Asi som bola jediná mimo pretože ostatný sa tvárili celkom v poho. "Neopovažuj sa tu teraz skolabovať! Uchiha!" Plesla mu rukou po tvári. Lenže keď to nezabralo pôsobila už fakt celkom zúfalo. "E- engie, r- rob niečo!"
"A čo mám asi tak robiť, poctata jeho čakry nie je oheň a ty by si to mala vedieť najlepšie!"
"A-ale keď, keď, keď on nedýcha, nedý- cha, chápeš?"
"Sabrína klud." Zarazene som sa pozerala ako Adrian berie Sab do náručia a snaží sa ju utíšiť. Zrazu akoby mi zasvietila lampička nad hlavou a mne svitlo. "Alex, ty máš poctatu blesku, a ja ovládam vzduch možno..."
"E-e, to nie je tým. Prežil šok a následne na to jeho chakra zazmetkovala odrazila sa od seba a blesky v ňom ho paralizovali. Ovládať blesky je jednou z najťahších poctát chakry. Nikdy keď si bola mladšia a stalo sa niečo čo ťa vylakalo si neprišla o dych?" Ako môže mať všetko tak preštudované? Nechápem! Existuje vôbec otázka ktorú by nevedela zotpovedať? "Takže... bude v poriadku?" Spýtala sa jej Sab neisto.
"Hej, hej, Mal by byť pokiaľ to nebola nejak veľmi silné..."
"A keď bolo?!" Zdesila sa.
"Tak sa len tak nepreberie." Pokrčila ramenami Alex.
"ako môžeš hovoriť len tak?!"
"Ježíííš..."
"Kde?" Prerušila som ju. Strašne rada som ju provokovala.
"Pripomínaš mi ho,, mno.." Zaškerila sa na mňa a kľakla si k Sasukemu. Sabrína ho k sebe ešte viacej pritiskla a pôsobila tak ochranitelsky ako mamina.
"Krista, nejdem ho zožrať ale pomôcť mu tak nehysterči!" *Dala mu ruku na hruť a prešla s ňou až k pupku. Obrazy minulosti zasiahli môj zrak skôr než to stihol postrehnúť. "I-ta-chi." Ustúpila som o krok. Nechápala som to. Ako, ako niečo také mohol urobiť? Celú dobu sme sa rozprávali o strate našich rodičov. O tom ako to cítime, ako to berieme, ako sme sa s tým vyrovnávali a on... on si sám zabil rodičov. "Nela." Zachytil ma Damen. "Nela, si v poriadku?"
"J-ja, ja chcem ísť domov." Zašepkala som do jeho košele.
"Dobre Nela pôjdeme domov len, len preboha Nela neplač, všetko bude v poriadku, neplač." Zotrel moje slzy a keďže zacítil že sa mi podlamujú kolená zobral ma naruky.

Odišli sme z nemocnice, nikým nezastavený, nikým prenasledovaný, nikým videný, ako duchovia bez duše sme prekročili východ dúfajúci v dobrý koniec, dúfajúci že všetky naše rozhodnutia budú správne, s vedomím že jediná chyba môže ohroziť životy nič netušiacich ľudí, vyšli sme z budovy napriak vedomiu že budeme cítiť ešte veľa bolesti a zmetku, vkročili sme do sveta plného tmy s pocitom že práve my máme tomuto svetu navrátiť svetlo a presne tak to aj bolo, vkročili sme do tunela so šialenou spriedvodkyňou ktorá toho vedela až desivo veľa. Všetkým nám hlodala v hlave otázka, zvládneme to??? Keď sme sa pozreli von, videli sme des, zamračený deň žiadna zver či les, len hmla a tma, prázdne mesto bez jedinej nohy temnota znova útočí a tentokrát som to ja kto sa jej musí postaviť!

kecy, kecy kecy

20. srpna 2013 v 13:46
ahoj lidi, mno jo opäť sa hlásim blog bude na istú dobu (2- týždne) pozastavený, dík sa pochopenie ;)
 


3. časť

14. srpna 2013 v 22:34 | mončička x DOMčA |  Tohle ode mne nemůžeš chtít (škola elementov 2)

"To ste fakt nikdy neštudovali dejiny svetla a tmy?" Nechápavo na nich pozrela a potom si len zmučene pár krát tresla dlaňou do čela. "Temnota je vlastne osobnosť presne ako svetlo. Svetlo si vždy vyberie najčistejšiu bytosť a temnota sa podla toho zariadi. Ľudia ktorých si svetlo väčšinou vyberie sú síce silný ale ľahko manipulatívny. A preto si temnota väčšinou vyberie osobuna ktorej svetlu najviac záleží. V tvojom prípade to bol tvoj frajer, prvé svetlo malo za nepriateľa svoju sestru keďže malo iba šesť keď ju svetlo "posadlo" . Od vtedy si svetlo vyberalo väčšinou mužou až po veľmi dlhej dobe v sedemnástom storočí sa stala svetlom žena lepšie povedané dievčatko, sirota, malo iba päť rokov, filozofia hovorí že nemalo nijaké pevné citové väzby a to svetlo využilo, lenže temnota si dala v tedy na čas, keď sirôtka dovŕšil sedem rokov ujal sa jej jeden zámožný pán, ktorého po pol roku nadobro posadla temnota a sirota tak musela zabiť svojho nevlastného otca a ísť za to znova na ulicu kde o pár dní umrela a tak ďalej, je veľa milostných či rodinných príbehov z tejto oblasti, Nela, nie si prvá ani posledná, ale z toho ako z teba vyžaruje aura posudzujem že už si bola vo vnútri, že? Podarilo sa to iba tej sirote, prvému svetlu a ešte jednému chalanovy z 18. Storočia."
"Počkaj, neobjavuje sa svetlo raz za 5sto rokov?"
Jej hlasitý smiech ma zarazil. "Samozrejme že nie, lenže ochrancom sa raz za 500 rokov podarí svetlo nájsť vieš?"
"Ako toto všetko môžeš vedieť?" Vbehol jej do reči Adrina.
"Mám cez tisíc rokov."
"Čože?" Vypleštila som oči.
"Cítila som z teba istú auru, už pri tvojom narodení, vživote som necítila niečo také silné tak som si to chcela overiť lenže keď sa stále nič neobjavovalo vzdala som to aj tak to bolo skoro na nové svetlo ale ty... si ním naozaj. Je to zvláštne veď svetlo bol pred 6O rokmi, nemala by si byť svetlom po takej krátkej dobe!"
"Pred 60 rokmi?"
"Hm, domnievam sa že svetlo chcelo temnotu obalamútiť a mám taký pocit že sa mu to nepodarilo." Pokrčila ramenami.
"Ako o tom môžeš hovoriť len tak?"
"Teraz sa pýtaš na sex alebo na svetlo a tmu?"
"Alex!"
"Veď dobre, dobre, vzdávam sa." Zdvýhala ruky na znak porážky. "Každopádne ťa musíme odtiaľto dostať, zvolať ochrnacov a spriaznené živly, našla si už všetky?"
"Áno len, mám taký pocit že vietor nie je dosť dosť no, akoby mu chýbala nejaká čiastka a..." Neisto som sa pozrela na sasukeho. "Ani pri blesku to nie je... ehm, ono." Videla som ako sa Sasuke zmaračil.
"Prečo si nič nepovedala?!"
"Lebo by si sa urazil."
"Neurazil!"
"Veď aj teraz si urazený." Špitla jsem potichu.
"Nejsem!" Zavrčel a podíval se na Alex. Když dorazila Sabrína. Překvapene kulila oči na Alex. Pak tekala očima na ní, na mne a pak na Sasukeho, ktorý pořád nepříttomne civel na Alex. "Co se tady deje?" Zeptala se.
"Nic moc." Řekl Damen který tady doposud sedel a nic neříkal. "Jen došla nejaká holka s velkýma prsama."
"Všímaš si nekdy taky neco jinýho?!" Vyběhla po nem sabrína.
"Hele, je to první vec co člověka upoutá ne?"
Videla jsem jak se Alex špatne usmála. "Gayové ne." Musela jsem se zasmát. Znala jsem Alex dlouho. Vždycky byla taková. Nikdy se nekoukala na morálku. A nebo lépe řečeno nikdy se na ní nechtela koukat. Ne že bych mnela neco proti gayum, to NE, v žádným případe ale já se na morálku nekdy podívam. "Hele Nels, nefilozofuj a dávej pozor. "C-co?"
"Bože ty seš nemožná, pokud sis zas představovala nejaký gay porno tak..." Sčervenala jsem až po kořínky vlasú. "Co to meleš, to spíš ty pořád myslíš na orgasmus a já nevím na co ješte všechno!"
"Ale no tak, neurážej mne..."
"Mohli by ste toho už kurwa nechat?!" Vyjel po nás Sasuke. Překvapene jsem se na nej podívala. Málokdy mu ruply nervy. "Nelo, jde o tebe, poslouchej co ti chce Alex vysvetlit!"
"Alex, co ješte víš?" Zeptala se Bonnie.
"Z historie nebo z faktů?"
"Z oboch." Predbehla som ostatných. Síce fakty boly najdôležitejšie zaujímalo ma ako mám riešiiť svoje city k Itachimu. Hovorila že tieto prípady sú uplne bežné, takže... chcem vedieť čo môžem a čo nie.
"Takže... asi od začiatku, prvé svetlo a tma. Elena a Medůsa..." Zarazila sa bo zbadala naše výrazy. Môj a Sasukeho. "Čo je?"
" vieš čo... pokračuj, potom ti poviem." Prehodila som neisto.
"Oky, takže svetlo ju "posadlo" v šietich, z premeňov som sa dozvedela že v tedy neexistovalo niečo ako vy." Prestom ukázala na mojich priateľov. "Spriaznené živly neboli. Niekto v tej dobe neovládal živly. Udialo sa to rýchlo. Bola to stará osada. V Elene sa prejavovalo svetlo len málo. Nebolo to také že by ovládala, teda že by mala nejaké mega schopnosti. Boli to len začiatky, zrodenie svetla," Alex mávla rukou a pred nami sa začali hmotniť jej predstavy, znalosti................
Malá holčička v bíle látce, s blond vlasmi, vydesene zírala na svou starší sestru jak stojí za mrtvými telami jejich rodičú. "Nee-chan, niekto zabil našich, k-kto to len mohol byť?" Dievča sa však pozastavilo nad výrazom jej sestry. "Kto to urobil, a prečo?" Hlas sa jej triasol ako vlastne celé jej telo. Bola vydesená na smrť. Mala byť doma už pred hodinou ale jeden starý pán juz držal a keď išla štvťou kde prebývala jej rodina v tme vydela len zbrane a krv. Vtichu ktoré vonku panovalo počula svoje rýchlo bijúce srdce. Bála sa o rodičou a preto sa ponáhlala domov. Pred dverami sa však zastavila. Bála sa, až priveľmi. Ruka ktorú mala na klúčke sa nie a nie pohnúť, akoby jej telo zabudlo ako sa otvarajú dvere. Pohni sa, pohni sa! Prikazovala si v duchu.A nakoniec ju jej telo poslúchlo. Vrazila do domu a uvidelo toto. Pohľad na mrtve telá jej rodičou bol desivý a traumatizujúci. Avšak nechápala postoj jej sestry. Stála tam bez pohnutia svalu, odetá v čiernych šatoch. "Doste, Nande?" Naliehala otázkami. Avšak príval otázok zastavila železná ostrá hviezdica ktorá sa zaborila do dverí za ňou. Medůsa mohla priam počuť ako kolieska v jej hlave šrotujú a náhle zapadli do seba. "T-to, to tys je zabila." Hlesla omámene. Nepatrné, sotva viditelní přikývnutí ze strany její sestry do dokazovalo. "A- ale proč?! Nande?! Nende? Nande?!" Křičela. Byla zoufalá, slzy jí stékali po tvářích ale s Medůsou to nehlo. "Abych si ověřila čeho všeho sem schopná." Pravila tak pokojným hlasem že to Elinu rozzuřilo do nepříčetnosti.
"J-jenom prote si je všechny zabila?" Šeptala do ticha naplneného hrúzou a krví.
"Ano, byli to nutné oběti." Tak tohle bylo moc.
"BYLY TO NUTNÉ OBĚTI?!" Řvala. "BYLI TO NAŠI RODIČE! RODINA! VÍŠ TY VÚBEC CO TO ZNAMENÁ?!"
Ako prikovaná som sledovala vývoj udalostí. Bolo to smutné. Ale hlavou mi vŕtala otázka, z kade má Alex takéto informácie. Takéto podrobné informácie. Celé toto všetko ma omamovalo a pomáhalo zabudnúť na zmetené, smutné, zdrvujúce a zúfalé pocity.
Bála se, bála se svojí sestry, bála se natolik že se otočila na nahou a začala utíkat. Nechtela umřít, ješte NE! Cítila že nemůže, že ješte... tok jejích myšlenky zastavila až omamná bodavá bolest hlavy. Zastavila a chytila se jednou rukou za zátylek a druhou se opírala o zem aby při kleku nestratila rovnováhu. No když zvedla svuj pohled zamrzla, skamenela... koukala kolem sebe. Jakoby ani nebyla na zemi. Obloha byla červená, zeme byla červená a vše ostatní zahaleno v černém mraku. Elena vydesene hledala oporný bod, nebo neco co by jí pomohlo se zorientovat. Když se ale koula na jednu věž její krev v tele se jakoby zastavila. Stála tam, nehybne jako skála na tý věži. Elena vydešene skonovala její postavu, když ale medusa zvedla svuj zrak na ní, prerezali jí dva páry ostrých červených očí. Byla zdesená. Když se totiž dívala do jejich očí.... její oči jí ukazovali všechnu tu hrúzu. Jak zabila strejdu, bratránka, svýho milýho, táto, mámu.... Bože, byl to des a Elena rozřesene spadla na kolena. "C- co si to jen udelala." Šeptala. "Co, co si TO ZA ZRÚDU?!" Zařvala už do normální tmy, ale už nikde Medůsu nevidela....
Otřesene jsem se koukal na tohle... video spomínek? Jo asi neco takovýho. Bylo do desivý a bolestivý, připomínalo mi to smrt mojích rodiču, jak je Itachi zabil a pak... je to zvláštní že by ho už tehdy ovládala tma.
Neverila som vlastným očiam, bolo to ako... ako v tedy v tej chatrči s Itachim, tie oči, tá krv, výjavy mŕtvych tiel... Bože, je možné že by Medůsa bola Uchiha? "Alex? Čo znemenalo to Tose a Nendy?"
"Doste a Nande." Prebodola ma pohladom akoby som urazila niečo veľmi vzácne. "Znamená to prečo, v ich rodnej reči."
"Takže to boly prisťahovalci?"
"Mno... dá sa to tak povedať, boly z niekadial ale ich rodina bola kočovná, čiželi cestovali. Okrem toho čo si mi to chcela povedať?" Chvílu som musela popátrať v pamäti aby mi doplo na čo že sa ma to vlastne pýta.
"Aha, Medůsa a Elena ony vlatne... my sme ich videli, že Sasuke... Sasuke? Haló? SASUKE!" Okríkla som ho nakoniec ale on nie a nie reagovať. Naštvane som s ním zatriasla lenže jeho reakcia ma viac ako vydesila.

4. kapitola

14. srpna 2013 v 22:33 | mončička |  Love me, please :*

Vošla som, priam ma prepadol pach cigariet a iných výparov o ktorych som radšej nechcela počuť zdroje, moje uši boli ohlušené hlasnou hudbou a ja som mala nutkanie z tadeto vypadnúť. Nemala som chuť na disku. Dneska fakt nie ale premohla som sa. Mala som v ruke vodku a s ňou som si sadla za jeden stôl.
***
Po dvoch hodinách sa táto šaškaráda začala meniť na slabý odvar poriadnej disko. Niekoho zbeliť nebolo ťažké, ešte pred tým než som išla s Adamom na izbu som sa obzrela po Engie. Sedela tam a nejaký chalan ju už dobrú hodinu nechcel nechať na pokoji. Ten jej zúfalí výraz ma naozaj pobavil.
***
Ten idiot fakt nedá pokoj? Aj napriek jeho hlasných protestom som sa zvyhla a vyšla schodami na druhé poschodie. Sedla som si vedla schodou a zaspala. Moja schopnosť zaspať kdekoľvek a kedykoľvek je vraj výnimočná a dokazuje aký som flákač. A... a nech! Som! Seriem na život a snažím sa si ho užiť s touto myšlienkou som zaspala dokým ma nejaký inteligent nezobudil hlasným. "Enfííí! Enfelinka! Enfííí!"
***
"Áááá, bože... Roxy...." Veľké napätie a vyvrcholil aké neočakávané, bez slova som sa zdvyhla a chcela odísť. "Ty už ideš?"
"Hej,"
"No ták láska nechceš zostať ešte na jedno kolo?" Vyprskla som od smiechu. Láska? On ma vážne nazval láska? "Pozri, viem že som bola tvoja prvá ale vedel si čo som zač, keď nebudeš pod vlivom Peťa potom sa môžeme porozprávať ale na základe toho že si len malý idiot čo urobí všetko čo si peter zamanie nemám o teba záujem, mala som chuť na sex a ty si bol po ruke, takže Bay, bay my lover." So smiechom a "mierne" pripitým krokom som išla ďalej. Flaška v ruke a drala som sa ku schodám a potom už len domov!! Bola som už pri schodoch keď som sa o niečo potkla. Udivene a hlavne nechápavo som zdvihla hlavu. Kukala som ako osôbka pomaličky pootvára oči a keď sa v nich zablesla modrá hneď som vedela komu patrí za zatracene známa vôňa. "Enfí!" Zašišlala som opito. "Enfela! Enfííí!" Skočila som jej okolo krku a nadšene som ju objímala. "Č- , Roxy?!"
"Enfí, Enfelinka, tak strašne si mi chýýýýbala!!"
"Ty si sa doriadila." Postavila sa a mne pomohla na nohy "Poď musíš sa prespať."
"Ale ja nie šom unaveňá, vieš?" šišlala som na ňu.
"Mňa to nezaujíma!" Okríkla ma, chytila ma za ruku a ťahala preč od schodov.
"Všetko sa tak pekne krúúti!"
"Pokiaľ ma ovraciaš, tak ti beda!" Okríkla ma a ťahala ďalej.
Engie sa snažila nájsť nejakú prázdnu izbu ale vzhladom na to že toto bola párty ktorá bola už v pokročilom stave nájsť prázdnu izbu bolo dosť obtiažne a ja som jej to tiež nejak veľmi neulahčovala. Akýkoľvek pár som videla: "Enfí, Enfelinka, poďme sa pridať, pozli jaký sú klásny!"
"Roxy poď!!!!!" Na veľa na veľa sme našli prázdnu izbu, na treťom poschodí...
***
Vyčerpane som ju sotila na posteľ a ja som sa úľavne oprela o dvere. S námahou som sa znova postavila na nohy a išla som skontrolovať ako je na tom. S očami do korán pozorovala strom rozvalená na posteli ako žaba. Povzdychla som si, smykla som perinou a znažila som sa ju aspoň nejak prikryť. "Enfí?"
"Hm?"
"Neľahneš si, škyt, ku mne?"
Zarazene som sa na ňu pozrela, vykúkala s perín a napoly sedela. "Enfí? Chcem ti niečo pošuškať!" Ukázala na mňa prstom a naznačila mi nech idem bližšie. Neviem prečo som ju v tedy poslúchla možnože som dúfala v koniec aký nás potom daleko potom postihol. Podišla až úplne k nej a nastavila som jej uško. Objala ma okolo krku a potichúčky ako malé dievčatko mi šepla: "Vieš o tom Enfí že vypadáš ako

3. kapitola

29. července 2013 v 20:53 | mončička |  Love me, please :*

"Au." Zakvílila som.
"Dnes si to s pitím fakt prehnala Misi."
"Nehovor mi tak!" Okríkla som ho.
"Je to tvoje meno."
"Ja viem ale pochop, kurwa, znie to tak strašne... nevinne, tak odporne!"
"Haha, tvoji rodičia asi vedeli prečo ti dali druhé meno Roxy."
"Tichšie, tichšie prosííím."
"Tu máš ibalgin."
"Dík." Zapila som to obrovskú pilulu a rychlym pohladom som sa skotrolovala a nahlas preglgla. "M- my sme spolu spali?!"
"Roxy neplaš sa, nie nespali, len ty si včera bola... ehm dosť nadržaná."
"Definuj!"
"Akoby som to..." To ako mu do tváre stúpala krv sa mi ani za mak nepáčila.
"Čo. Som. Vyvádzala?!?!"
"No ... vrhla si sa na mňa ale... nie neplaš sa len si sa .... vyzliekla..." Vypliešťala som naňho oči, "Do naha ako sama vidíš." Šepol celý červený so sklopenou hlavou ani pohlad o mna neoptrel. Chudák Mathy! Chudáčik môj, odhliadnuc od faktu že je teplý vždy patril medzi nesmelých ľudí, musel schytať srdcový infarkt keď som stropila túto scenu! "Myslím že dnes už nejdem do školy, je deväť hodín."
"Hm." To jediné zo seba dostal.
Na ďalší deň ma Engie ingnorovala, vlastne urobila to čo som od nej chcela na začiatku. Tento deň však dopadol omnoho zaujímavejšie než som čakala: "Engie! Nechcela by si dojsť k nám, oslavujeme kamoškine sedemnástiny, bude oslava, ide tam takmer celá škola. Bude to v sobotu o 19 na kýblikovej 6." Videla som jej jemný úsmev na takmer dokonalých perá... Kurwa už zas?! Teatrálne som si povzdychla ale okamžite som zbystrila svoju pozornosť keď jej odpoveď znela áno. Sama pre seba som sa uškrnula a už som vedela že program na sobotu večer mám zariadený.
***
Nemôžem povedať že sa mi tam nejak extravagantne chcelo ísť, ale chcela som sa spoznať s novými ľuďmi. A to sa dalo len ak budem často k spoločnosti a aspoň nebudem mať čas myslieť na Roxy. Prečo to vlastne urobila? Je... ehm, je lezbička? Nepôsobí tak, čo som počula tak spala snáď s celou školu! Teda s chalanmi. Zakrútila som nad ňou hlavou a odmietala to ďalej riešiť. V sobotu to je pozajtra, takže zajtra je piatok čo znamená že aj zajtra budem musieť byť s Roxy v jednej triede. Áno priznávam, som značne nervózna, veď ma... no , no TO! Pomohla mi ja viem, mala by som jej byť vďačná ale kurnik toto sa nednoducho nerobí!
***
Dnešní piatok bol viac ako vtipný, teda Engie bola vtipná, niežeby som si ju nejak extra všímala ale dnes bola fakt nešikovná a kvôli čemu? Musela so mnou sedieť na výtvarka z čoho bola viac ako vyvedená z miery. Vedela som že ide zajtra na tú párty a ona nevedela že aj ja sa tam chystám. A to len kvôli... ale čo trepem, zasexujem si tam, nič viac nič menej, preboha!
Je to tu, dúfam že to bude poriadna kalba. Nasadila som si piercingy, namalovala sa, čierne vlasy do culíku a ne kšiltovku a chystala som sa von. Počula som ako sa naši opätovne hádajú, opätovne pre nič a keby som šla okolo nich opätovne by mi nikam nedovolili ísť a preto som opätovne vyšla oknom. Je tam priveľa opätovne? Je to tak stále, v tejto domácnosti to takto funguje od vtedy čo viem chodiť.
Dorazila som, nebadane som sa dostala do domu a popíjala som pivo. Keď som ju zbadala. Mala mikinu, vyťahané tričko, roztrhané gate, jednoducho sexy! Zatrepala som hlavou a čakala som kedy sa to tu trošku rozprúdi.
***

2. časť

29. července 2013 v 20:37 | mončička x DOMčA |  Tohle ode mne nemůžeš chtít (škola elementov 2)
Soráš, momo slíbila další část už na včera ale momentálne je psychicky v prdeli a já už opravdu nevím co s ní, hmpf, každopádne na vás nezapomnela a napsala mi nech vám jí teda zveřejním, jop tahle kapitola je patřične mimo mísu jako touhle dobou Momo- chan celá ale zistíte neco víc o Alex, jo a taky teď tady MOmo- chan týden nebude takže se nic přidávat nebude z dúvodu toho že já to psát bez ní neumím, so bye bye my lover :*



"Taká romantická idilka až se jdu pozvracet!" Zašvitořil se hlas ode dveří. Překvapene jsem zdvyhla hlavu a bez dechu jsem koukala na holku předemnou., v-vážne je to? "No nekoukej na mne tak Nels, vypadáš hrozne jako vždycky ale to to sis už přece mohla zvyknout no ne?"
"Alex!" Vyhrkla jsem.
"Jo, přímo před tebou." Ironie sní přímo sršela. Přhmouřila oči a promneřila si každý cm, cm2 i cm3 Sasukeho a Adriana. "To spíš s oběma nebo jenom s jedním?"
"A---" Na víc jsem se nezmohla jsem sem studem propalovala přykrívku a snažila se splynout ze stenou ale už jen fakt že jsem celá rudá mi to znemužnuje. "Mám to brát tak že ani z jedným? Nelo, nelo, kam to jenom speješ."
"Nikam, nie kažedý musí mať..." Zasekla som sa vo vete a celá zkoprnelá som sedela na posteli.
"Co? Sex? Nemyslíš vážne doufám že ti delá problém vyslovit tohle slovo, vždyť je to naprosto jednodychi, S-E-X!"
"Nie každý musí byť perverzny ako ty!"
"Říká holka ktorá to delala prvne ve třnácti, jo?"
"Bola to chyba, do paroma a nebol to... no to!"
"Ježíší Kriste," (Hele momo, nepřipomíná ti to neco?)
"Čo?!" (Nás dve? Možno torchu)
"Musím te dostat do pervet nálady." (A tobě by to taky prospělo)
"Pche, si omnoho perverznejšia než ja! (Súhlasím s ňou :*)
"Přeháníš." (Já souhlasím s Alex, přeháníš!)
"Pche!" (Pche!)
"Pche!" Ani som nemusela pozerať čo urobí, urobila to isté, urazene otočila hlavu na stranu a mračila sa, presne ako ja. (Hele! Ty opisuješ nás!)
"Kdo a co...."
"Jo, ahoj, jsem Alexandra, poctata charkry blesk, bývalá ochrankyňa svetla." Takmer som sa zadusila kyslíkom ktorý som vdychovala. "oCHRANKYŇA?"
"Jop, jop, došla mi zpráva od velitela, že to Uchihovci nezvládajú tak som dobehla."
"Ja všetko zvládam!" Zavrčal Sasuke.
"Ale no, keď máš nechápavý výraz si viac sexy než keď sa mračíš!" Okomentovala to Alex.
"Saša..."
"Mno?"
"Som svetlo," Civela na mňa jak na blázna.
"Čože si?!" Skríkla.
"Som svetlo a môj frajer je temnota."
"Tvoj bývalý frajer!" Reagoval Sasuke.
"Kto si ty aby si mi hovoril s kým chodiť?!"
"JE TO TEMNOTA!"
"MŇA TO NEZAUJÍMA!"
"NELA BUĎ PO TICHU!" Okríkla ma Alex tak že som okamžite zmĺkla. "Ach bože vy idioti a to si hovoríte ochrancovia?" Zprdla všetkých čo boli v izbe. "Bolo jasné že temnota bude jej frajer keďže je jedináčik a jej rodičia sú mŕtvy."
"Héé?"
"To ste fakt nikdy neštudovali dejiny svetla a tmy?"

1. časť

26. července 2013 v 12:50 | mončička x DOMčA |  Tohle ode mne nemůžeš chtít (škola elementov 2)

1. Kapitola

"Lumiérie Nela."
"Izba číslo 17." So sklonenou hlavou plnou zahanbenia som vošiel do jej izby. Bál som sa toho čo malo prísť. Nevedel som čo od toho čakať. Každopádne som uprel zrak na jej telo. Cítil som ako mnou pulzuje hnev a nenávisť ale potlačil som to, síce s veľkou námahou ale predca. Došiel som až k nej a s bolosťou v očiach som na ňu upieral pohlad (Momo, není to už moc?) . Sadol som si na sedačku vedľa jej postela a neustále a neoblomne som pozoroval jej tvár. Akoby som čakal kedy sa pohne a úprimne presne na to som čakal. Ale ono... nič. Nehýbala sa, na dýchanie potrebovala prístroj a srdce jej kontrolovali. Vyčítal som si to čo som jej urobil, neskutočne som si to vyčítal, ale vlastne som to ani nemohol ovlivniť, za normálnych okolností by mi povedala asi toto: Ak to budeš riešiť, dlhá odmlka a zamračene by ma prepalovala pohladom, Nakopem ťa do zadku tak že aj keby ti tam niekto srčil tyč takťa nebude tak bolieť ako po tých kopancoch! Hej, moja Nela vedela byť rázna... moja, pche, mám vôbec ešte právo si ju takto privlastňovať? Áno, ja viem že sme si sľubili že spolu budeme navždy, ale toto naberá fakt katastrofálne grády. Smutne som sklopil hlavu ked zrazu... píp, píp, píp... zdesene som sa pozrel na prístroj ukazujúci stav jej srdca. "Nela! Nela nie! NIE, NIE!" Vymrštilo ma na nohy tak rýchlo ako ešte nikdy a zúfalo priam prosiaco som pozeral na ten prekliaty prístroj. "I... ia-i--itachi....."
"No tak nela, no tak, vyrdž, Lubim ťa, počuješ?! Ľubim, nesmieš mi zomrieť."
Slyším ta slova hodna bohů, cejtím silný ruce na mím tele a já vím že pro dnešek jsem zachránena. Ano, jsem zachránena člověkem ktery mne do tehle sraček dostal. Pořád mám potřebu klást si jednu a tu samou otázku: Proč?! PROČ ZROVNA ITACHI?
"Itachi." Chcem jej vysť vústrety, ale bojím sa že to dopadne ako vždycky, že jej zase ublížim. Bojím sa, pretože ublížiť tejto žene je to posledné po čom túžim (momo, ty určite už nemůžeš psát z Itachiho pohledu, určite ne!) Aj tak ale nedokážem zastaviť svoje tela a skôr než sa nazdám ju držím v náručí a sedím na jej posteli. Videl som ako sa spokojne usmiala. Spokojne?! Uvedomuje si vôbec aký som pre ňu nebezpečný?! "Prosím, nechoť preč, nenechávaj ma tu!"
"N-nela, to nejde, musím byť od teba čo najdalej a..." dále už nepokračoval protože ho Nela políbila. (no tak DOMčA trocha života do toho umierania!- Já ti ale dám života, řekni mi kdy se ztohohle stalá takováhle romantická píčovina?!) "Když odejdeš, umřu, ne jen kvúli tomu že jsme samo sebou přišli na to že te miluji ale taky kvůli tomu že když nebudu moct cítit lásku můžu umřít, proto musíš být teď semnou, abych přežila..."
"Dobře, odvedu te zpět , tam budeš cítit lásku.."
"NE! Nic nechápeš! Proč si mne sakra unášel když mne chceš teď dát pryč?!"
"Protože jsem nemnel navíběr chápeš?! Tehdy mne ovládala temnota, rozumíš?!" Vedel že na ní nemnel takhle vybafnout,vedel že jí teťkouns moc ublížil ale on už nemnel sílu v sebě udržet temnotu, musel pryč, musel jinak by jí ublížil a to rozhodne nechtel. "Teď jdu pryč nebo mne to ovládne a pak když ti bude líp tak te zavedu za Sasukem..."
"N---" Nestihla to dopovědet, Itachi byl pryč a pravdepodobne ho zítra uvidí naposledy. Zmocnovala se jí beznadeje. Smutek a jiné potlačované pocity jí šli přetrhat plíce. Vědela že pokud jí teď hned nekdo neuklidní, je po ní. Přhmouřila oči a pocítila neco... neco, neco divnýho. Takovej divnej pocit. Unavene zavřela oči no když je znovu otevřela byla nekde jinde. Nekde... asi nekde v kanálu. Nebo tunel nebo...jednoduše taková chodba, ve které byla voda která jí dočahovala na členky. Šla rovne a rovne- jelikož jinou možnost nemnela- a před ní se objevili mříže a za nimi neco, neco obrovskýho. Bíla záře která obklopavala ... no proste neco. Nedokázala na to zaostřiť neboď zář jí oslepovala. "Nela Lumiére, si v pořadí třetí člověk v dejinách kterému se neco takovýho povedlo."
"???"
"Vedel jsem že budeš silná ale že až tak to jsem netušil... opravdu ne."
"C-co si zač?" A v hlave si premítala kdy si píchla nejaký drogy, protože tohle museli být halucinace. V přemýšlení jí vyrušil ostrý smích. "Tak halucinace, jo? Jsem samotný svetlo osobne. Přebývam v tele vyvolených, upřimne řečeno tvý rozpoltené city mi odebírají sílu!"
"P- prominte p-pane ehm... Svetlo?" Upřimne řečeno vůbec nebyla nadšená z toho že se vysloužila jen ďalší smich. "Jo třeba, každopádne svý city vyřeš nebudu je trpět do nekonečna."
"Jak ste milej."
"Ty taky."
"Myslela jsem to ironicky!"
"A kdo říká že já to myslel vážne?" Nela zaťala ruce v pěst ale když to udelala bíla záře jí nadobro oslepila, zamžourala ale byla spět ve svý nemocniční posteli. Divný :/ "Koukám že už ses probrala." Poplašene otočále hlav ou kolem až zapodla svůj podrý pohled do uhraničených černých očí. "Mohla si dát vědet, hledáme te už docela dlouho." Zívl a přepaloval jí pohledem.
"D-damene."
"Jo, sice neoholenej, unavenej a nasranej -mimo to na tebe- ale jo, jsem to já." Zářivě se na mne usmál a vůbec jí nepřipadal naštvaný, cítila z nej pozitivní energii, přímo blaženou energii. "V- vypadáš šťastne."
"Jo jsem, si neživu a si v pořádku a Adrian už nebude vyšilovat jako náctiletá holka kteŕa zbadá one direction takže jo, jsem v celku šťastnej, říkali že te pustí až o týden kvůlo pozorování, nemýlim se li." Plaše se na nej usmála, pořád nechápala tu poznámku že je na ní naštvaný ale byla sťastná, protože on byl šťastný a to jí dodávalo sílu. "Lu-lumiére." Nela se otočila za zvukem svýho příjmení a překvapene se dívala na spícího Sasukeho, ale to nebylo to hlavní i když se muselo nechat že byl roztomilý, spíše civěla na to jak v jeho náručí hezky chrupká Sabrína!!! To... no byl to skrátka ŠOK!!! Porozhlédla se po nemocničné izbičce a s ůdivem koukala na své kamarády ktorý se pomaloučku ale jiste budili do nového dne. "NELO!" Vykřikli všichni najednou a štastne jí objímali. Není se co divit, báli se o ní, tak hrozne moc!!! Sabrína rozevřela záclony a do pokoje švyhli sluneční paprsky. Tešili se hrozne moc! Když... keď niekto zaklomal na rám dverí. Všetci sa otočili a zdesene prebodávali Itachiho pohľadom iba jedna osoba naňho upierala pohľad alá prosím, nechoť preč, "Ah, som rád že ťa nebudem musieť doprevádzať späť do školy..."
"Ale..."
"Sasuke je tu pre teba a to je podstatné..."
"Ale..."
"Neprerušuj sakra! Takže buď šťastná..."
"NE! Itachi to ne..." Ale skôr ako stihla dopovedať vetu Itachi zmizol. Zmučene si položila tvár do dlaní. Opätovne ju zapĺnňala depresia a nevedela čo si o tom myslieť keď zrazu... píp, píp, píp... všetci jej priatelia stuhli a zdesene pozerali na prístroj a Nelu ktorá privrela oči a potom ich definitývne zavrela. Slunce zablikalo a všichni v pokoji zdešene pokukovali po Nele a přemýšleli co teď. "Jdu zavolat sestřičku." Řekl nakonec Sasuke.
"Není to jejím fyzickým stavem a ty to víš, je nešťastná, její nadeje zhasla!"
"Jdu za tou sestřičkou." Řekl Sasuke nekompromisne.
"Bože, jak si umínený." Zabrblala si Sabrína pre seba.
"NEJSEM!" Vykoukla na ní sesukeho hlava ze dveŘí a pak už opravdu zavolal tu sestřičku
Medzi tím, v Neliném podviedomí:
"Deláš si prdel? Si první v dejinách vůbec kdo je to podruhý a to k tomu v jeden den!!"
"P- prominte ale já... za to opravdu nemůžu!"
"Dobře, ale urovnej si pocity."
"Mám je urovnané, Itachiho miluji a nemůžu být s ním což mne uvádí do deprese, konec."
"A co tak tohle... láska tvých přátel, musíš být šťastná že se o tebe tak zajímají."
"To je sice možné ale zároveň jsem pro to nešťatná protože vím co by udelali kdybych byla v nebezpečí."
"Bože!!! Ty si to nejpesimistickejší svetla jaký sem kdy videl."
"Tak pardon ale už nežiji na rúžovém obláčku, já už vím jaký to je být sám, moje máma zemřela a táta se předrogoval! Jasne že nemám farení brýle sakra!" Zařvala na nej z plných plyc. Pííp, pííp, pííp... "Nela prosííím!" Omámene som otvorila oči a pozrela sa na Adrina. Pôsobil veľmi unavene. "Adrian:"
"N-Nela!" vykríkol šťastne a hodil sa mi okolo kruku. (není nejak zženštilý?- NIE!- že ty z toho udeláš yaoi!- NIE!)
"Zakri, proč tak řveš proboha?!"
"NELA!"
"C-čo čo sa stalo?" Vystrelil na nohy.
"Je živá a zdravá." Usmiala som sa naňho. Aj keď to nerada priznávam, ten pajác v mojom vnútri má pravdu, je mojím poslaním Itachi... I-i tachi ho, z-z-za... Sakra! "Nelo! Ty brečíš?"
"Ne! Snažím sa vytvoriť niagarské vodopády!"
"Nela." Podešel ke mne a objal mne.
"Taká romantická idilka až se jdu pozvracet!" Zašvitořil se hlas ode dveří. Překvapene jsem zdvyhla hlavu a bez dechu jsem koukala na holku předemnou., v-vážne je to?

2. kapitola

26. července 2013 v 12:47 | mončička |  Love me, please :*

***
Prvú hodinu a proslov Roxy mi znel v ušiach ešte dlho po tom. Jasné keď skončila iba som sa na ňu usmiala pretože to jediné na takýchto ľudí platí. Ale ten jej cinycký úsmev ma prenasleduje do teraz, tak nejak ma zamrazilo keď sa na mňa usmiala a okrem toho to bolo nepríjemné. Nikdy som nemala problém sa s niekým zblížiť ale s ňou to bude... zložité :/ Konečne som vypadla z tiredy keď sa mi po sakra dlhých hodinách podarilo vykrútiť sa zo spoločnosti ujačaných kráv a naprosto vypletých chalanov v čele Dávida dákeho už neviem, úprimne som si oddyhchla. Neviem kde som sa to kurwa dostala ale podstatné bolo že preč od ich pozúrov. Pretože ďalšiu prednášku o tom aký lak na nechty je najlepší by som už naozaj nezvládla. Keď odignorujem pár detailov našla som pár fajn chalanov a báb s ktorými by som sa mohla cez prestávky baviť. A teraz závažnejšia téma. Ako sa mám dostať z tohto labyrintu domov. Začala som blúdiť a ako v rozprávke tu nik nebol. No myslela som že ma porazí. Unavene som sa oprela o.... asi šatne a ani si neuvedomovala že sa okolo mňa zoskupilo asi šesť chalanov. Vyzerali nebezpečne s krivým úsmevom na tvári. "Ehm... potrebujete niečo?"
"Jop." Nezaujate som sa ležérne oprela o stenu a prepalovala som asi ich vodcu predo mnou. Bol vedla mňa príliš blízko, vadilo mi to a okrem toho bol celý prepotený. Musela som sa zasmiať. "Niečo k smiechu?"
"Áno, vy."
"Čo si to povedala?!" Naježil sa ako pes. "Pozri si tu nová a... úprimne povedané rádi by sme sa s tebou zabavili." Smiech ma prešiel keď tým svojím nechutným prestom prešiel po stehne. Zaťala som ruky v päsť a naštvane som mu uvalila taká až ustúpil pár metrov do zadu. Ale bránte sa pred šietimi namakanými chalanmi. Znovu som zaťala päsť a uvalila som ďalšiemu to by ma však nemohli chytiť dvaja zo zadu. Ten prvý ku mne podišiel. Roztrasene som zdvyhla hlavu ale ešte stále som dokázala mať v tvári ten vzdorovitý výraz. Napriahol sa a rukou zovretou v päsť mi uštedril jednu do brucha.

***
Práve mala byť hudobná a ja som sa rozhodla stráviť túto hodinu nejak zmysluplnejšie a tak som si išla zafajčiť na wécko vedla šatní kam v tejto dobe chodí fakt máličko ľudí. Apak však pravda. Čumela som ako tela na nové vráta. Zdá sa že Engie má problémy možno by som mala.... eh, a čo mna do nej. Mávla som nad ňou rukou a išla som si užiť nikotínu. Pomaličky som ju vyfajčila a celkom ma prekvapilo že keď som sa vracala ešte stále stála. Možnože zámerne som sa nechcela pozerať do jej očí ktoré určite kričali o pomoc. No, dostávala celkom slušnú nakladašku to sa musela nechať. Ono to totižto keď vám niekto drží ruky a boky a druhý si zvás urobí poxovací pytel tiež to nezvládnete. Avšak všimla som si jej vzdor a to sa mi pozdávalo. Páčil sa mi jej vzdorovitý výraz a odhodlanosť nepokorenia. Pustili a praznámi Andy Onew sa chystal na poriadny kopanec do nej. "Hej, Sralbotky!" Okríkla som ich. "Že ste hovädá viem už dávno ale že sa bijete v pomere 1:6 je už pod vašu úroveň." Zamračili sa. "Teraz zavriem oči a keď ich otvorím tak tu nebude ani jeden z vás, rozumieme si?"Uškrnula som sa a chystala sa zavrieť oči keď na mňa Andy prehovoril. "Myslíš si že máme strach, je nás šesť a ty si len krpatá soplaňa." Usmial sa, za to môj úsmev zmizol, než sa nazdal bola som pri ňom a jediným kopom nasmerovaným na jeho tvár som ho poslala k zemi. "Niekto ti dovolil prehovoriť ty impotentný kretén?!" Zamračila som sa, strčila ruky do vreciek a pozrela sa po ostatných. "Ešte niekto my chce zdeliť nejakú inteligentnú myšlienku?" V duchu som sa smiala strachu v ich očiach. Bez slova zobrali tú bečku sádla zo zeme a odišli. Medzi tým sa Engie postavila a chystala sa niečo povedať. Ja som ju však predbehla. "Tak, vyslobodila som princeznú od zlých ĺupežníkov, čo tak odmena?"Ešte som to ani nedopovedala už som ju prirazila ku stene, schmatla jej boky a chystala som sa dotknúť tých vábyvých perí.

***
Bolestivo som sykla, v boku ma pichalo pri akomkoľvek pohybe. Chcela som Roxy poďakovať ale než som stačila čokoľvek povedať prirazila ma ku stene. Nečakala som takú rýchlu reakciu. Zabolelo to ale aj cez to som na ňu pozerala s mojím stálym vzdorom na tvári. Chcela som niečo odseknúť ale nenapadali ma žiadne slová. Čo ode mňa chce?Nemala som ani silu sa dostatočne brániť, podlamovali sa mi kolená aj keď som si to odmietala priznať. Pozorovala som jej oči a nevedela som či sa nechať alebo sa aspoň trocha brániť. Nakoniec vo mne naštastie prevládla druhá možnosť a celou cilou som ju od seba odstrčila. Bolo jasné že to nečakala pretože ustúpila pár krokov do zadu. Zhlboka som sa nadýchla a zpriama som sa jej pozrela do očí. Odrážal sa v nich hnev. "Chcela som ti poďakovať..." Začala som. "Ale to že ma tu pred chvílou zmlátila banda goríl ešte neznamená že ti budem robiť tvoju osobnú kurwu!" Bola som naštvaná, veľmi naštvaná. "Nájdi si niekoho iného kto s tebou bude ochotný spať a ... dobrovoľne, ja to určite nebudem!" Pozbierala som zvišky síl a dôstojne som odišla. Nechala som ju tam. Ja viem že mi pomohla a nemusela. Ale.... pobozkať ma? Zblánila sa?

***
Keď som videla ako odchádza podvedome som zavrčala. Sakra prečo je tak sexi? Sexi? Boha, čo to trepem, ty vole ja už fakt potrebujem sex! "Nájdi si niekoho iného...Hm, keby si len vedela že čím viac vzdoruješ tým viac ťa chcem Engie." Šepla som jej smerom, ale už ma naozaj nemohla počuť, otočila som sa na päte a kráčala domov. Pche, domov, nepamätám dňa kedy by sa naši nehádali ako o život, ale naozaj, to... to si nepamätám.Keďže mama nemala ani maturitu bolo ťažké ju zamästnať a z toho bol otec značne nervózny, musel nás živiť, mňa, mamu, mladšieho brata a aj seba a to iba z 600 euro
vého platu. "Kde si bola?" Vtrhla do mojej izby mama. "V škole."
"Do tretej?!"
"Mali sme sedem hodín, takže áno do tretej."
"Nebuť drzá!"
"Nie som drzá iba ti vysvetlujem prečo som bola do tretej v škole."
"Čo som to vychovala!" Zanariakala na hlas a pakovala sa do svojej izby. Povzdychla som si. Mala som mamu rada len... v poslednej dobe je viac hysterická a agrasivna než obyčajne.
Totálne bez nálady som vyskočila cez okno na garáž, zoskočila z jej strechy a pádila som si to tmavými uličkami. "Roxy!!" Pribehol ku mne z boku Mathy. "Kde sa túlaš?"
"Ja narozdiel od teba sem tam do školy zabehnem."
"No tak prepáč bol som tak nedávno!"
"Definuj slovo nedávno."
"Mno to bolo pred... hm, pred pár dňami, myslím."
"Upresni počet pár dní."
"Krista netuším bola zima."
"Aha, uvedomuješ si že je pol rok a že sneh bol naposledy pre mesiacom."
"A?"
"Bože,"
"Odkedy veríš v boha?" A chladnými rukami pozdvyhol môj pentagram.
"Keby som bola satanistkou na čo poukazuja pentagram tak by som v boha verila ale uctievala by som Satana, to nevieš?"
"Dobre ty inteligent, tak prečo vzývaš toho tvôjho boha?"
"Ževraj je to múdry, dobrý a spravodlivý muž takže som mu videla nemu prosbu aby si sa polepšil." Povedala som tým nanábožnejším hlasom akým som dokázala. Na čo sa Mathy rozrehotal tak že pár opozdených babičiek sa na nás obzrelo, dokonca to prilákalo našich starých známych. Viete jediný kamarát ktorý nikde nie je tam kde ja nie (až na školu samozřejmne) je Mathy, bol so mnou za tiaľ všade takže ho logicky považujem za najlepšieho priateľa. Tý ostatný sa stredajú, je to väčšinou spoločnosť na menej ako dvadsaťštyry hodín. "Roxy!"
"Ahoj." Úprimne povedané nepamätám si ich mená, na čo? Neočakávala som že sa s nimi ešte niekedy v živote budem baviť. "Nejdete s nami pariť?"
"Nedbám." Povedal Mathy ale aj tak sa na mňa spýtavo pozrel. Nemala som náladu, chcela som sa dnes z Mathym rozprávať ale keď som videla tie jeho iskričky v očiach neodolala som. Nezučastene som pokrčila ramenami. Vedela som že sa zase ožeriem ako... na ako ožran na entú ale bolo mi tak nejak.. fuk! Potrebovala som vyhnať tie modré oči z mojej mysle a to hneď!
-_-

1. kapitola

25. července 2013 v 1:45 | mončička |  Love me, please :*

Love Me, Please... :*
Nikdy som si o sebe nemyslela že som vyslovený cholerik, dokonca mám pocit že som v celku nevytočiteľná ale 
dnešok bol skrátka divný! Ráno som opäť vstala niečo po ôsmej, rýchlo som sinasadila oba piersy,
vzala mikinu, konversy, mame sa vyhla oblúkom a pádila do školy. Dnešný deň však bol niečím zvláštny a nie,
nebolo to len tým že mamu znova vyhodili z práce. Musela som mať určite vražedný výraz v tvári pretože všetci
na škole mi ustupovali alebo sa mi radšej vyhli oblúkom. Prešla som šatňou, a všetci opozdilci radšej rýchlo vypadli.
A tomu to sa hovorí rešpekt dámy a páni. Dofajčila som cigáro a tabulu zákaz fajčiť som so smiechom odignorovala.
Vošla som do triedy, fakt že je hodina som ani nevnímala, moje obľúbené miesto vzadu pri okne bolo síce obsadené
ale stačilo jedno tiché zavrčanie a milo vyzerajúci chlapec si to pádil nevedno kam. Posadila som sa a až potom som
si všimla môjho triedneho, ktorý pravdepodobne zastával ako vždy hovorí: Starý dobrý komunizmus. No nehovorím že
nemal dobrý úmysel ale ja s mojím prístupom by som zomrela medzi prvými, nehovorím že by môj triedny bol
nešťastný ale... ty vole!! Čo je to za dievča? Zarazene na mňa vyvaľovala oči a zdala sa byť ohúrená.
Posmešne som sa usmiala a ona rýchlo odtrhla zrak. "Dobre, tak ešte raz, volám sa Engela Danielsová, mám 17,
valná väčšina ľudí mi hovorí Engie, prisťahovala som sa z Košíc a medzi moje koníčky patrí jednoznačne florbal a iné
loptové hry."
***
Prvý deň v škole bol vždy stresujúci, ani taký profík ako ja to nemal ľahké. Bože 2. A. A znova od znova. Povzdychla som si, zdvihla hlavu a narýchlo sa usmiala. Otvorila som dvere a odhodlane som sa pozrela na svoju novú triedu. Nelíšila sa od ostatných tried. Boli tu nány, šprti, frajery a určite aj pár fajn ľudí. Učiteľ v stredných rokoch ma vyzval aby som niečo povedala. Prezradila som o sebe iba základné veci pretože nový triedny nevyzeral na to že by to chcel predlžovať a nechcela som si to u učiteľov pokaziť hneď prvý deň, síce som bola dobrá športovkyňa v učení som nebola prirodzený talent. Porozhliadla som sa po triede, bolo len jedno jediné voľné miesto. S úsmevom na tvári som si prehodila batoh cez plece a videla som sa k onej lavici. Tak som nechala skĺnuť bágel a vytiahla som si pero a otrhaný starý notes. No hej, nebola som ani vzorový študent. Opäť som sa poobzerala po triede. Známy šum mi bol známy, prvé dni boli vždy také. Príde nová obeť a každý ho začne riešiť. Sa teším. V hlave som nad tým mávla rukou, lebo teraz moju pozornosť pritiahla moja spolusediaca. Znudene sedela za lavicou a neprítomne hľadela z okna. Keď som si ju prezrela lepšie neubránila som sa úsmevu. Sedieť vedľa rebelky.... to sa len tak nepošťastí! "Ahoj, som Engie, ty?" Zazubila som sa a natiahla k nej ruku.

***

Potom čo na mňa prehovorila som sa musela zašklebiť. Ide vidieť že je nová a ešte ako! "Tak pozri, si tu nová takže nemáš najmenšiu páru o tom ako to tu chodí a ja to síce chápem ale aby bolo jasné, volám sa Roxy ale nikto mi tak nehovorí lebo so mnou nikto nehovorí. Budeme predpokladať že dnešní deň s tebou prežijem, som predsa tolerantný a milý človek, ale zajtra sa mojej lavici a mne samotnej budeš vyhýbať oblúkom lebo mi sa ti niečo mohlo stať," Nebezpečne som prižmúrila oči. "Napríklad ten tvoj úsmev bez pár zubov alebo otisk mojej topánky na tvojej tvári.... hm, dúfam že si rozumieme a... keby si niečo potrebovala rozhodne nechoď za mnou." Poslala som jej vzdušnú pusu a opätovne som sa rozvalila sa lavici. Cez to že som sa nikdy veľmi neučila a školu brala skôr ako miesto kde sa môžem v kľude vyspať som mala dobré známky. Zvláštne, moja "milá" povaha tomu asi tiež veľmi nepomáha. Irónia! Keď sa ozval zvonček vyhrabala som sa zo zošitou s otlačeným lícom kde som pravdepodobne mala vytlačených pár písmenok. Ale mala som to na háku. Otočila som sa k odchodu a s nechuťou som pozorovala našu triedu ktorá sa hrnula k MOJEJ lavici!!! Všetci sa jej predstavovali všetci sa podlizovali a zdalo sa že tá malá krpaňa je na to dokonca zvyknutá. Skoro som hodila tyčku keď došiel triedny boss- Peter- natrčil na ňu všetky svoje "prirodzene" prednosti a pokúšal sa o zmyselný tón. Nemôžem uveriť že som kedysy zahodila s niečím takým noci môjho drahocenného života. Počula som ako na ňu spustil s tým jeho hromotĺckym hlasom a plne som očakávala že ešte počas tohto rozhovoru jej povie veľkosť jeho "prírodného" penisu, povie jej aké taktiky by na ňu použil a ešte dnes ju pozve k sebe. Bolo mi z neho zle. Nechápem ako som s ním mohla späť preboha! S úškrnom a s tichým porozumením a dávkou ľútosti vyslanou k Engie som sa postavila a odišla zo školy. Čo budem dnes robiť? Zamyslene som si sadla na moju obľúbenú lavičku v parku ktorá bola celá pokreslená a popísaná. Takže čo? Asi opätovne zapadnem do nejakého klubu a budem si užívať nezáväzný sex. Alebo žeby som uvažovala nad jej modrými oča... čo to kurwa? Od kedy myslím na oči. Ešte k tomu na oči dievčaťa? Oči spolužiačky?! Hlavou som prudko vrazila do steny aby som sa toho chlípneho pocitu zbavila ale modré kukadla stále nie a nie von. PREBOHA! Ja už naozaj potrebujem sex!

Kam dál